Ron veľa času zabil tým, že donekonečna opakoval, ako sa obáva premiestňovania, a tak sa teraz usiloval dokončiť až nepríjemne ťažkú prácu pre Snapa, ktorú mali Hermiona a Harry už hotovú. Harry sa vyrovnal s tým, že za ňu dostane zlú známku, lebo sa nezhodol so Snapom na najlepšom spôsobe zneškodnenia dementorov, ale bolo mu to jedno. Najdôležitejšia bola teraz preňho Slughornova spomienka.
„Hovorím ti, že ten hlúpy Princ ti s týmto nepomôže, Harry,“ vravela Hermiona hlasnejšie. „Je len jeden spôsob, ako niekoho donútiš, aby urobil, čo chceš, a to je imperius. No a ten je ilegálny…“
„Áno, to viem, ďakujem,“ povedal Harry a ani neodtrhol oči od knihy. „Preto hľadám niečo iné. Dumbledore hovorí, že veritaserum nepomôže, ale mohlo by tu byť niečo iné, nejaký elixír alebo zaklínadlo…“
„Ideš na to zle,“ namietala Hermiona. „Dumbledore hovorí, že iba ty môžeš získať tú spomienku. To musí znamenať, že môžeš Slughorna presvedčiť, hoci iní nemôžu. Tu nejde o podstrčenie nejakého elixíru, to by mohli urobiť aj iní…“
„Ako sa píše agresívny?“ spýtal sa Ron, silno triasol brkom a hľadel na svoj pergamen. „To predsa nemôže byť B – A –G – R…“
„Nie,“ Hermiona si pritiahla pred seba Ronovu úlohu. „A veštec sa nepíše so ž. Čo to máš za brko?“
„To je jedno z tých Fredových s kontrolou pravopisu… ale kúzlo v ňom zrejme oslablo…“
„Asi áno,“ súhlasila Hermiona a ukazovala na nadpis, „pretože sme mali písať o tom, ako si poradiť s dementormi a nie s metrami a nepamätám sa ani, že by si si zmenil meno na Roonil Wazlib.“
„Och, nie!“ Ron zdesene hľadel na pergamen. „Len mi nehovor, že to musím celé prepísať!“
„To nič, to opravíme,“ utešovala ho Hermiona, pritiahla si pergamen a vytiahla prútik.
„Milujem ťa, Hermiona,“ vyznal sa Ron. Oprel sa na stoličke a unavene si šúchal oči.
Hermiona trochu zružovela, no povedala iba: „Len nech ťa nepočuje Lavender.“
„Nepočuje,“ hovoril Ron do dlaní, ktorými si zakrýval tvár. „Alebo nech to počuje… aspoň ma odkopne…“
„Tak prečo neodkopneš ty ju, keď to chceš skončiť?“ spýtal sa Harry.
„Ty si nikdy nikomu nedal kopačky, však?“ povedal Ron. „Vy ste s Čcho…“
„Áno, jednoducho sme sa rozišli,“ prikývol Harry.
„Keby to tak bolo aj so mnou a s Lavender,“ skľúčene šepkal Ron a hľadel, ako Hermiona bez slova ukazuje prútikom na každé jeho zle napísané slovo, takže sa samy na stránke opravujú. „Lenže čím viac naznačujem, že to chcem skončiť, tým tuhšie sa ma drží. Je to ako keby som chodil s obrovskou sépiou.“
„Tu máš,“ Hermiona mu asi o dvadsať minút podala domácu úlohu.
„Miliónkrát ďakujem,“ zaďakoval Ron. „Môžem si na dokončenie požičať tvoje brko?“
Harry zatiaľ v poznámkach Polovičného Princa nenašiel nič užitočné a obzeral sa po miestnosti – v klubovni zostali už len oni traja. Seamus si práve išiel ľahnúť, preklínajúc Snapa a jeho úlohu. Bolo počuť iba pukot ohňa a škrabot po pergamene, na ktorom Ron Hermioniným brkom písal záver práce o dementoroch. Harry práve zavrel knihu Polovičného Princa a zíval, keď vtom:
Puk!
Hermiona potichu vykríkla, Ron si celú prácu oblial atramentom a Harry zvolaclass="underline" „Kreacher!“
Domáci škriatok sa hlboko uklonil a oslovil svoje hrčovité prsty na nohách:
„Pán povedal, že chce pravidelné hlásenia o tom, čo Malfoyovie chlapec robí, a tak Kreacher prišiel, aby…“
Puk!
Vedľa Kreachera sa zjavil Dobby a prikrývku na čajník, ktorá mu slúžila ako klobúk, mal nakrivo.
„Aj Dobby pomáhal, Harry Potter!“ zapišťal a pohŕdavo pozrel na Kreachera. „A Kreacher by mal povedať Dobbymu, keď ide za Harrym Potterom, aby mohli podať hlásenie spolu!“
„Čo je to?“ spýtala sa Hermiona šokovaná tými náhlymi zjaveniami. „Čo sa deje, Harry?“
Harry zaváhal, kým jej odpovedal, lebo Hermione neoznámil, že na Malfoya nasadil Kreachera a Dobbyho. Domáci škriatkovia, to bola pre ňu vždy citlivá téma.
„Sledovali Malfoya,“ povedal.
„Vo dne v noci,“ zachripel Kreacher.
„Dobby nespal celý týždeň, Harry Potter!“ hrdo sa pochválil Dobby a zakolísal sa na mieste.
Hermiona sa zatvárila rozhorčene.
„Ty si nespal, Dobby? Harry, ty si mu predsa určite nepovedal, aby…“
„Nie, pravdaže nie,“ rýchlo sa bránil Harry. „Dobby, môžeš spať. Ale zistili ste niečo?“ spýtal sa rýchlo, aby Hermiona znova nestihla zasiahnuť.
„Pán Malfoy sa pohybuje so vznešenosťou prislúchajúcou čistej krvi,“ ihneď zaškriekal Kreacher. „Jeho črty pripomínajú jemné kosti mojej panej a jeho spôsoby…“
„Draco Malfoy je zlý chlapec!“ nahnevane zapišťal Dobby. „Zlý chlapec, ktorý… ktorý…“
Striasol sa od brmbolca na čajníkovej čiapočke až po konce ponožiek a potom bežal k ohňu, akoby sa chystal doň skočiť. Harry, pre ktorého to nebolo celkom nečakané, ho chytil okolo drieku a pevne držal. Dobby sa chvíľu bránil, potom ochabol.
„Ďakujem, Harry Potter!“ dychčal. „Pre Dobbyho je stále ťažké hovoriť zlé veci o niekdajších pánoch…“
Harry ho pustil. Dobby si napravil klobúk z krytu na čajník a vyzývavo povedal Kreacherovi: „Ale Kreacher by mal vedieť, že Draco Malfoy nie je dobrým pánom domáceho škriatka!“
„Áno, a nepotrebujeme počúvať o tom, aký si zaľúbený do Malfoya,“ vyčítal Harry Kreacherovi. „Prejdime k tomu, kam to vlastne chodí.“
Kreacher sa znova uklonil, tváril sa nazlostene a potom povedaclass="underline" „Pán Malfoy jedáva vo Veľkej sieni, spáva v spálni v žalároch, navštevuje rôzne vyučovacie hodiny…“
„Dobby, povedz mi to ty,“ prerušil Harry Kreachera. „Bol niekde, kde nemal byť?“
„Harry Potter, pane,“ zapišťal Dobby a jeho veľké očiská sa vo svetle ohňa leskli, „chlapec Malfoy neporušuje nijaké pravidlá, pokiaľ Dobby mohol zistiť, ale aj tak sa veľmi usiluje, aby ho nikto neodhalil. Pravidelne navštevuje siedme poschodie s rôznymi inými študentmi, ktorí ho strážia, zatiaľ čo vchádza do…“
„Núdzovej miestnosti!“ dopovedal Harry a udrel sa po čele Prípravou elixírov pre pokročilých. Hermiona s Ronom hľadeli naňho. „Tak tam sa zakrádal! Tam robí… to, čo robí! A stavím sa, že preto zmizne z mapy – keď nad tým tak teraz premýšľam, nikdy som na nej núdzovú miestnosť nevidel!“
„Možno záškodníci nevedeli, že taká miestnosť tam je,“ povedal Ron.
„Myslím, že to bude súčasť mágie tej miestnosti,“ domnievala sa Hermiona. „Keď treba, aby bola nezmapovateľná, tak bude nezmapovateľná.“
„Dobby, podarilo sa ti dostať sa dnu a pozrieť sa, čo Malfoy robí?“ dychtivo sa spýtal Harry.
„Nie, Harry Potter, to nie je možné,“ odvetil Dobby.
„Ale je,“ ihneď mu protirečil Harry. „Malfoy vlani predsa prenikol do nášho hlavného stanu, takže sa tam ľahko dostanem aj ja a budem ho špehovať.“
„Ja si myslím, že nie, Harry,“ pomaly povedala Hermiona. „Malfoy už vedel, ako tú miestnosť používame, lebo tá hlúpa Marietta mu to vytárala. On potreboval, aby sa miestnosť stala hlavným stanom Dumbledorovej armády, tak sa ním stala. Ale ty nevieš, čím sa tá miestnosť stáva, keď do nej vchádza Malfoy, takže nevieš požiadať, na čo sa má zmeniť.“
„Nájde sa nejaký spôsob, ako to obísť,“ bol si istý Harry. „Výborne, Dobby, bol si skvelý.“
„Aj Kreacher sa usiloval,“ vľúdne povedala Hermiona, ale Kreacher sa ani zďaleka netváril vďačne, len odvrátil velikánske, krvou podliate oči a zaškriekal k stropu: „Humusáčka hovorí s Kreacherom, Kreacher sa tvári, že nepočuje…“