„Aj tvoja mama mala na výber,“ láskavo povedal Dumbledore. „Áno, Merope Riddlová si vybrala smrť napriek synovi, ktorý ju potreboval, ale nesúď ju priveľmi prísne, Harry. Značne ju oslabilo dlhé utrpenie a nemala odvahu tvojej matky. A teraz vstaň…“
„Kam ideme?“ spýtal sa Harry, keď sa Dumbledore postavil k stolu vedľa neho.
„Tentoraz,“ vravel Dumbledore, „nazrieme do mojej pamäti. Objavíš v nej množstvo podrobností a upresnení. Po tebe, Harry…“
Harry sa sklonil nad mysľomisu, jeho tvár narušila chladnú hladinu spomienky a nato znova padal v tme… Vzápätí sa nohami dotkol pevnej zeme, otvoril oči a zistil, že on i Dumbledore stoja na rušnej staromódnej londýnskej ulici.
„Tamto som,“ veselo ukazoval Dumbledore na vysokú postavu pred nimi, ktorá prechádzala cez ulicu popred mliekarov povoz.
Mladší Dumbledore mal gaštanovohnedé dlhé vlasy a bradu. Len čo vstúpil na chodník, kde stáli aj oni, priťahoval mnohé zvedavé pohľady okoloidúcich oblekom šviháckeho strihu zo slivkovomodrého zamatu.
„Pekný oblek, pán profesor,“ vyhŕklo z Harryho, prv než si to stihol rozmyslieť, no Dumbledore sa iba zachichotal. Vykročili a z istej vzdialenosti sledovali riaditeľovo mladšie vydanie, až napokon prešli cez železnú bránu do prázdneho dvora pred dosť pochmúrnou hranatou budovou obklopenou vysokým plotom. Vyšiel po niekoľkých schodoch k vchodovým dverám a hneď zaklopal. Po chvíli mu otvorilo ošumelé dievča v zástere.
„Dobrý deň. Som ohlásený u pani Colovej, zrejme je to pani správkyňa.“
„Och,“ dievča sa tvárilo zmätene a obzeralo si Dumbledorov výstredný výzor. „Hm… moment… PANI COLOVÁ!“ zavolalo dozadu.
Harry počul z diaľky nejakú odpoveď. Dievča sa znova obrátilo k Dumbledorovi.
„Poďte ďalej, už ide.“
Dumbledore vošiel do predsiene vykladanej čiernymi a bielymi dlaždicami. Hoci celý dom vyzeral ošarpane, vládla v ňom dokonalá čistota. Harry a starší Dumbledore ho nasledovali. Prv než sa za nimi zavreli vchodové dvere, prichádzala k nim chudá žena utrápeného vzhľadu. Jej ostré črty vyzerali skôr ustarostene než nevľúdne a pritom ako kráčala k Dumbledorovi, ponad plece prikazovala ďalšej pomocníčke v zástere:
„… a vezmi hore Marthe jód. Billy Stubbs si rozškrabal chrasty a Eric Whalley celkom prepotil prikrývky, a aby toho nebolo málo, ešte aj tie kiahne,“ vravela, nikomu konkrétnemu to neadresujúc, a vtedy jej pohľad padol na Dumbledora, zastala a zatvárila sa ohromene, akoby jej prah práve prekročila žirafa.
„Dobrý deň,“ pozdravil Dumbledore a podával jej ruku.
Pani Colová naňho iba civela s otvorenými ústami.
„Volám sa Albus Dumbledore. Poslal som vám list, v ktorom som vás žiadal o stretnutie, a vy ste ma láskavo pozvali na dnes.“
Pani Colová zažmurkala. Očividne usúdila, že Dumbledore nie je halucinácia, a slabým hlasom prehovorila: „Ach, áno. Tak dobre… poďte radšej do mojej izby.“
Viedla Dumbledora do malej miestnosti, ktorá vyzerala čiastočne ako obývačka, čiastočne ako kancelária. Bola rovnako ošumelá ako predsieň, zariadená starým a rôznorodým nábytkom. Ponúkla Dumbledorovi vratkú stoličku, ona sa usadila za preplnený stôl a nervózne naňho hľadela.
„Ako som vám písal v liste, prišiel som sa porozprávať o Tomovi Riddlovi a o plánoch na jeho budúcnosť,“ oznámil jej Dumbledore.
„Ste príbuzný?“ spýtala sa pani Colová.
„Nie, som učiteľ,“ odvetil Dumbledore. „Prišiel som Tomovi ponúknuť miesto vo svojej škole.“
„Aká je to škola?“
„Volá sa Rokfort,“ povedal Dumbledore.
„A ako to, že sa zaujímate o Toma?“
„Myslíme si, že má vlohy, aké hľadáme.“
„Chcete tým povedať, že získal štipendium? Ako je to možné? Nikdy sa o nijaké nezaujímal.“
„Bol na našej škole zapísaný od narodenia.“
„Kto ho zapísal? Rodičia?“
Pani Colová bola nepochybne až nepríjemne ostražitá žena. Dumbledore si to očividne uvedomil hneď, lebo Harry videl, ako z vrecka zamatového obleku vytiahol prútik a zároveň zobral zo stola pani Colovej úplne čistý hárok papiera.
„Nech sa páči,“ povedal a mávol prútikom, keď jej papier podával. „Myslím, že týmto sa všetko vysvetlí.“
Oči pani Colovej sa zahmlili a znova zaostrili, keď chvíľku uprene skúmala prázdny papier.
„Zdá sa, že je to úplne v poriadku,“ povedala spokojne a podávala mu ho naspäť. Vtedy jej pohľad padol na fľašku džinu a dva poháriky, ktoré tam pred chvíľou celkom určite neboli.
„Môžem vám ponúknuť pohárik džinu?“ spýtala sa zvlášť zdvorilo.
„Ďakujem veľmi pekne,“ usmieval sa Dumbledore.
Za okamih bolo jasné, že pokiaľ ide o pitie džinu, pani Colová nie je nijaký nováčik. Obom štedro naliala a na dúšok vyprázdnila svoj pohár. Bez obalu mľaskla, po prvý raz sa na Dumbledora usmiala a on bez váhania využil výhodu.
„Potešilo by ma, keby ste mi láskavo porozprávali príbeh Toma Riddla. Myslím, že sa narodil tu v sirotinci.“
„Správne,“ prikývla pani Colová a znova sa napila džinu. „Pamätám si to celkom jasne, lebo som sem práve nastúpila. Viete, bol posledný deň v roku a krutá zima, snežilo. Nepríjemná noc. A to dievča, nebolo oveľa staršie než vtedy ja, horko-ťažko vyšlo po schodoch k dverám. Nebola prvá. Zaviedli sme ju dovnútra a do hodiny prišlo dieťa na svet. A o ďalšiu hodinu už bola mŕtva.“
Pani Colová pôsobivo prikývla a opäť si spravodlivo odpila z džinu.
„Povedala ešte niečo pred smrťou?“ spýtal sa Dumbledore. „Napríklad niečo o chlapcovom otcovi?“
„Náhodou povedala,“ odvetila pani Colová, ktorá sa zrejme cítila vo svojom živle s pohárikom džinu v ruke a ochotným poslucháčom oproti sebe.
„Pamätám sa, ako mi povedala: Dúfam, že sa podobá na svojho otca, a nebudem klamať, mala pravdu, keď v to dúfala, lebo ona nebola nijaká krásavica – a potom mi povedala, že sa má volať Tom po otcovi a Marvolo po jej otcovi – áno, viem, je to zvláštne meno, však? Rozmýšľali sme, či nepochádza z nejakej cirkusantskej rodiny – a ešte vravela, že chlapcovo priezvisko má byť Riddle. A onedlho na to bez ďalších slov umrela.
Tak sme ho pomenovali, ako chcela. Zdalo sa, že je to pre tú chuderku dôležité, ale nikdy ho tu nijaký Tom, ani Marvolo, ani Riddle nehľadali, vôbec nijaký príbuzný, a tak zostal v sirotinci a je tu doteraz.“
Pani Colová si skoro podvedome odpila ďalšiu riadnu dávku džinu. Na lícach sa jej zjavili dva ružové fľaky. „Je to zvláštny chlapec,“ dodala.
„Áno, myslel som si to,“ prikývol Dumbledore.
„Bol aj zvláštne bábätko. Viete, málokedy plakal. A potom, keď trochu povyrástol, bol… čudný.“
„V akom zmysle čudný?“ opatrne sa spýtal Dumbledore.
„No, on…“
Pani Colová sa však zarazila a jej prenikavý pohľad, ktorý vrhla na Dumbledora ponad pohárik džinu, nebol ani trochu zahmlený či nejasný.
„Hovoríte, že má miesto vo vašej škole isté?“
„Áno,“ potvrdil Dumbledore.
„A nič to nemôže zmeniť?“
„Nič.“
„Odvediete si ho napriek všetkému?“
„Napriek všetkému,“ vážne zopakoval Dumbledore.
Hľadela naňho prižmúrenými očami, akoby sa rozhodovala, či mu má veriť, alebo nie. Očividne sa rozhodla, že môže, lebo mu náhle prezradila: „Ostatné deti sa ho boja.“
„Myslíte preto, že ich šikanuje?“ spýtal sa Dumbledore.
„Myslím, že áno,“ trochu sa mračila pani Colová, „no je veľmi ťažké ho prichytiť. Vyskytli sa isté príhody… nepríjemné záležitosti…“
Dumbledore na ňu nenaliehal, hoci Harry videl, že ho to zaujíma. Pani Colová si opäť odglgla z džinu a líca jej ešte väčšmi zružoveli.