„A zabralo to?“ spýtal sa Dumbledore.
„No nie, pane, pretože Ron sa otrávil…“
„A tak si, prirodzene, celkom zabudol, že máš získať spomienku. To je v poriadku, tvoj najlepší priateľ bol v nebezpečenstve, nič iné by som od teba ani nečakal. No po čase bolo jasné, že pán Weasley sa uzdraví, a vtedy by som dúfal, že sa k úlohe vrátiš. Myslel som, že som ti dostatočne vysvetlil, aká veľmi dôležitá je tá spomienka. Naozaj som sa veľmi usiloval, aby si pochopil, že je to najdôležitejšia spomienka a že bez nej strácame čas.“
Harryho od hlavy po päty zaplavil horúci bodavý pocit viny. Dumbledore nezvýšil hlas, dokonca ani nehovoril nahnevane, ale Harry by bol radšej, keby kričal. Toto chladné sklamanie bolo horšie než čokoľvek iné.
„Pán profesor,“ začal trochu zúfalo, „to nie preto, že by ma to netrápilo, ale mal som iné… iné veci…“
„Iné veci na mysli,“ dokončil Dumbledore namiesto neho „Chápem.“
Znovu medzi nimi zavládlo ticho, najnepríjemnejšie ticho aké Harry s Dumbledorom zažil. Zdalo sa, že je nekonečné zdôrazňovalo ho iba tiché chrápanie z portrétu Armanda Dippeta nad Dumbledorovou hlavou. Harry sa cítil čudne malý, ako keby sa odvtedy, čo vstúpil do tejto miestnosti, trochu scvrkol.
Keď to už dlhšie nemohol vydržať, vyhŕkoclass="underline" „Pán profesor, naozaj ma to mrzí. Mal som urobiť viac… Mal som si uvedomiť, že by ste to odo mňa nežiadali, keby to nebolo naozaj dôležité.“
„Ďakujem, že si to povedal, Harry,“ potichu hovoril Dumbledore. „Môžem teda dúfať, že odteraz budeš tejto veci venovať väčšiu pozornosť? Pretože nemá zmysel, aby sme sa po dnešnom dni stretávali, kým nebudeme mať tú spomienku.“
„Urobím to, pane, dostanem ju z neho,“ vážne sľúbil Harry.
„V tom prípade už teraz o tom viac nebudeme hovoriť,“ vravel Dumbledore vľúdnejšie, „ale budeme pokračovať v našom príbehu tam, kde sme skončili. Pamätáš sa, kde to bolo?“
„Áno, pán profesor,“ rýchlo odpovedal Harry. „Voldemort zabil svojho otca a starých rodičov tak, aby to vyzeralo, že to urobil jeho strýko Morfin. Potom sa vrátil do Rokfortu a spýtal… spýtal sa profesora Slughorna na horcruxy,“ zamrmlal zahanbene.
„Veľmi dobre. Dúfam, že si pamätáš, ako som ti celkom na začiatku týchto našich stretnutí vravel, že budeme vstupovať do ríše domnienok a špekulácií?“
„Áno, pán profesor.“
„Myslím, že zatiaľ som ti ukázal pomerne solídne fakty o tom, čo Voldemort robil do svojich sedemnástich rokov. Tvorili dobrý základ pre moje dedukcie. Súhlasíš?“
Harry prikývol.
„Lenže od toho času je všetko hmlistejšie a čudnejšie. Ak bolo ťažké pozbierať dôkazy o chlapcovi Riddlovi, nájsť dobrovoľníka ochotného zaspomínať si na muža Voldemorta bolo takmer nemožné. Vlastne pochybujem, že okrem neho samého žije niekto, kto by nám mohol v úplnosti opísať jeho život po odchode z Rokfortu. Mám však posledné spomienky, o ktoré sa chcem s tebou podeliť.“ Dumbledore ukázal na dve krištáľové fľaštičky lesknúce sa vedľa mysľomisy. „Potom si rád vypočujem tvoju mienku, či moje závery znejú pravdepodobne.“
Predstava, že Dumbledore si tak vysoko cení jeho názor, v Harrym vyvolala ešte hlbší pocit hanby, že nesplnil úlohu a nezískal spomienku o horcruxoch, a previnilo sa zahniezdil na stoličke, keď Dumbledore zdvihol prvú fľašku k svetlu a prezeral ju.
„Dúfam, že sa ti ešte nezunovalo ponáranie sa do spomienok iných ľudí, pretože tieto dve spomienky sú zvláštne,“ poznamenal. „Tá prvá pochádza od starého domáceho škriatka Hokey. Kým sa pozrieme, čo zažila staručká Hokey, musím ti rýchlo opísať, ako lord Voldemort odišiel z Rokfortu.
Siedmy rok štúdia, ako sa dalo očakávať, zavŕšil s najvyššími známkami zo všetkých skúšok. Všade okolo neho sa jeho spolužiaci rozhodovali, kam po ukončení štúdia v Rokforte nastúpia. A takmer všetci čakali od Toma Riddla veľkolepé činy. Bol prefekt, najlepší študent, nositeľ špeciálnej ceny za služby škole. Viem, že niekoľko učiteľov, medzi nimi aj profesor Slughorn, navrhlo, aby sa zamestnal na Ministerstve mágie, ponúkali sa, že mu dohodnú schôdzky, zoznámia ho s užitočnými ľuďmi. Všetky ponuky odmietol. Onedlho sa učitelia dozvedeli, že pracuje u Borgina a Burkesa.“
„U Borgina a Burkesa?“ opakoval Harry ohromene.
„U Borgina a Burkesa,“ pokojne potvrdil Dumbledore. „Prečo bolo to miesto pre neho príťažlivé, zistíš, keď vstúpime do škriatkových spomienok. Toto však nebola jeho prvá voľba. V tom čase sotva niekto o tom vedel – ja som bol jeden z mála, komu sa vtedajší riaditeľ zveril –Voldemort totiž najprv oslovil profesora Dippeta, či by nemohol zostať na Rokforte ako učiteľ.“
„On tu chcel zostať? Prečo?“ spýtal sa Harry ešte prekvapenejšie.
„Myslím, že mal niekoľko dôvodov, hoci profesorovi Dippetovi sa ani s jedným nezveril. Po prvé, a čo je podľa mňa veľmi dôležité, Voldemort mal hlbší vzťah k tejto škole než k akejkoľvek osobe v celom svojom živote. V Rokforte bol najšťastnejší, bolo to prvé a jediné miesto, kde sa cítil doma.“
Harrymu pri týchto slovách bolo trochu nepríjemne, pretože aj on tak vnímal Rokfort.
„Po druhé, hrad je dŕžava prastarej mágie. Voldemort nepochybne oveľa viac prenikol do jej tajomstiev než väčšina tunajších študentov, no mohol byť presvedčený, že je tu ešte stále dosť tajomstiev, ktoré treba odhaliť, zdrojov mágie, z ktorých možno čerpať.
A po tretie, ako učiteľ by mal veľkú moc a vplyv na mladé čarodejnice a čarodejníkov. Možno mu túto predstavu vnukol profesor Slughorn, učiteľ, s ktorým vychádzal najlepšie a bol príkladom toho, ako veľmi môže učiteľ svojich žiakov ovplyvňovať. Ani na okamih som si nemyslel, že Voldemort chcel stráviť v Rokforte celý život, ale nazdávam sa, že ho považoval za užitočný na nábor, za miesto, kde sú skvelé podmienky pri budovaní armády.“
„Ale nedostal to zamestnanie, však, pane?“
„Nie, nedostal. Profesor Dippet mu vysvetlil, že je primladý, ale ponúkol mu, aby to skúsil znova o niekoľko rokov, ak ešte stále bude chcieť učiť.“
„Aký ste z toho mali pocit, pane?“ váhavo sa spýtal Harry.
„Veľmi nepríjemný,“ priznal Dumbledore. „Radil som Armandovi, aby to nedopustil – neprezradil som mu dôvody, ktoré som povedal tebe, lebo profesor Dippet mal Voldemorta veľmi rád a bol presvedčený o jeho čestnosti – nechcel som, aby sa lord Voldemort vrátil do školy, a najmä nie v pozícii, kde by mal nejakú moc.“ „Aké miesto chcel, pán profesor? Aký predmet chcel učiť?“
No Harry poznal odpoveď prv, než mu ju Dumbledore dal.
„Obranu proti čiernej mágii. Vtedy ju prednášala skúsená profesorka Galatea Merrythoughtová, vyučovala na Rokforte skoro päťdesiat rokov.
A tak sa Voldemort zamestnal u Borgina a Burkesa a všetci učitelia, ktorí ho obdivovali, hovorili, aká je to škoda, že taký vynikajúci mladý čarodejník pracuje v obchode. Voldemort však nebol nijaký obyčajný predavač. Bol zdvorilý, pekný a bystrý a onedlho ho poverili delikátnymi úlohami, aké sa vyskytujú iba na takom mieste, ako je obchod Borgina a Burkesa, ktorí, ako vieš, sa špecializujú na predmety s nezvyčajnými a mocnými účinkami. Z Voldemorta urobili nákupcu, mal presviedčať vlastníkov, aby sa rozlúčili so svojimi pokladmi a predali ich Borginovi a Burkesovi, a v každom prípade bol veľmi úspešný.“
„To som si istý,“ neudržal sa Harry.
„Nuž tak,“ pousmial sa Dumbledore. „A teraz je čas vypočuť si domáceho škriatka Hokey, pomocnicu u veľmi starej a veľmi bohatej čarodejnice Hepzibah Smithovej.“
Dumbledore poklopal prútikom po fľaške, zátka vyletela a vylial víriacu sa spomienku do mysľomisy. „Až po tebe, Harry,“ kývol mu.