„Králik Billyho Stubbsa… Tom tvrdil, že to neurobil, a ja ani nechápem, ako by to vôbec mohol zvládnuť, no aj tak. Ten králik sa predsa sám na hradu neobesil?“
„Povedal by som, že nie,“ potichu prikývol Dumbledore.
„No vôbec netuším, ako to ten chlapec mohol urobiť. Viem iba, že sa deň predtým s Billym pohádali. A potom…“ pani Colová sa opäť potúžila dúškom džinu a vyšplechla si pritom trochu na bradu, „na letnom výlete – viete, raz do roka ich berieme na vidiek alebo k moru – nuž, Amy Bensonová a Dennis Bishop odvtedy už nikdy neboli celkom v poriadku a dostali sme z nich iba to, že išli s Tomom Riddlom do jaskyne. Prisahal, že chceli objavovať, ale niečo sa tam stalo, tým som si istá. Nuž, a ešte všeličo iné, veľa zvláštnych príhod…“
Znova pozrela na Dumbledora a hoci líca mala červené, jej pohľad bol pevný.
„Myslím, že málokomu bude za ním ľúto.“
„Iste chápete, že my ho nebudeme mať nastálo,“ vravel Dumbledore. „Bude sa sem musieť vracať, aspoň na letné prázdniny.“
„Och, to je lepšie, než keby ste dostali hrdzavým kutáčom po nose,“ ocenila nečakanú ponuku pani Colová a trochu sa jej začkalo. Vstala a na Harryho zapôsobilo, že stojí celkom pevne, hoci dve tretiny z fľaše chýbali. „Predpokladám, že sa s ním chcete stretnúť.“
„Veľmi,“ prikývol Dumbledore a vstal aj on.
Viedla ho z kancelárie po kamenných schodoch, pričom cestou prikazovala pomocníkom a napomínala ich i deti. Harry videl, že všetky siroty nosia akési sivé tuniky. Zdalo sa, že je o ne pomerne slušne postarané, no nepochybne to bolo pochmúrne miesto pre deti.
„A sme tu,“ povedala pani Colová, keď na druhom poschodí odbočili a zastali pred prvými dverami na dlhej chodbe. Dva razy zaklopala a vošla.
„Tom? Máš návštevu. Toto je pán Dumberton – prepáčte, Dunderbore. Prišiel ti povedať, že… no, nech ti to povie sám.“
Harry a obaja Dumbledorovia vošli do izby a pani Colová zavrela dvere. Bola to malá holá miestnosť, okrem starej skrine a železnej postele v nej nebolo nič. Na sivých dekách sedel chlapec, nohy mal natiahnuté pred sebou a držal knihu.
Na tvári Toma Riddla nebolo nič z Gauntovcov. Merope sa splnilo posledné želanie – bol miniatúrou svojho pekného otca, na jedenásť rokov vysoký, tmavovlasý a bledý. S trochu prižmúrenými očami si prezeral výstredného Dumbledora. Chvíľu bolo ticho.
„Dobrý deň, Tom,“ prihovoril sa mu Dumbledore, podišiel k nemu a podával mu ruku.
Chlapec zaváhal, potom ju chytil a potriasli si ruky. Dumbledore si pritiahol k Tomovi tvrdú drevenú stoličku, takže vyzerali ako pacient a návštevník v nemocnici.
„Som profesor Dumbledore.“
„Profesor?“ zopakoval Riddle. Zatváril sa ostražito. „To je ako doktor? Načo ste tu? Zavolala vás ona, aby ste sa na mňa pozreli?“
Ukazoval na dvere, ktorými odišla pani Colová.
„Nie,“ usmieval sa Dumbledore.
„Neverím vám,“ vravel Riddle. „Chce, aby ste ma prezreli, však? Povedzte pravdu!“
Posledné slová vyslovil prekvapivo zvučne. Bol to rozkaz a znelo to, akoby takto prikazoval už veľa ráz. Oči sa mu rozšírili a zazeral na Dumbledora, ktorý vôbec nereagoval, iba sa príjemne usmieval. Po chvíli Riddle prestal gániť, hoci sa naďalej tváril ostražito.
„Kto ste?“
„Povedal som ti. Volám sa Dumbledore a pracujem v škole, ktorá sa volá Rokfort. Prišiel som ti ponúknuť miesto vo svojej škole – v tvojej novej škole, keby si chcel.“
Riddle reagoval úplne nečakane. Vyskočil z postele a nazlostene cúval pred Dumbledorom.
„Mňa neoklamete! Vy ste z psychiatrickej liečebne, však? Profesor! No pravdaže – ale ja tam nepôjdem. Tú starú by mali zavrieť do cvokárne, nie mňa. Ja som Amy Bensonovej ani Dennisovi Bishopovi nič neurobil. Môžete sa ich spýtať!“
„Ja nie som z psychiatrickej liečebne,“ trpezlivo tvrdil Dumbledore. „Som učiteľ a ak si pokojne sadneš, porozprávam ti o Rokforte. Samozrejme, ak do tej školy nechceš ísť, nikto ťa nebude nútiť…“
„Len by sa niekto o to pokúšal,“ uškrnul sa Riddle.
„Rokfort,“ pokračoval Dumbledore, akoby Riddlove posledné slová nepočul, „je škola pre ľudí so zvláštnymi schopnosťami…“
„Ja nie som blázon!“
„Viem, že nie si blázon. Rokfort nie je škola pre bláznov. Je to škola mágie.“
Nastalo ticho. Riddle znehybnel, tvár mal bezvýraznú, ale oči mu preskakovali z jedného Dumbledorovho oka na druhé, akoby sa pokúšal nájsť v nich náznak lži.
„Mágie?“ opakoval šeptom.
„Presne tak,“ potvrdil Dumbledore.
„To… to, čo viem robiť, je mágia?“
„A čo vieš robiť?“
„Všeličo,“ vyhŕkol Riddle. Od vzrušenia mu červeň stúpala od krku k vpadnutým lícam. Vyzeral, akoby mal horúčku. „Viem hýbať vecami bez toho, aby som sa ich dotkol. Viem donútiť zvieratá, aby robili, čo chcem, bez toho, aby som ich cvičil. Viem dosiahnuť, aby ľudí, ktorí ma nahnevajú, postihlo nešťastie alebo nehoda. Ak chcem, môžem im spôsobiť bolesť.“
Nohy sa mu triasli. Dotackal sa k posteli a znova si sadol, hľadel si na ruky a sklonil hlavu, akoby sa modlil.
„Viem, že som iný,“ šepkal svojim trasúcim sa prstom. „Viem, že som výnimočný. Vždy som vedel, že na tom niečo je.“
„Nuž, mal si úplnú pravdu,“ súhlasil Dumbledore, ktorý sa už neusmieval, ale pozorne Riddla sledoval. „Si čarodejník.“
Riddle zdvihol hlavu. Tvár mal premenenú: žiarila nespútaným šťastím, a predsa z nejakých dôvodov nevyzeral lepšie. Práve naopak – jemné črty jeho tváre sa zdali drsnejšie, jeho výraz takmer zverský.
„Aj vy ste čarodejník?“
„Áno.“
„Dokážte to!“ zvolal Riddle rovnako rozkazovačným tónom, ako keď žiadaclass="underline" Povedzte pravdu!
Dumbledore nadvihol obočie.
„Ak prijímaš to miesto v Rokforte, ako som pochopil…“
„Samozrejme, beriem ho!“
„Tak potom ma oslovuj pán profesor alebo pane.“
Na zlomok sekundy Riddlov výraz stvrdol, ale potom celkom iným tónom zdvorilo povedaclass="underline" „Prepáčte, pane. Teda, pán profesor, mohli by ste mi, prosím, ukázať…?“
Harry si bol istý, že Dumbledore odmietne. Riddlovi povie, že v Rokforte bude dosť času na praktické ukážky, že sa nachádzajú v budove plnej muklov, a preto musia byť opatrní. Na jeho veľké prekvapenie však Dumbledore vytiahol z vnútorného vrecka saka prútik, zamieril ním na ošarpanú skriňu v kúte a nenútene ním mávol.
Skriňa vzbĺkla.
Riddle vyskočil. Harry mu sotva mohol vyčítať, že zakvílil od šoku a zlosti. Musel tam mať všetky svoje pozemské majetky. No prv než sa stihol vrhnúť na Dumbledora, plamene zmizli a na skrini nezostala ani stopa po ohni.
Riddle hľadel na skriňu a na Dumbledora a potom žiadostivo ukázal na prútik.
„Kde taký môžem zohnať?“
„Všetko má svoj čas,“ povedal Dumbledore. „Myslím, že sa niečo chce vyslobodiť zo skrine.“
A naozaj, vo vnútri niečo hrkotalo. Po prvý raz vyzeral Riddle vystrašene.
„Otvor dvere,“ prikázal Dumbledore.
Riddle váhal, potom šiel ku skrini a otvoril dvere. Na najvrchnejšej polici, nad tyčou so zodratým oblečením sa triasla a hrkotala malá kartónová škatuľka, akoby v nej bolo zavretých niekoľko šialených myší.
„Vyber ju,“ znovu prikazoval Dumbledore.
Riddle zobral hrkajúcu škatuľu. Vyzeral vykoľajene.
„Je v škatuli niečo, čo by si nemal mať?“ spýtal sa Dumbledore.
Riddle uprel na profesora dlhý, jasný, vypočítavý pohľad.
„Áno, myslím, že áno, pane,“ odpovedal napokon bezvýrazným hlasom.
„Otvor ju,“ kázal Dumbledore.
Riddle odložil vrchnák a vysypal obsah na posteľ, ani naň nepozrel. Harry, ktorý čakal niečo vzrušujúcejšie, uvidel kopu malých bežných predmetov. Jojo, strieborný náprstok a medzi nimi matnú ústnu harmoniku. Keď boli veci von zo škatule, prestali sa triasť a ležali na tenkých prikrývkach celkom nehybne.