Harry vstal a znova sa skláňal nad rozčereným striebristým obsahom kamennej misy, kým sa ho nedotkol tvárou. Prepadal sa cez tmavú prázdnotu a pristál v obývačke pred mimoriadne tučnou starou paňou v červenožltej parochni s veľmi komplikovaným účesom a v jasnoružovom habite, ktorý splýval okolo nej, takže vyzerala ako topiaca sa zmrzlinová torta. Obzerala sa v malom ozdobnom zrkadle a farbila si už aj tak červené líca veľkou labutienkou, zatiaľ čo drobnučký a taký prastarý škriatok, akého Harry ešte nevidel, sťahoval jej tučné chodidlá do tesných saténových črievic.
„Ponáhľaj sa, Hokey!“ panovačne prikazovala Hepzibah „Povedal, že príde o štvrtej, máme už len pár minút, a on ešte nikdy nemeškal!“
Keď sa drobná pomocnica vystrela, odložila pudrenku. Hlava Hokey siahala ledva po sedadlo Hepzibahinej stoličky a papierová pokožka visela na jej tele rovnako ako šušťavé ľanové plátno, ktoré nosila prehodené ako tógu.
„Ako vyzerám?“ spytovala sa Hepzibah a otáčala hlavu, aby mohla obdivovať svoju tvár z rôznych uhlov.
„Pôvabne, madam,“ zapišťala Hokey.
Harry sa mohol iba domnievať, že Hokey má klamanie v náplni práce, pretože Hepzibah Smithová mala od pôvabu veľmi ďaleko.
Ozval sa zvonček pri dverách a pani i škriatok vyskočili.
„Rýchlo, rýchlo, už je tu, Hokey!“ zvolala Hepzibah a Hokey vybehla z izby, takej preplnenej rôznymi predmetmi, až bolo nepochopiteľné, ako tade môže niekto prejsť a nezhodiť pritom aspoň desať vecí. Stáli tam skrinky plné lakovaných škatuliek, skrinky plné kníh s pozlátenou reliéfnou väzbou, police s krištáľovými guľami a hviezdnymi glóbusmi a množstvo kvitnúcich črepníkových rastlín v mosadzných nádobách – vlastne izba vyzerala ako kríženec obchodu so starožitnosťami a skladu.
Hokey sa o chvíľu vrátila a viedla vysokého mladého muža, v ktorom Harry ihneď spoznal Voldemorta. Bol oblečený jednoducho v čiernom obleku, vlasy mal trochu dlhšie než v škole a líca vpadnuté, ale pristalo mu to. Vyzeral ešte príťažlivejšie než predtým. Prechádzal cez preplnenú izbu ako človek, ktorý tu bol už veľa ráz, hlboko sa sklonil nad Hepzibahinu tučnú malú ruku a dotkol sa jej perami.
„Priniesol som vám kvety,“ prehovoril potichu a len tak z ničoho nič jej podával ruže.
„Vy nezbedník, to ste nemali!“ zapišťala stará Hepzibah, hoci Harry si všimol, že na stolíku neďaleko mala pripravenú prázdnu vázu. „Vy starú paniu rozmaznávate, Tom… sadnite si, sadnite si… kde je Hokey… ach…“
Pribehla Hokey s malými koláčikmi na podnose a položila ich svojej panej k ruke. „Ponúknite sa, Tom,“ kývla Hepzibah. „Viem, že zbožňujete moje koláčiky. Tak ako sa máte? Ste nejaký bledý. Preťažujú vás v tom obchode, ja som to hovorila už sto ráz…“
Voldemort sa mimovoľne usmial a Hepzibah sa hlúpo zaškľabila. „Tak akú výhovorku ste si pripravili na dnešnú návštevu?“ spýtala sa a zatrepotala pritom mihalnicami.
„Pán Burke by rád urobil lepšiu ponuku na to brnenie od raráškov,“ začal Voldemort. „Má pocit, že päťsto galeónov je viac ako slušná cena…“
„Ale, ale, nie tak rýchlo, inak si pomyslím, že ste sem prišli iba kvôli mojim drobnostiam!“ našpúlila pery Hepzibah.
„Poslali ma sem po ne,“ potichu vravel Voldemort. „Som len úbohý pomocník, madam, ktorý musí robiť, čo mu kážu. Pán Burke si prial, aby som sa spýtal…“
„Och, pán Burke! Čo tam po ňom!“ mávla Hepzibah malou rukou. „Chcem vám ukázať niečo, čo som pánu Burkovi nikdy neukázala! Viete udržať tajomstvo, Tom? Sľúbite, že pánu Burkovi nepoviete, že to mám? Nenechal by ma na pokoji, keby vedel, že som vám to ukázala, a ja to nepredám ani Burkovi, ani nikomu inému. Tom, vy to oceníte pre historickú hodnotu, a nie podľa toho, koľko galeónov môžete za to dostať…“
„Rád sa pozriem na čokoľvek, čo mi slečna Hepzibah ukáže,“ zdvorilo sa uklonil Voldemort a Hepzibah sa znovu dievčensky zachichotala.
„Kázala som Hokey, aby mi to priniesla… Hokey, kde si? Chcem pánu Riddlovi ukázať náš najpozoruhodnejší poklad… vlastne, prines oba, keď už ideš…“
„Tu sú madam,“ zapišťal domáci škriatok a Harry videl dve kožené škatuľky, jedna na druhej sa pohybovali po izbe akoby samy od seba, hoci ich držala drobná Hokey na hlave a prepletala sa pomedzi stoly, taburetky a podstavce.
„Myslím, že toto sa vám bude páčiť, Tom,“ žiarila Hepzibah. Vzala si od škriatka škatuľky, položila si ich na kolená a chystala sa otvoriť vrchnú. „Och, keby moja rodina vedela, že vám to ukazujem… nemôžu sa dočkať, kedy sa toho zmocnia!“
Otvorila vrchnák. Harry podišiel bližšie, aby mal lepší výhľad, a uvidel akúsi malú zlatú šáločku s dvoma jemne krútenými uškami.
„Som zvedavá, či viete, čo to je, Tom. Len si to vezmite a dobre si to pozrite!“ zašepkala Hepzibah. Voldemort natiahol ruku s dlhými prstami a vybral šálku z jej bezpečného hodvábneho hniezda. Harrymu sa zazdalo, že v jeho tmavých očiach zazrel červený záblesk. Jeho lačný výraz sa napodiv odzrkadľoval na Hepzibahinej tvári, ibaže jej drobné očká sa upierali na Voldemortove pekné črty.
„Jazvec,“ šepkal Voldemort a skúmal, čo je vygravírované na šálke. „Takže to patrilo…“
„Helge Bifľomorovej, ako veľmi dobre viete, vy mudrlant,“ potvrdila Hepzibah, naklonila sa dopredu, až jej šnurovačky hlasno zavŕzgali, a uštipla ho do vpadnutého líca. „Nehovorila som vám, že som jej vzdialený potomok? Toto sa v našej rodine odovzdávalo po celé generácie. Pekné, však? A údajne to má aj všelijakú moc, ale neskúmala som to až tak dôkladne, mám to iba takto pekne bezpečne uložené…“
Zvesila šáločku z dlhého Voldemortovho ukazováka a vložila ju zase do škatuľky a priveľmi sa sústredila na to, aby ju vrátila na miesto, takže nezbadala tieň na Voldemortovej tvári, keď mu ju vzala.
„Tak kde si, Hokey?“ veselo zvolala Hepzibah. „Aha, tu si – odnes to…“
Škriatok poslušne zobral škatuľku so šálkou a Hepzibah sa teraz venovala plochejšej škatuľke, ktorú mala na kolenách.
„Myslím, že toto sa vám bude páčiť ešte viac, Tom,“ zašepkala. „Nakloňte sa bližšie, chlapče, aby ste videli… o tomto Burke, pravdaže, vie, kúpila som to od neho, ale domnievam sa, že by to rád dostal naspäť, keď ma nebude…“
Odklopila jemnú filigránsku sponu a otvorila škatuľku. Na hladkom červenom zamate ležal ťažký zlatý medailón.
Voldemort bez vyzvania siahol po ňom, zdvihol ho k svetlu a hľadel naň.
„Slizolinovo znamenie,“ zašepkal, keď svetlo prebleskovalo na ozdobnom krútenom S.
„Správne,“ potvrdila Hepzibah a očividne ju tešilo, že Voldemort očami hltá jej medailón. „Zaplatila som zaň celý majetok, veď som ho tam nemohla nechať len tak, taký poklad veru nie, musela som ho mať vo svojej zbierke. Burke ho vraj kúpil od nejakej otrhanej ženskej, zrejme zlodejky, ale netušila, akú má v skutočnosti hodnotu…“
Tentoraz nebolo pochýb, že vo Voldemortových očiach sa zjavil šarlátový lesk, a Harry videl, ako mu zbeleli hánky, keď zovrel prsty okolo retiazky, na ktorej visel medailón.
„… myslím, že Burke jej zaň dal iba nejakú almužnu, ale tu ho máme… je pekný, však? Aj jemu sa pripisujú rôzne schopnosti, hoci aj ten mám len pekne odložený…“
Natiahla ruku, aby si medailón vzala. Harry si chvíľku myslel, že Voldemort jej ho nedá, ale potom mu prekĺzol pomedzi prsty a znovu ležal na červenom zamatovom vankúšiku.
„Takže vidíte, drahý Tom, dúfam, že sa vám to páčilo!“
Pozrela mu do tváre a Harry po prvý raz videl, že jej hlúpy úsmev ochabol.