S úprimným pozdravom,
Hoci Harry už poznal tento list naspamäť, od siedmej večer, keď si sadol k oknu, mu pohľad každých pár minút ustavične zalietal naň. Z jeho okna bol dostatočný výhľad na obe strany Privátnej cesty. Vedel, že nemá zmysel donekonečna vyčitovať Dumbledorovu správu slovko za slovkom. Harry poslal kladnú odpoveď ihneď po sove, ktorá mu list doručila, ako ho Dumbledore požiadal, a teraz už mohol iba čakať – buď Dumbledore príde, alebo nepríde.
Harry sa však nezbalil. Zdalo sa mu to priveľmi krásne, aby to mohla byť pravda, že ho Dumbledore vytrhne z domácnosti Dursleyovcov už po dvoch týždňoch. Nemohol sa zbaviť pocitu, že niečo sa pokazí – jeho odpoveď na Dumbledorov list sa možno stratí. Dumbledorovi niečo zabráni, aby poňho prišiel, mohlo by vysvitnúť, že list vôbec nie je od Dumbledora, ale že je to nejaký trik, žart či pasca. Harry sa nie a nie pobaliť z obavy, že by sa potom sklamaný musel znova vybaliť. Jedinou prípravou na možnú cestu bolo to, že Hedvigu bezpečne zavrel do klietky.
Len čo minútová ručička na budíku dosiahla dvanástku, za oknom zhasli pouličné lampy.
Harry sa prebral na tú náhlu tmu, akoby zadrnčal budík. Rýchlo si napravil okuliare a odlepil líce od skla, pre zmenu pritisol k oknu nos a žmúril na cestičku. Po záhradnom chodníku kráčala vysoká postava v dlhom povievajúcom plášti.
Harry vyskočil, akoby ho zasiahol elektrický šok, prevrátil stoličku a začal zhrabúvať zo zeme všetko, čo mal na dosah, a hádzal to do kufra. V najlepšom, už keď doň cez celú izbu hádzal habity, dve knihy kúzel a balíček chrumiek, ozval sa zvonček pri dverách.
Dolu v obývačke strýko Vernon skríkoclass="underline" „Koho to čerti nesú takto v noci?“
Harry zmeravel s bronzovým ďalekohľadom v jednej ruke a teniskami v druhej. Celkom zabudol Dursleyovcov upozorniť, že možno príde Dumbledore. Na jednej strane sa ho chytila panika, no na druhej mu bolo do smiechu, prekročil kufor a prudko otvoril dvere práve včas, aby počul hlboký hlas: „Dobrý večer. Vy musíte byť pán Dursley. Harry vám iste povedal, že prídem.“
Harry letel dolu schodmi, berúc ich po dvoch, no niekoľko schodov pred spodkom schodiska náhle zastal, pretože dlhoročné skúsenosti ho naučili, že podľa možnosti sa treba držať mimo strýkovho dosahu. Vo dverách stál vysoký chudý muž so striebornými vlasmi a bradou až po pás. Na krivom nose mu sedeli polmesiačikovité okuliare a oblečený mal dlhý cestovný plášť a končistý klobúk. Vernon Dursley s fúzami skoro rovnako hustými ako boli Dumbledorove, hoci čiernymi, v hnedofialovom župane, hľadel na návštevníka, akoby neveril svojim malým očiam.
„Súdiac podľa vášho omráčeného a zmäteného výrazu, Harry vás neupozornil, že prídem,“ príjemným tónom skonštatoval Dumbledore. „Predpokladajme však, že ste ma srdečne pozvali do svojho domu. V týchto pohnutých časoch je nerozumné zdržiavať sa pridlho vo dverách.“
Rázne prekročil prah a zavrel za sebou dvere.
„Je to už dávno, čo som tu bol naposledy,“ poznamenal hosť a ponad svoj krivý nos hľadel na strýka Vernona. „Musím povedať, že vašim agapantom sa darí.“
Vernon Dursley nepovedal vôbec nič. Harry však nepochyboval, že sa mu reč vráti, a onedlho naozaj, žila pulzujúca na strýkovom spánku dosahovala nebezpečnú hranicu, no zdalo sa, že Dumbledore má v sebe niečo, čo mu dočasne vyrazilo dych. Možno to bol jeho do očí bijúci čarodejnícky výzor, ale možnože aj strýko Vernon cítil, že tohto muža sotva zastraší.
„Á, dobrý večer, Harry,“ pozdravil Dumbledore chlapca a spokojne naňho pozrel cez polmesiačikovité okuliare. „Výborne, výborne.“
Tie slová zrejme strýka Vernona prebrali. Bolo jasné, že pokiaľ ide oňho, každý, kto môže pri pohľade na Harryho povedať výborne, je človek, s ktorým si nikdy nemôže padnúť do oka.
„Nechcem byť hrubý,“ začal tónom, pričom sa hrubosť šírila z každej slabiky.
„… ale, žiaľ, nečakaná hrubosť sa vyskytuje až znepokojujúco často,“ dokončil vážne Dumbledore. „Radšej nehovorte nič, dobrý človek. Á, toto musí byť Petunia.“
Kuchynské dvere sa otvorili a stála v nich Harryho teta v gumených rukaviciach a v župane oblečenom na nočnej košeli. Očividne ako zvyčajne pred spaním utierala všetky kuchynské plochy. Jej konská tvár okrem šoku nevyjadrovala nič.
„Albus Dumbledore,“ predstavil sa Dumbledore, keď strýko Vernon mlčal. „Písali sme si, pravdaže.“ Harry si pomyslel, že takto zvláštnym spôsobom pripomína tete Petunii onen vybuchujúci list, ale teta Petunia nič nepopierala. „A toto musí byť váš syn Dudley?“
Dudley totiž v tej chvíli vykukol spoza dverí obývačky. Jeho veľká plavá hlava vytŕčajúca z pásikavého goliera pyžamy vyzerala, akoby nepatrila k telu. Ústa mal otvorené od údivu a strachu. Dumbledore chvíľku čakal, či Dursleyovci niečo povedia, ale keď sa mlčanie preťahovalo, usmial sa.
„Budeme predpokladať, že ste ma pozvali do obývačky, však, páni Dursleyovci?“
Dudley sa pratal z cesty, keď Dumbledore prechádzal popri ňom. Harry, ktorý stále držal v rukách ďalekohľad a tenisky, zoskočil z posledných schodov a šiel za Dumbledorom. Profesor sa usadil do kresla najbližšie k ohňu a s výrazom dobromyseľného záujmu si premeriaval okolie. Absolútne tam nezapadal.
„Neodchádzame, prosím?“ spýtal sa Harry nervózne.
„Ale áno, odchádzame, ale najprv musíme prebrať zopár záležitostí,“ povedal Dumbledore. „Nerád by som o tom hovoril na verejnosti. Pohostinnosť tvojej tety a strýka zneužijeme už len chvíľočku.“
„Naozaj?“
Vernon Dursley vošiel do izby, Petunia zarovno s ním a Dudley sa zbabelo krčil za nimi.
„Áno,“ stručne odvetil Dumbledore.
Vytiahol prútik tak rýchlo, že ho Harry skoro ani nepostrehol, nenútene ním švihol, gauč sa posunul dopredu a podrazil kolená všetkým trom Dursleyovcom, takže sa naň v kope zosypali. Ďalšie mihnutie prútika a gauč sa vrátil na svoje pôvodné miesto.
„Treba si urobiť pohodlie,“ milo im vysvetlil Dumbledore.
Keď odložil prútik do vrecka, Harry zbadal, že ruku má očernetú a scvrknutú. Vyzerala akoby oškvŕknutá.
„Pán riaditeľ… čo sa vám stalo s…“
„Neskôr, Harry,“ povedal Dumbledore. „Sadni si, prosím ťa.“
Harry si sadol do zvyšného kresla a radšej nehľadel na Dursleyovcov, ktorí zrejme od ohromenia stratili reč.
„Predpokladal som, že mi ponúknete občerstvenie,“ prihovoril sa Dumbledore strýkovi Vernonovi, „ale zatiaľ sa ukazuje, že dúfať v to by bol optimizmus hraničiaci s hlúposťou.“
Po treťom mávnutí prútika sa vo vzduchu zjavila zaprášená fľaša a päť pohárikov. Fľaša sa naklonila a do každého pohára naliala hojnú dávku medovosfarbenej tekutiny. Tie potom zaleteli ku každej osobe.
„Najjemnejšia medovina madam Rosmerty zrejúca v dubových sudoch,“ vysvetlil Dumbledore a zdvihol pohár k Harrymu, ktorý sa chopil svojho a odpil si. Nikdy predtým nič podobné neochutnal a nesmierne sa mu to pozdávalo. Dursleyovci si vymenili rýchle vystrašené pohľady a usilovali sa poháre ignorovať, čo bolo ťažké, pretože tie im ťukali na spánky. Harry nemohol potlačiť podozrenie, že Dumbledore sa nesmierne zabáva.
„Vieš, Harry,“ obrátil sa k nemu Dumbledore, „vyskytol sa nám jeden problém, ktorý, dúfam, vyriešiš. Myslím na Fénixov rád. Predovšetkým ti však musím povedať, že sme pred týždňom našli Siriusov testament a že všetko, čo vlastnil, zanechal tebe.“
Na gauči sa otočila hlava strýka Vernona, ale Harry naňho nepozrel, a nič iné mu nezišlo na um, čo by mal na to povedať, okrem: „Ach, dobre.“