„Harry!“ zapišťala Hermiona.
„To si potiahol zo Siriusovho domu,“ precedil Harry pomedzi zuby s nosom takmer pritisnutým k Mundungusovej tvári a cítil nepríjemný pach starého tabaku a alkoholu. „Je na tom rodinný erb Blackovcov.“
„Ja… nie… čo?“ chrčal Mundungus a pomaly fialovel.
„To si hneď, len čo zomrel, išiel do domu a vybielil ho?“ vrčal Harry.
„Ja… nie…“
„Daj mi to!“
„Harry, nesmieš!“ vrieskala Hermiona, lebo Mundungus už modrel.
Ozvalo sa tresknutie a Harry cítil, ako mu ruky odleteli od Mundungusovho hrdla. Mundungus, ktorý lapal dych a chrčal, sa chopil príležitosti – PRÁSK! a odmiestnil sa.
Harry nahlas zanadával a zvrtol sa, kam mu zmizol Mundungus.
„VRÁŤ SA, TY ZLODEJ!“
„To nemá zmysel, Harry!“
Sčista-jasna sa tam zjavila Tonksová, myšacie vlasy mala mokré od snehu.
„Mundungus už bude teraz zrejme v Londýne. Nemá zmysel kričať.“
„Ukradol Siriusove veci. Ukradol ich!“
„Áno, no aj tak by si nemal stáť tu na zime,“ zdalo sa, že informácia o krádeži Tonksovú ani najmenej neznepokojila.
Hľadela za nimi, kým nevošli cez dvere k Trom metlám. Len čo boli dnu, Harry vybuchoclass="underline" „Kradol Siriusove veci!“
„Viem, Harry, ale, prosím ťa, nekrič, ľudia sa na nás pozerajú,“ šepkala Hermiona. „Choď si sadnúť, prinesiem ti niečo na pitie.“
Harry ešte stále soptil, keď sa Hermiona vrátila k stolu s tromi fľaškami ďatelinového piva.
„To rád nedokáže Mundungusa kontrolovať?“ zúrivým šeptom sa Harry spytoval tých dvoch. „Nemôžu mu aspoň zabrániť, aby kradol všetko, čo nie je priklincované, keď je v hlavnom stane?“
„Psst!“ zúfalo ho tíšila Hermiona a obzerala sa, či ich niekto nepočul. Vedľa sedeli dvaja mágovia, ktorí si s veľkým záujmom obzerali Harryho, a neďaleko sa o stĺp opieral Zabini. „Harry, aj ja by som bola nahnevaná. Viem, že kradne tvoje veci…“
Harrymu zabehlo ďatelinové pivo. Zabudol, že dom číslo dvanásť na Grimmauldovom námestí patrí jemu.
„Áno, sú to moje veci. Už mi je jasné, prečo sa netešil, keď ma uvidel. Poviem Dumbledorovi, čo sa deje. Iba on vie Mundungusa vyľakať.“
„Dobrý nápad,“ šepkala Hermiona očividne rada, že sa Harry upokojuje. „Ron, na čo to zízaš?“
„Ale na nič,“ Ron rýchlo odvrátil oči od baru, no Harry vedel, že sa usiluje upútať pohľad pekne zaoblenej príťažlivej barmanky madam Rosmerty, pre ktorú už dávno mal slabosť.
„Predpokladám, že za tým nič sa skrýva možnosť zohnať nejakú ohnivú whisky,“ štipľavo poznamenala Hermiona.
Ron podpichovanie ignoroval a dôstojne mlčky popíjal. Harry myslel na Siriusa a na to, že aj tak tie strieborné čaše nenávidel. Hermiona bubnovala prstami po stole a jej pohľad preskakoval z baru na Rona.
Len čo Harry dopil posledné kvapky fľašky, povedala: „Tak čo, skončíme pre dnešok a vrátime sa do školy?“
Obaja prikývli. Nebol to nijaký zábavný výlet a počasie bolo čím ďalej, tým horšie. Znovu si pritiahli plášte tesnejšie k telu, napravili si šály, navliekli rukavice a vyšli za Katie Bellovou a jej priateľkou z krčmy a vykročili po hlavnej ulici. Keď v mrznúcej pľušti namáhavo šliapali hore cestou k Rokfortu, Harryho myšlienky zaleteli k Ginny. Nestretli sa s ňou. Predpokladal, že zrejme preto, lebo sa aj s Deanom niekde túlia v čajovni madam Puddifootovej, kam chodievali šťastné páriky. Zamračený sklonil hlavu pred víriacim sa dažďom so snehom a kráčal ďalej.
Chvíľu trvalo, kým si Harry uvedomil, že hlasy Katie Bellovej a jej priateľky, ktoré k nemu donášal vietor, sú prenikavejšie a hlasnejšie. Harry prižmúrenými očami hľadel na ich nejasné postavy. Dievčatá sa hádali o niečo, čo Katie držala v ruke.
„To nemá s tebou nič spoločné, Leanne!“ počul Harry Katie.
Zabočili za roh a Harrymu zalepil okuliare hustý mokrý sneh. Práve keď zdvihol ruku, aby si ich rukavicou zotrel, Leanne vychmatla balíček Katie z rúk, Katie ho potiahla naspäť a balíček spadol na zem.
Katie sa okamžite vzniesla do vzduchu, no nie komicky, ako keď Ron visel dolu hlavou za členok, ale elegantne, s rukami vystretými, akoby sa chystala vzlietnuť. Lenže čosi na tom nebolo v poriadku, bolo to akési desivé… vietor jej šľahal vlasy do tváre, ale oči mala zavreté a tvár celkom bezvýraznú. Harry, Ron, Hermiona a Leanne zastali a civeli na ňu.
Potom asi dva metre nad zemou Katie strašne zvreskla. Otvorila oči a to, čo videla alebo čo cítila, jej zrejme spôsobovalo strašné muky. Kričala a kričala, Leanne začala kričať tiež, chytila Katie za členky a pokúšala sa ju stiahnuť na zem. Harry, Ron a Hermiona sa jej ponáhľali na pomoc a len čo chytili Katie za nohy, spadla na nich. Harry s Ronom ju zachytili, ale tak veľmi sa zvíjala, že ju ledva udržali. Položili ju teda na zem, kde sa hádzala a kričala a zjavne ich nepoznávala.
Harry sa obzrel. Zdalo sa, že okolie je pusté.
„Zostaňte tu!“ kričal v zavýjajúcom vetre na ostatných. „Idem po pomoc!“
Rozbehol sa ku škole. Nikdy nevidel nikoho správať sa tak ako teraz Katie a nevedel si predstaviť, čo to spôsobilo. Hnal sa za zákrutu a zrazil sa s niečím, čo vyzeralo ako obrovský medveď vztýčený na zadných.
„Hagrid!“ dychčal, keď sa vymotal zo živého plota, do ktorého ho odhodilo.
„Harry!“ zvolal Hagrid, ktorý mal obočie i bradu plné mokrého snehu a oblečený svoj velikánsky ošúchaný kabát z bobrej kože. „Práve idem od Grawpa, tak sa mu darí, jako by…“
„Hagrid, máme tam zranenú, alebo prekliatu, alebo čo…“
„Čo?“ Hagrid sa sklonil nižšie, aby v zúriacom vetre počul, čo Harry hovorí.
„Na niekoho tam uvalili kliatbu!“ reval Harry.
„Kliatbu? Na koho… nie na Rona? Hermionu?“
„Nie, na nich nie, ale Katie Bellová… tadeto…“
Spolu bežali naspäť. O chvíľu našli skupinku okolo Katie, ktorá sa ešte stále zvíjala na zemi a kričala. Ron, Hermiona a Leanne sa pokúšali ju upokojiť.
„Odstúpte!“ kričal Hagrid. „Nech sa na ňu pozriem!“
„Niečo sa jej stalo!“ vzlykala Leanne. „Neviem, čo…“
Hagrid chvíľku hľadel na Katie, potom sa bez slova sklonil, zobral ju do náručia a bežal s ňou k hradu. Vzápätí Katine prenikavé výkriky zanikli a bolo počuť iba hukot vetra.
Hermiona sa hneď pripojila ku Katinej plačúcej priateľke a chytila ju okolo pliec.
„Ty si Leanne, však?“
Dievča prikývlo.
„Stalo sa to zrazu, len tak z ničoho nič, alebo…“
„Vtedy, keď sa roztrhol ten balíček,“ vzlykala Leanne a ukazovala na balíček na zemi v roztrhanom premáčanom hnedom papieri, v ktorom sa trblietalo niečo zelené. Ron sa k nemu sklonil s vystretou rukou, no Harry mu ju chytil a odtiahol.
„Nedotýkaj sa toho!“
Čupol si. Z papiera vytŕčal krásne zdobený opálový náhrdelník.
„Už som ho videl,“ povedal Harry, hľadiac naň. „Pred rokmi ho vystavovali u Borgina a Burkesa. Na štítku pri ňom bolo napísané, že je prekliaty. Katie sa ho zrejme dotkla.“ Pozrel na Leanne, ktorá sa začala neovládateľne triasť. „Ako sa k nemu Katie dostala?“
„Práve preto sme sa hádali. U Troch metiel sa vrátila zo záchoda a mala ho v ruke. Povedala, že je to prekvapenie pre niekoho z Rokfortu a že ho musí doručiť. Vyzerala tak čudne, keď to hovorila… och, nie, nie, stavím sa, že na ňu niekto uvrhol imperius a ja som si to neuvedomila!“
Leanne sa nanovo otriasala vzlykmi. Hermiona ju opatrne hladkala po pleci.
„Nepovedala, kto jej ho dal, Leanne?“
„Nie… nechcela mi to povedať… a ja som jej hovorila, že je hlúpa, aby ho nebrala do školy, ale ona ma nepočúvala a… ja som jej ho chcela vytrhnúť… a… a…“ Leanne zúfalo zakvílila.