„Zase neskoro, Potter,“ chladne ho privítal Snape v učebni osvetlenej sviečkami. „Strhávam Chrabromilu desať bodov.“
Harry sa na Snapa zamračil a hodil sa na stoličku vedľa Rona. Polovica triedy si ešte vyťahovala knihy a pripravovala veci, takže nemohol až tak meškať.
„Prv než začneme, chcem vaše práce o dementoroch,“ oznámil Snape a mechanicky mával prútikom, takže dvadsaťpäť zvitkov preletelo vzduchom a pristálo na úhľadnej kope na jeho stole. „A dúfam, že sú lepšie než tie vaše predchádzajúce hlúposti o odolávaní imperiusu, čo som si musel prečítať. Teraz si všetci otvorte knihy na strane… čo je, pán Finnigan?“
„Pán profesor,“ spýtal sa Seamus, „chcel by som vedieť, ako rozoznáte inferia od ducha? Pretože v Prorokovi bolo niečo o nejakom inferiovi…“
„Nie, nebolo,“ unavene odvetil Snape.
„Ale, pán profesor, počul som, ako sa ľudia rozprávajú…“
„Keby ste boli skutočne ten článok čítali, pán Finnigan, vedeli by ste, že takzvaný inferius bol iba smradľavý zlodej Mundungus Fletcher.“
„Myslel som, že Snape a Mundungus sú na jednej strane,“ šepkal Harry Ronovi a Hermione. „Nemalo by ho mrzieť, že Mundungusa zavreli?“
„Ale zdá sa, že Potter má k tej téme čo povedať,“ Snape odrazu ukazoval dozadu a jeho čierne oči sa upierali na Harryho. „Spýtajme sa Pottera, aký je rozdiel medzi inferiom a duchom.“
Celá trieda sa obzrela na Harryho, ktorý sa usiloval rýchlo si spomenúť, čo mu hovoril Dumbledore tej noci, keď navštívili Slughorna.
„No… duchovia sú priesvitní,“ povedal.
„Ó, veľmi dobre,“ prerušil ho Snape. „Áno, vidíme, že takmer šesť rokov vzdelávania v mágii padlo u vás na úrodnú pôdu. Duchovia sú priesvitní.“
Pansy Parkinsonová sa jačavo zachichotala. Niekoľkí ďalší sa uškŕňali. Harry sa zhlboka nadýchol a pokojne pokračoval, hoci to v ňom vrelo. „Áno, duchovia sú priesvitní, ale inferiovia sú mŕtve telá, nie? Takže sú materiálni…“
„Toľko by nám povedalo aj päťročné decko,“ posmešne odfrkol Snape. „Inferius je mŕtvola, ktorú oživilo zaklínadlo čiernej mágie. Nie je živá, iba sa používa ako bábka, ktorá robí to, čo chce čarodejník. Duch, ako už iste všetci viete, je len odtlačok odídenej duše, ktorý zostal na zemi. A, pravdaže, ako nám múdro hovorí Potter, je priesvitný.“
„Ale to, čo povedal Harry, je najužitočnejšie, ak ich chceme rozoznať!“ vyhlásil Ron. „Keď sa v nejakej temnej uličke ocitneme zoči-voči niektorému z nich, rýchlo sa kukneme, nie? Nebudeme sa ho predsa pýtať: Prepáčte, vy ste odtlačok odídenej duše?“
Trieda zašumela smiechom, ktorý okamžite potlačil Snapov pohľad.
„Strhávam Chrabromilu ďalších desať bodov,“ povedal. „Od vás, Ronald Weasley, ktorý ste taký materiálny, že sa nedokážete premiestniť ani o pol centimetra, by som ani nič zložitejšie nečakal.“
„Nie!“ zašepkala Hermiona a chytila Harryho za ruku, keď nazlostene otvoril ústa. „Nemá to zmysel, iba by si zase skončil po škole, nechaj to tak!“
„A teraz si otvorte knihy na strane dvestotrinásť,“ prikázal Snape a trochu sa uškŕňal, „a prečítajte si prvé dva odseky o kliatbe cruciatus…“
Ron bol po zvyšok hodiny veľmi zakríknutý. Keď nakoniec zazvonilo, Lavender dohonila Rona s Harrym (Hermiona sa záhadne vyparila, len čo sa k nim priblížila) a najedovane nadávala na Snapa za posmešok o Ronovom premiestňovaní, no Rona to zrejme iba podráždilo a striasol sa jej tak, že s Harrym odbočili do chlapčenských záchodov.
„Ale Snape má pravdu, nie?“ priznal si Ron, keď chvíľu hľadel do puknutého zrkadla. „Neviem, či má zmysel, aby som išiel na skúšku. Nemôžem tomu premiestňovaniu prísť na koreň.“
„Mohol by si ísť na ten doplnkový tréning do Rokvillu a uvidíš, či to nepomôže,“ rozumne mu radil Harry. „Bude to zaujímavejšie, než pokusy premiestniť sa do toho hlúpeho kruhu. Ak ani potom nebudeš… no veď vieš… taký dobrý, ako by si chcel, môžeš si skúšku odložiť a robiť ju so mnou cez leto… Myrtla, toto sú chlapčenské záchody!“
Z toalety v kabínke za nimi vyšiel duch dievčaťa a teraz sa vznášal vo vzduchu a hľadel na nich cez hrubé biele okrúhle okuliare.
„Och, to ste vy dvaja,“ ozvala sa mrzuto.
„A koho si čakala?“ pozrel na ňu Ron v zrkadle.
„Nikoho,“ a otrávene si babrala vyrážku na brade. „Povedal, že sa vráti a navštívi ma, lenže aj ty si povedal, že niekedy zaskočíš na návštevu…“ vyčítavo pozrela na Harryho, „… a nevidela som ťa celé mesiace. Naučila som sa od chlapcov veľa nečakať.“
„Myslel som si, že bývaš v dievčenských záchodoch,“ povedal Harry, ktorý sa tomu miestu už roky starostlivo vyhýbal.
„Bývam,“ zamračene pokrčila plecami, „ale to neznamená, že nemôžem navštevovať aj iné miesta. Raz som prišla do kúpeľa a videla som ťa, pamätáš sa?“
„Živo,“ potvrdil Harry.
„No, myslela som si, že ma máš rád,“ žalostila. „Možno keby ste vy dvaja odišli, on by sa vrátil… máme veľa spoločného… určite to cítil…“
A s nádejou pozrela na dvere.
„Keď hovoríš, že máte veľa spoločného,“ hovoril Ron a zdalo sa, že sa zabáva, „myslíš tým, že aj on býva v ohnutom potrubí?“
„Nie,“ rázne odvetila Myrtla a jej hlas sa zvučne ozýval v starej vykachličkovanej miestnosti. „Je citlivý, ľudia ho tiež šikanujú a cíti sa osamelý, nemá sa s kým rozprávať a nebojí sa ukázať svoje city a plakať!“
„Nejaký chlapec tu vyplakáva?“ zvedavo sa spýtal Harry. „Malý chlapec?“
„Na tom nezáleží!“ povedala Myrtla a uprela malé uplakané oči na Rona, ktorý sa už neskrývane uškŕňal. „Sľúbila som, že to nikomu nepoviem a vezmem si jeho tajomstvo do…“
„… určite nie do hrobu!“ odfrkol Ron. „Možno do kanálov…“
Myrtla zlostne zavyla a vrhla sa naspäť do záchodovej misy, načo voda pretiekla cez okraj až na zem. Zdalo sa, že podpichovanie Myrtly Ronovi zlepšilo náladu.
„Máš pravdu,“ uznal a prehodil si školský batoh cez plece. „Najprv si vyskúšam doplnkové tréningy v Rokville a potom sa rozhodnem, či pôjdem na skúšku.“
A tak sa nasledujúci víkend Ron pripojil k Hermione a ostatným šiestakom, ktorí už budú mať sedemnásť a môžu o dva týždne robiť skúšku. Harry im dosť závidel, keď sa chystali do dediny, lebo výlety do Rokvillu mu chýbali, a dnes bol obzvlášť vydarený jarný deň. Po dlhom čase sa prvý raz ukázala jasná obloha. Rozhodol sa ho však využiť a znova zaútočiť na núdzovú miestnosť.
„Urobil by si lepšie,“ radila mu Hermiona, keď sa jej a Ronovi vo vstupnej sále zveril so svojím plánom, „keby si išiel rovno do Slughornovej pracovne a pokúsil sa dostať z neho tú spomienku.“
„Pokúšal som sa!“ nahnevane odsekol Harry, čo bola pravda. V ten týždeň zostával v triede po každej hodine v snahe na Slughorna pritlačiť, no učiteľ elixírov sa vždy odpratal zo žalára tak rýchlo, že Harrymu sa nepodarilo ho dobehnúť. Dva razy šiel do jeho pracovne a zaklopal, ale nedostal nijakú odpoveď, hoci pri druhom raze si bol istý, že niekto vnútri rýchlo stíšil starý gramofón.
„On sa so mnou nechce rozprávať, Hermiona! Vie, že som sa znova pokúšal k nemu dostať, keď je sám, ale nedopustí to!“
„Tak v tom budeš musieť pokračovať, nie?“
Krátky rad študentov čakajúci pred Filchom, ktorý ich ako zvyčajne prezeral s odtajňovacími senzormi, sa o kúsok posunul a Harry neodpovedal, aby ho náhodou nepočul školník. Zaželal Ronovi a Hermione veľa šťastia, potom sa otočil a vyšiel mramorovým schodiskom rozhodnutý napriek Hermioniným protestom venovať hodinu či dve núdzovej miestnosti.