Keď ho zo vstupnej haly nebolo vidieť, vytiahol si z batoha Záškodnícku mapu a neviditeľný plášť. Už ukrytý poklopal po mape a zašepkaclass="underline" „Slávnostne prisahám, že nemám za lubom nič dobré,“ a pozorne ju prezeral.
Pretože bola nedeľa ráno, skoro všetci študenti boli v klubovniach, Chrabromilčania v jednej veži, Bystrohlavčania v druhej, Slizolinčania v žalároch a Bifľomorčania na prízemí pri kuchyniach. Tu a tam niekto šiel do knižnice alebo po nejakej chodbe… zopár ľudí bolo vonku, iba na chodbe na siedmom poschodí sa pohyboval Gregory Goyle. Po núdzovej miestnosti nebolo ani stopy, ale s tým si Harry nerobil starosti. Ak Goyle stojí na stráži, miestnosť je otvorená, či o tom mapa vie, alebo nie. Preto sa rozbehol hore schodmi a spomalil až za rohom ústiacim do chodby. Tu sa začal veľmi pomaly zakrádať k tomu istému malému dievčaťu s ťažkými mosadznými váhami, ktorému Hermiona tak láskavo pomohla pred dvoma týždňami. Počkal, kým sa dostal celkom za ňu, sklonil sa a zašepkaclass="underline" „Ahoj… peknučká.“
Goyle zdesene zvreskol, vyhodil váhy do vzduchu a upaľoval preč. Zmizol z dohľadu dávno predtým, než na chodbe doznela ozvena rozbíjajúcich sa váh. Harry sa so smiechom otočil k prázdnej stene, za ktorou teraz určite stál nehybný Draco Malfoy, a vedel, že vonku je niekto nevítaný, a neodvažoval sa vyjsť. Harry mal príjemný pocit moci a usiloval sa rozpomenúť, aké slová ešte nevyskúšal.
Nádej ho však onedlho opustila. Ani o pol hodiny, keď už všetkými možnými spôsobmi požiadal, že chce vidieť, čo Malfoy robí, sa nijaké dvere v stene neukázali. Harry bol neuveriteľne sklamaný. Malfoy stál možno pol metra od neho, no on stále nemal ani potuchy, čo tam robí. Harry načisto stratil trpezlivosť, rozbehol sa k stene a kopol do nej.
„AU!“
Zdalo sa mu, že si zlomil palec na nohe, držal sa zaň, skackal na jednej nohe a neviditeľný plášť mu skĺzol.
„Harry?“
Otočil sa na jednej nohe, stratil rovnováhu a spadol – na jeho prekvapenie k nemu kráčala Tonksová, akoby sa po tejto chodbe prechádzala často.
„Čo tu robíš?“ spýtal sa jej vstávajúc. Prečo ho vždy musí vidieť rozpľašteného na zemi?
„Prišla som za Dumbledorom,“ odvetila Tonksová.
Harry si pomyslel, že vyzerá strašne, je chudšia ako zvyčajne a vlasy myšacej farby jej ochabnuto visia.
„Ale jeho pracovňa nie je tu,“ čudoval sa Harry, „je na druhej strane hradu, za kamennou obludou…“
„Viem,“ prikývla Tonksová. „Aj tak tu nie je. Zrejme zase odišiel.“
„Vážne?“ Harry opatrne položil udretú nohu na zem. „Hej, ty asi nevieš, kam chodí, však?“
„Nie,“ povedala Tonksová.
„Prečo si chcela ísť za ním?“
„Len tak,“ vravela Tonksová a zrejme podvedome si poťahovala rukáv. „Len som si myslela, že by mal vedieť, čo sa deje… počula som všeličo… ľudia trpia…“
„Áno, viem, všetko to bolo v novinách,“ povedal Harry. „Ten malý chlapec, čo sa pokúsil zabiť…“
„Prorok je často neaktuálny,“ vyhlásila Tonksová, ktorá ho zrejme nepočúvala. „Nedostal si v poslednom čase nejaký list od nikoho z rádu?“
„Už mi nikto z rádu nepíše,“ krútil hlavou Harry, „odkedy Sirius…“
Videl, že jej oči sa naplnili slzami.
„Prepáč,“ zamrmlal rozpačito. „Ja… vieš, aj mne veľmi chýba…“
„Čo?“ mdlo sa spýtala Tonksová, ako keby ho nepočula. „Tak… ešte sa uvidíme, Harry…“
Odrazu sa otočila a vracala sa po chodbe naspäť a Harry hľadel za ňou. Po chvíli si znova obliekol neviditeľný plášť a znova sa usiloval dostať do núdzovej miestnosti, ale robil to bez nadšenia. Napokon pocit prázdnoty v žalúdku a vedomie, že onedlho sa Ron s Hermionou vrátia na obed, ho donútili vzdať sa ďalších pokusov, nechať chodbu Malfoyovi a dúfať, že sa nasledujúcich pár hodín neodváži vyjsť.
Rona s Hermionou našiel vo Veľkej sieni už na polceste ku stolu.
„Urobil som to… no, viac-menej!“ nadšene sa zveroval Ron Harrymu, keď ho zbadal. „Mal som sa premiestniť pred čajovňu madam Puddifootovej, ale trochu som to prestrelil a skončil som pred Scriptusovým obchodom, ale aspoňže som sa pohol!“
„To je dobre,“ pochválil ho Harry. „A ty ako, Hermiona?“
„Och, ona bola perfektná, to je jasné,“ hlásil Ron prv, než stihla odpovedať. „Perfektné sústredenie, snívanie a spletame, či čo to, doparoma, má byť – všetci sme potom išli ešte na jeden pohárik k Trom metlám a mal si počuť Twycrossa, ako sa nad ňou rozplýval – prekvapilo by ma, keby ju najbližšie nepožiadal o ruku…“
„A ty čo?“ spýtala sa Hermiona, ignorujúc Rona. „Celý čas si trčal pri núdzovej miestnosti?“
„Áno,“ priznal Harry. „A hádaj, na koho som tam natrafil? Na Tonksovú!“
„Na Tonksovú?“ prekvapene opakovali Ron s Hermionou naraz.
„Áno, povedala, že prišla navštíviť Dumbledora…“
„Ak chceš počuť môj názor,“ vyhlásil Ron, keď im Harry zopakoval rozhovor s Tonksovou, „myslím, že sa trochu scvokla. Po tých udalostiach na ministerstve stráca nervy.“
„Je to trochu čudné,“ krútila hlavou Hermiona, ktorá sa z nejakých dôvodov tvárila znepokojene. „Mala by strážiť školu, tak prečo odrazu opustila svoje miesto a šla za Dumbledorom, keď tu ani nie je?“
„Niečo mi zišlo na um,“ váhavo vravel Harry. Pripadalo mu čudné vysloviť to nahlas. Toto bolo skôr Hermionino územie než jeho. „Nemyslíte si, že mohla byť… no, viete… zaľúbená do Siriusa?“
Hermiona hľadela naňho.
„Čo ti to, prepána, napadlo?“
„Neviem,“ pokrčil plecami Harry, „ale to, ako sa skoro rozplakala, keď som spomenul jeho meno… a jej Patronus je veľký štvornohý tvor… rozmýšľal som, či sa nezmenil na… no naňho…“
„Je taká možnosť,“ pripúšťala váhavo Hermiona. „No aj tak nechápem, prečo pribehla do hradu za Dumbledorom, ak naozaj prišla preto…“
„A sme pri tom, čo som hovoril, nie?“ poznamenal Ron, ktorý si pchal do úst zemiakovú kašu. „Je čudná. Stratila nervy. Ženy,“ zasvätene žmurkol na Harryho. „Ľahko ich hocičo rozruší.“
„No aj tak pochybujem,“ prebrala sa zo zamyslenia Hermiona, „že by si našiel nejakú ženu, ktorá by sa polhodinu zlostila preto, že sa madam Rosmerta nezasmiala na jej vtipe o strige, liečiteľovi a mimbulus mimbletonii.“
Ron sa zamračil.
22
Po Pohrebe
Nad vežičkami hradu sa začali ukazovať kúsky modrej oblohy, ale tieto príznaky blížiaceho sa leta nezlepšili Harryho náladu. Nevychádzali mu ani pokusy zistiť, čo robí Malfoy, ani snaha nadviazať rozhovor so Slughornom, ktorý by vyústil k odovzdaniu spomienky, očividne potláčanej celé desaťročia.
„Naposledy ti hovorím, zabudni na Malfoya,“ rozhodne dohovárala Harrymu Hermiona.
Sedeli po obede aj s Ronom v slnečnom kúte na dvore. Hermiona a Ron držali v rukách letáčiky Ministerstva mágie Bežné chyby pri premiestňovaní a ako sa im vyhnúť, lebo popoludní mali robiť skúšky, no celkove ich tie letáky vôbec neupokojili, ani im nezlepšili náladu. Zrazu sa Ron strhol a usiloval sa skryť za Hermionu, lebo spoza rohu vyšlo nejaké dievča.
„To nie je Lavender,“ otrávene poznamenala Hermiona.
„Och, dobre,“ vydýchol si Ron.
„Harry Potter?“ spýtalo sa dievča. „Požiadali ma, aby som ti odovzdala toto.“
„Ďakujem…“
S obavami prebral malý zvitok pergamenu. Len čo dievča odišlo, povedaclass="underline" „Určite mi Dumbledore oznamuje, že kým nezískam spomienku, nebudú spoločné hodiny!“
„Možno chce len preveriť, ako postupuješ?“ uvažovala Hermiona. Ale keď Harry rozvinul pergamen, namiesto Dumbledorovho dlhého, úzkeho a nakloneného písma uvidel neúhľadné roztiahnuté písmená, ktoré sa čítali len veľmi ťažko, lebo na pergamene boli veľké rozpité atramentové fľaky.