„Vrátil som sa,“ ozval sa po chvíli, „možno neskôr, než profesor Dippet očakával… no napriek tomu som sa vrátil, aby som znova požiadal o to, čo som predtým nemohol mať, lebo som bol, ako mi povedal, priveľmi mladý. Prišiel som vás požiadať, aby ste mi dovolili vrátiť sa do tohto hradu učiť. Iste viete, že odkedy som odtiaľto odišiel, videl som a urobil veľa. Môžem ukázať a povedať vašim študentom veci, ktoré by od nijakého iného čarodejníka nemohli získať.“
Dumbledore chvíľu skúmal Voldemorta ponad svoju času a až potom prehovoril.
„Áno, skutočne viem, že si od svojho odchodu z Rokfortu videl a urobil veľa,“ povedal potichu. „Chýry o tvojich skutkoch sa doniesli aj do tvojej starej školy. Bolo by mi ľúto, keby som musel uveriť čo len polovici z nich.“
Voldemortov výraz zostal rovnako pokojný, aj keď povedaclass="underline" „Veľkosť vyvoláva závisť, závisť podnecuje nenávisť, nenávisť rodí klamstvá. To musíte vedieť, Dumbledore.“
„To, čo si robil, nazývaš veľkosťou?“ spýtal sa Dumbledore opatrne.
„Rozhodne,“ odvetil Voldemort a jeho oči boli červené, akoby horeli. „Experimentoval som, posunul som hranice mágie a možno ešte nikdy sa nedostali ďalej…“
„Istých druhov mágie,“ opravil ho Dumbledore. „Len niektorých. Iné poznáš… odpusť mi… žalostne málo.“
Po prvý raz sa Voldemort usmial. Bol to napätý úškľabok, zlovestný, skôr výhražný než nahnevaný.
„Starý spor,“ povedal potichu. „Ale nič, čo som vo svete videl, nepodporilo vaše slávne vyhlásenia, že láska je silnejšia než môj typ mágie, Dumbledore.“
„Možno si hľadal na nesprávnych miestach,“ poznamenal riaditeľ.
„Tak teda, ktoré miesto by bolo lepšie na začiatok nového hľadania než Rokfort?“ spýtal sa Voldemort. „Dovolíte mi vrátiť sa? Dovolíte mi, aby som sa o svoje vedomosti podelil s vašimi študentmi? Dávam vám k dispozícii seba i svoj talent. Podrobujem sa vášmu veleniu.“
Dumbledore nadvihol obočie.
„A čo sa stane s tými, ktorým budeš veliť ty? Čo bude s tými, ktorí sa nazývajú – aspoň tak sa hovorí – smrťožrúti?“
Harry postrehol, že Voldemort nečakal, že Dumbledore pozná tento názov, videl, ako sa jeho oči znova červeno zablysli a tenké nozdry zachveli.
„Som si istý,“ povedal po krátkej prestávke, „že moji priatelia budú pokračovať ďalej bezo mňa.“
„Rád počujem, že ich považuješ za priateľov,“ zdvihol Dumbledore obočie. „Mal som dojem, že sú skôr v postavení služobníkov.“
„Mýlite sa,“ tvrdil Voldemort.
„Takže keby som dnes večer išiel do Kančej hlavy, nenašiel by som tam skupinku – Nott, Rosier, Mulciber, Dolohov –vyčkávajúcu na tvoj návrat? Sú to skutočne oddaní priatelia a cestovali s tebou až tak ďaleko v zasneženú noc iba preto, aby ti zaželali veľa šťastia pri pokuse získať miesto učiteľa?“
Dumbledorove podrobné vedomosti o tom, s kým cestoval, boli pre Voldemorta nepochybne ešte menej vítané, no takmer ihneď sa ovládol.
„Ste vševediaci ako vždy, Dumbledore.“
„Och, nie, iba sa priatelím s miestnymi barmanmi,“ veselo odpovedal Dumbledore. „Takže, Tom…“
Dumbledore odložil prázdny pohár, vystrel sa na stoličke a končeky prstov spojil v typickom geste.
„… hovorme otvorene. Prečo si sem dnes večer prišiel obklopený svojimi stúpencami žiadať o miesto, ktoré, ako obaja vieme, nechceš?“
Voldemort sa zatváril chladne a prekvapene.
„O miesto, ktoré nechcem? Ale naopak, Dumbledore. Veľmi ho chcem.“
„Ó, ty sa chceš vrátiť do Rokfortu, ale nechceš učiť o nič väčšmi než predtým, keď si mal osemnásť. O čo ti ide, Tom? Prečo aspoň raz neskúsiš žiadať otvorene?“
Voldemort sa uškrnul.
„Ak mi nechcete dať miesto…“
„Samozrejme, že nie,“ odpovedal Dumbledore. „A myslím, že si si bol úplne istý, že ti ho nedám. Napriek tomu si sem prišiel, požiadal oň, takže musíš mať nejaký cieľ.“
Voldemort vstal. Nikdy sa na Toma Riddla nepodobal menej, črty jeho tváre vyžarovali zlosť.
„To je vaše posledné slovo?“
„Posledné,“ potvrdil Dumbledore a tiež vstal.
„Tak si už nemáme čo povedať.“
„Nie, nemáme.“ Dumbledorovu tvár naplnil veľký smútok. „Už sa dávno pominuli časy, keď som ťa mohol vystrašiť horiacou skriňou a donútiť ťa odčiniť svoje zločiny. Ale je mi to ľúto, Tom… rád by som to urobil…“
Veľa nechýbalo a v jednej chvíli Harry takmer výstražne vykríkol, hoci by to bolo zbytočné – bol si istý, že Voldemortovu ruku to mykalo k vrecku a prútiku, ale ten okamih pominul, Voldemort sa otočil, dvere sa zavreli a odišiel.
Harry znova cítil, ako mu Dumbledorova ruka stisla rameno, a za okamih už stáli takmer na tom istom mieste, iba na okne sa neusádzal sneh a Dumbledorova ruka bola znova očernetá a vyzerala ako mŕtva.
„Prečo?“ ihneď sa spýtal Harry a hľadel Dumbledorovi do tváre. „Prečo sa vrátil? Zistili ste to?“
„Len sa domnievame, prečo.“
„Čo sa domnievate, pán profesor?“
„Poviem ti, Harry, keď získaš tú spomienku od profesora Slughorna,“ povedal Dumbledore. „Keď ju budeš mať, získaš posledný kúsok skladačky a dúfam, že všetko bude jasné… nám obom.“
Harry horel od zvedavosti a hoci Dumbledore šiel k dverám a otvoril mu ich, nepohol sa hneď.
„Znovu mu išlo o miesto učiteľa obrany proti čiernej mágii, pán profesor? Nepovedal…“
„Určite chcel obranu proti čiernej mágii,“ potvrdil Dumbledore. „Následky našej krátkej schôdzky to dokázali. Vieš, odkedy som odmietol dať lordovi Voldemortovi miesto učiteľa obrany proti čiernej mágii, nikdy sme si v tej funkcii neudržali učiteľa dlhšie než rok.“
21
Nespoznateľná miestnosť
Nasledujúci týždeň si Harry trápil mozog, ako má presvedčiť Slughorna, aby mu odovzdal skutočnú spomienku, lenže neosvietil ho nijaký nápad a nezostávalo mu iné, len to, čo v poslednom čase robil čoraz častejšie, keď si nevedel rady – znovu a znovu listoval v Príprave elixírov pre pokročilých v nádeji, že Princ niekde na okraj načmáral niečo užitočné ako už veľa ráz predtým.
„Tam nič nenájdeš,“ energicky vyhlásila Hermiona v nedeľu neskoro večer.
„Nezačínaj, Hermiona,“ ohradil sa Harry. „Keby nebolo Princa, Ron by tu teraz nesedel.“
„Sedel by, keby si bol v prvom ročníku počúval Snapa,“ pohŕdavo odvrkla Hermiona.
Harry si ju nevšímal. Práve našiel zaklínadlo (sectumsempra!) načmárané na okraji nad slovami, ktoré ho zaujali: pre nepriateľov. A už sa nemohol dočkať, kedy ho vyskúša, ale rozhodol sa, že bude lepšie nerobiť to pred Hermionou. Namiesto toho potajomky zalomil roh príslušnej stránky.
Sedeli v klubovni pri ohnisku a jediní, kto okrem nich ešte nespal, boli ich spolužiaci šiestaci. Po večeri nastal rozruch, lebo na oznamovacej tabuli našli nový oznam s dátumom skúšok z premiestňovania. Tí, čo dovŕšia sedemnásť v deň skúšky alebo ich už dovŕšili pred ním, teda dvadsiateho prvého apríla, mali možnosť prihlásiť sa na doplnkové praktické cvičenia, ktoré sa budú konať (pod zosilneným dozorom) v Rokville.
Rona sa hneď po prečítaní oznamu zmocnila panika. Ešte stále sa mu nepodarilo premiestniť sa a obával sa, že na skúšku nebude pripravený. Hermiona, ktorá sa doteraz úspešne premiestnila dva razy, mala trochu viac sebadôvery, ale Harrymu do sedemnástich chýbali ešte štyri mesiace, nemohol skúšky robiť, či bol, alebo nebol pripravený.
„No aspoň sa vieš premiestňovať!“ napäto zahlásil Ron. „V júli s tým nebudeš mať problémy!“
„Urobil som to iba raz,“ pripomenul mu Harry. Na poslednej lekcii sa mu predsa len podarilo zmiznúť a znovu sa zjaviť v obruči.