„Je vám dobre, môj milý?“
„Och, áno,“ zase potichu prehovoril Voldemort. „Áno, veľmi dobre…“
„Zdalo sa mi… ale zrejme to bola iba hra svetla,“ zahovárala Hepzibah nervózne a Harry predpokladal, že aj ona zachytila červený záblesk vo Voldemortových očiach. „Tu máš, Hokey, odnes to a zase zamkni… zvyčajné čary…“
„Pôjdeme,“ potichu vyzval Dumbledore Harryho, a keď škriatok so škatuľkami odcupital, Dumbledore znova chytil chlapca nad lakťom, spolu sa zdvihli do prázdna a vrátili sa do riaditeľovej kancelárie.
„Hepzibah Smithová zomrela dva dni po tejto scénke,“ skonštatoval Dumbledore, sadol si zase za stôl a Harrymu kývol, aby sa posadil aj on. „Na ministerstve usvedčili Hokey, že náhodou otrávila paniu večerným kakaom.“
„To nie je možné!“ nahnevane zvolal Harry.
„Vidím, že máme rovnaký názor,“ povedal Dumbledore. „Táto smrť a smrť Riddlovcov sa určite v mnohom podobajú. V oboch prípadoch padla vina na niekoho iného, na niekoho, kto si jasne spomínal, že spôsobil smrť…“
„Hokey sa priznala?“
„Spomenula si, že pridávala panej niečo do kakaa, a ukázalo sa, že to nebol cukor, ale smrteľný a málo známy jed,“ vravel Dumbledore. „Dospeli k záveru, že to nechcela urobiť, ale pretože bola stará a popletená…“
„Voldemort jej upravil pamäť ako Morfinovi!“
„Áno, tak som usúdil aj ja,“ prikývol Dumbledore. „A tak ako u Morfina, na ministerstve boli vopred pripravení podozrievať Hokey…“
„… pretože bola domáci škriatok,“ dokončil Harry. Sotva kedy pociťoval väčšie sympatie k spolku SOPLOŠ, ktorý svojho času založila Hermiona.
„Presne tak,“ potvrdil Dumbledore. „Bola stará, priznala sa, že niečo s nápojom robila, a nikto sa neobťažoval vyšetrovať ďalej. Ako v Morfinovom prípade, kým som ju našiel a podarilo sa mi vytiahnuť z nej túto spomienku, bola takmer na konci životnej púte – jej spomienka, pravdaže, nič nedokazuje, iba to, že Voldemort vedel o existencii šálky a medailónu.
Kým Hokey odsúdili, Hepzibahina rodina prišla na to, že dva z jej najväčších pokladov chýbajú. Chvíľu im to trvalo, kým si boli istí, lebo Hepzibah mala veľa skrýš a svoju zbierku strážila vždy veľmi žiarlivo. No keď už nemali pochýb, že šálka a medailón zmizli, pomocník od Borgina a Burkesa, mladý muž, pravidelný Hepzibahin hosť, ktorý ju tak očaril, sa svojho miesta vzdal a zmizol. Majitelia obchodu netušili, kam išiel, jeho zmiznutie ich prekvapilo rovnako ako ostatných. A o Tomovi Riddlovi potom veľmi dlho nebolo počuť.
Tak a teraz, Harry, ak dovolíš, chcem ťa ešte raz upozorniť na isté body v našom príbehu. Voldemort spáchal ďalšiu vraždu. Či bola prvá od vraždy Riddlovcov, to neviem, ale myslím, že áno. Tentoraz, ako si videl, nezabil z pomsty, ale pre zisk. Chcel mať dve fantastické trofeje, ktoré mu ukázala tá chuderka pobláznená stará žena. Tak ako kedysi okrádal deti v sirotinci, tak ukradol prsteň strýkovi Morfinovi a teraz utiekol s Hepzibahinou šálkou a medailónom.“
„Ale to mi pripadá šialené,“ mračil sa Harry, „… všetko riskovať, zahodiť prácu iba pre tie…“
„Tebe sa to možno zdá šialené, ale Voldemortovi nie,“ hovoril Dumbledore. „Dúfam, že časom pochopíš, Harry, čo tieto predmety preňho znamenali, ale uznaj, predstava, že prinajmenšom ten medailón považoval za právoplatne svoj, nie je nepravdepodobná.“
„Medailón možno,“ pripustil Harry, „ale prečo vzal aj šálku?“
„Patrila ďalšiemu zo zakladateľov Rokfortu, myslím, že škola ho stále silno priťahovala a nemohol odolať predmetu natoľko presiaknutému dejinami tejto školy,“ usudzoval Dumbledore. „Podľa mňa to malo aj iné príčiny… dúfam, že keď príde čas, budem ti ich môcť ukázať.
A teraz ti musím predviesť poslednú spomienku, poslednú aspoň dovtedy, kým nezískame od profesora Slughorna tú jeho. Desať rokov delí škriatkovu spomienku od tejto – môžeme len hádať, čo za tých desať rokov lord Voldemort robil…“
Dumbledore vylial do mysľomisy poslednú spomienku a Harry znova vstal.
„Čia je to spomienka?“ spýtal sa.
„Moja,“ odvetil Dumbledore.
Harry sa po Dumbledorovi ponoril do pohybujúcej sa striebristej hmoty a pristál v tej istej pracovni, z ktorej sa práve prepadol. Na bidle spokojne driemal Félix a za stolom sedel Dumbledore. Vyzeral podobne ako Dumbledore vedľa neho, no obe ruky mal zdravé a nepoškodené a tvár možno trochu menej vráskavú. Jediný rozdiel medzi touto a súčasnou pracovňou bol v tom, že v minulosti snežilo, v tme za oknom sa vznášali modrasté vločky a usádzali sa na vonkajšej podokenici.
Zdalo sa, že mladší Dumbledore na niečo čaká, a naozaj, zakrátko niekto zaklopal na dvere a on vyzval príchodzieho: „Ďalej.“
Harry rýchlo potlačil zhíknutie. Do miestnosti vošiel Voldemort. Nemal také črty, ako keď sa pred takmer dvoma rokmi vynoril z kamenného kotla, nepripomínali natoľko hada, oči ešte nemal červené, ani tvár ako masku, a predsa to už nebol príťažlivý Tom Riddle. Vyzeralo to, akoby mu črty obhoreli a rozliali sa. Boli ako z vosku a čudne pokrivené a bielka očí vyzerali akoby stále podliate krvou, hoci zrenice ešte neboli štrbiny, na ktoré sa zmenili neskôr. Mal na sebe dlhý čierny plášť a tvár rovnako bledú ako sneh, čo sa mu ligotal na pleciach.
Dumbledore za stolom vôbec nedal najavo prekvapenie. Návšteva bola očividne dohodnutá.
„Dobrý večer, Tom,“ nenútene ho privítal Dumbledore. „Nesadneš si?“
„Ďakujem,“ poďakoval Voldemort a usadil sa na stoličke, ktorú mu ukázal Dumbledore – presne na tej, z ktorej Harry pred chvíľou vstal. „Počul som, že ste sa stali riaditeľom,“ hovoril a hlas mal trochu vyšší a chladnejší než kedysi. „Primeraná voľba.“
„Som rád, že ju schvaľuješ,“ usmial sa Dumbledore. „Môžem ti ponúknuť pohárik?“
„To by som privítal,“ povedal Voldemort. „Mám za sebou dlhú cestu.“
Dumbledore vstal a šiel ku skrinke, kde teraz mával mysľomisu, ale ktorá bola vtedy plná fliaš. Podal Voldemortovi čašu vína, nalial aj sebe a vrátil sa na stoličku za stôl.
„Takže, Tom… čomu vďačím za to potešenie?“
Voldemort neodpovedal hneď, iba si odpil z vína.
„Už ma nevolajú Tom. Teraz som známy ako…“
„Viem, ako si známy,“ vľúdne sa usmieval Dumbledore. „Ale, žiaľ, pre mňa budeš vždy Tom Riddle. To je jedna z nepríjemných vecí na starých učiteľoch – nezabúdajú na začiatky svojich zverencov.“
Zdvihol pohár, akoby pripíjal Voldemortovi, ktorého tvár nezmenila výraz. Napriek tomu Harry cítil, že atmosféra v miestnosti je trochu iná: Dumbledorovo odmietnutie používať meno, ktoré si Voldemort vybral, naznačovalo, že Voldemort si nebude diktovať podmienky schôdzky, a Harry videl, že on to tak aj pochopil.
„Som prekvapený, že ste tu zostali tak dlho,“ prehovoril Voldemort po krátkej odmlke. „Vždy som sa čudoval, že čarodejník ako vy nikdy nechcel opustiť školu.“
„Nuž, pre čarodejníka ako som ja,“ stále sa usmieval Dumbledore, „nemôže byť nič dôležitejšie, než odovzdávať starobylé schopnosti a pomáhať pri obrusovaní mladých mozgov. Ak si pamätám správne, aj ty si kedysi považoval učiteľstvo za príťažlivé.“
„A stále považujem,“ povedal Voldemort. „Iba som sa čudoval, prečo vy, ktorého ministerstvo tak často žiada o rady a ktorému, myslím, dva razy ponúkli post ministra…“
„Vlastne tri razy, ak počítame aj tú poslednú ponuku,“ opravil ho Dumbledore. „Ale práca ministra ma nikdy nepriťahovala. Myslím, že je to opäť niečo, čo máme spoločné.“
Voldemort naklonil hlavu, tváril sa vážne a znova si odpil z vína. Dumbledore nenarušil ticho, ktoré medzi nimi zavládlo, ale prívetivo čakal, aby Voldemort prehovoril prvý.