Keď Malfoy zazrel Harryho, zastal, potom sa krátko silene zasmial a šiel ďalej.
„Kam ideš?“ spytoval sa Harry.
„To ti určite poviem, lebo určite máš právo sa do toho starať, Potter,“ zaškeril sa Malfoy. „Radšej sa poponáhľaj, lebo už čakajú na svojho vyvoleného kapitána – na chlapca, ktorý zabodoval – či ako ťa dnes volajú.“
Jedno z dievčat sa mimovoľne zachichotalo. Harry pozrel na ňu. Začervenala sa. Malfoy prešiel popri Harrym, ona i jej kamarátka pobehli za ním, zabočili za roh a zmizli z dohľadu.
Harry stál na mieste, akoby mu nohy prirástli k zemi, a hľadel za nimi. Bolo to na porazenie, on už aj tak ledva stíhal, aby sa dostal na zápas včas, no Draco sa kamsi zakráda, kým je celá škola preč. Bola to najlepšia šanca odhaliť, čo má za lubom. Sekundy ticho plynuli a Harry stále stál ako skamenený a hľadel na roh, za ktorým zmizol Malfoy.
„Kde si bol?“ spytovala sa Ginny, keď Harry vbehol do šatne. Celé družstvo už pripravené čakalo, obaja odrážači Coote i Peakes si nervózne búchali pálky o nohy.
„Stretol som Malfoya,“ potichu jej povedal Harry, keď si cez hlavu prevliekol šarlátový habit.
„No a?“
„Chcel som vedieť, ako to, že zostal s dvoma dievčatami v hrade, keď všetci ostatní sú tu.“
„Záleží na tom teraz?“
„No asi to nezistím, však?“ Harry chytil Blesk a napravil si okuliare. „Tak poďme!“
A bez ďalších slov vyšli na štadión za ohlušujúceho kriku a piskotu. Vietor bol slabý, oblaky potrhané a tu a tam presvitalo oslepujúce slnko.
„Skvelé podmienky na taktizovanie!“ povzbudzujúco poznamenal McLaggen. „Coote, Peakes, vy lietajte so slnkom za chrbtom, aby vás nevideli…“
„Ja som kapitán, McLaggen, tak už im prestaň dávať pokyny!“ nahnevane zakričal Harry a otočil sa k Peakesovi a Cootovi.
„Naozaj sa snažte lietať smerom od slnka,“ povedal im namrzene.
Potriasli si ruky s bifľomorským kapitánom a potom na hvizd madam Hoochovej sa odrazil a vzlietol vyššie než ostatní, krúžil po štadióne a hľadal ohnivú strelu. Keby ju chytil čo najrýchlejšie, možno by sa stihol vrátiť do hradu, zobrať Záškodnícku mapu a zistiť, čo robí Malfoy…
„A to je Smith z Bifľomoru s prehadzovačkou,“ rozľahol sa zasnený hlas po areáli. „Minule komentoval on a Ginny Weasleyová doňho vletela, myslím, že úmyselne, aspoň to tak vyzeralo. Smith sa o Chrabromile vyjadroval bezočivo a predpokladám, že teraz, keď proti nemu hrá, to ľutuje… och, pozrite, stratil prehadzovačku, vzala mu ju Ginny, tú mám rada, je veľmi milá…“
Harry hľadel na komentátorské pódium. Predsa by nikto so zdravým rozumom nenechal komentovať Lunu Lovegoodovú! No aj zhora sa celkom jasne dali rozoznať dlhé špinavoplavé vlasy a náhrdelník zo zátok od ďatelinového piva… Profesorka McGonagallová vedľa Luny bola trochu nesvoja, akoby naozaj zmenila názor, pokiaľ ide o tento nápad.
„…no teraz dostal prehadzovačku ten veľký hráč z Bifľomoru, nemôžem si spomenúť na jeho meno, znie podobne ako Bibble… nie, Buggins…“
„To je Cadwallader!“ nahlas vedľa Luny vykríkla profesorka McGonagallová. Diváci sa zasmiali.
Harry sa obzeral po ohnivej strele, no nebolo po nej ani stopy. O chvíľu dal Cadwallader gól. McLaggen s krikom kritizoval Ginny, že si nechala prehadzovačku vziať, a preto nestihol postrehnúť veľkú červenú loptu, ktorá mu preletela popri pravom uchu.
„McLaggen, dávaj pozor na to, čo máš, a ostatným daj pokoj!“ zreval naňho Harry.
„Myslím, že mi nedávaš práve najlepší príklad!“ krikom mu odpovedal McLaggen, červený v tvári a nazlostený.
„A Harry Potter sa teraz háda so svojím strážcom,“ pokojne komentovala Luna, kým Bifľomorčania a Slizolinčania veselo povzbudzovali a posmievali sa. „Myslím, že mu to nepomôže nájsť ohnivú strelu, ale možno je to nejaký šikovný trik…“
Harry nahnevane zanadával, zvrtol sa a znova obletel štadión a hľadal na oblohe drobnú okrídlenú zlatú loptičku.
Ginny a Demelza dali po góle a fanúšikovia červeno-zlatých sa tak mohli tešiť. Potom znova skóroval Cadwallader, čím vyrovnal. Luna si to zrejme nevšimla. Zdalo sa, že také obyčajné veci ako gól ju nezaujímajú, a stále sa usilovala upútať pozornosť divákov na zaujímavé tvary oblakov a na možnosť, že Zacharias Smith, ktorému sa zatiaľ nedarilo udržať prehadzovačku dlhšie než minútu, trpí akousi stratytídou.
„Sedemdesiat – štyridsať pre Bifľomor!“ vykríkla profesorka McGonagallová do Luninho megafónu.
„Už toľko?“ len tak mimochodom sa spýtala Luna. „Och, pozrite! Chrabromilský strážca chytil pálku jedného z odrážačov!“
Harry sa vo vzduchu zvrtol. McLaggen naozaj z nejakých dôvodov známych iba jemu samému vytrhol Peakesovi pálku a zrejme mu predvádzal, ako má zasiahnuť dorážačku, aby trafil blížiaceho sa Cadwalladera.
„Okamžite mu daj tú pálku a vráť sa do bránky!“ reval Harry a rútil sa k McLaggenovi, práve keď sa ten zúrivo zahnal na dorážačku a netrafil ju.
Oslepujúca mučivá bolesť… záblesk svetla… vzdialené výkriky… pocit, že padá dolu dlhým tunelom…
Nato si Harry uvedomil, že leží v mimoriadne teplej a pohodlnej posteli a hľadí na lampu, ktorá vrhala na tmavý strop kruh zlatistého svetla. Pomaly, nemotorne zdvihol hlavu. Naľavo od neho bola akási známa, pehavá, červenovlasá osoba.
„Pekné od teba, že si zaskočil,“ uškŕňal sa Ron.
Harry zažmurkal a obzeral sa. Pravdaže – je v nemocničnom krídle. Obloha vonku bola atramentovomodrá s pásmi karmínovej. Zápas sa musel skončiť už pred niekoľkými hodinami… a už je aj po nádeji, že vysliedi Malfoya. Harry mal pocit, že hlavu má čudne ťažkú. Zdvihol ruku a nahmatal tuhý turban z obväzov.
„Čo sa stalo?“
„Puknutá lebka,“ povedala madam Pomfreyová, ktorá hneď pribehla a potisla ho znova na vankúš. „Nemusíte sa báť, hneď som to napravila, ale na noc mi tu zostanete. Pár hodín by ste sa nemali namáhať.“
„Ja tu nechcem zostať cez noc,“ nahnevane protestoval Harry, posadil sa a odhodil prikrývky. „Chcem nájsť McLaggena a zabiť ho.“
„Žiaľ, to by sa kvalifikovalo ako nadmerná námaha,“ upozornila ho madam Pomfreyová a energicky ho postrčila naspäť do postele a hrozivo zdvihla prútik. „Zostanete tu, až kým vás neprepustím, Potter, inak zavolám riaditeľa.“
Rýchlo sa vrátila do svojej kancelárie a Harry klesol na vankúše a soptil.
„Nevieš, koľko sme prehrali?“ spýtal sa Rona cez zaťaté zuby.
„Ale viem,“ zmierlivo hovoril Ron. „Konečné skóre bolo tristodvadsať ku šesťdesiat.“
„Skvelé!“ zúril Harry. „Naozaj skvelé! Keď toho McLaggena chytím pod krk…“
„Nechytíš, je veľký ako troll,“ logicky mu to vyvracal Ron. „Osobne si myslím, že pôsobivejšia by bola tá Princova kliatba s rastúcimi nechtami na nohách. A okrem toho, ostatní členovia družstva si to s ním možno už vybavia, kým sa odtiaľto dostaneš, lebo sa nedá povedať, že by boli spokojní…“
V Ronovom hlase znel neúspešne potlačovaný škodoradostný tón. Harry videl, že sa skoro teší, že to McLaggen tak strašne zbabral. Harry ležal na posteli, hľadel na kruh svetla na strope a nedávno opravená lebka ho nebolela, ale mal pocit, že je pod tými obväzmi akási mäkká.
„Počul som ten komentár až sem,“ znova sa ozval Ron a hlas sa mu triasol od smiechu. „Dúfam, že odteraz bude komentovať vždy Luna… stratytída!“
No Harry bol stále taký nahnevaný, že sa mu situácia nezdala humorná, a Ronov smiech po chvíli utíchol.
„Kým si bol v bezvedomí, prišla ťa pozrieť Ginny,“ prehovoril po dlhej pauze a Harryho fantázia sa rozbehla na plné obrátky a rýchlo rekonštruovala scénu ako Ginny plače nad jeho nehybným telom a vyznáva sa z hlbokých citov, z a t i a ľ čo Ron im dáva svoje požehnanie… „Hovorila, že si len-len stihol zápas. Ako to? Veď si odtiaľto odišiel včas?“