„Dojemné, dojemné,“ zamyslene opakoval Slughorn a jeho veľké oči s ovisnutými viečkami sa upierali na vzdialené svetlá Hagridovej chalupy. „Ale jed acromantúl je veľmi vzácny… ak tá beštia zomrela len nedávno, možno ešte nevyschol… pravdaže, nechcel by som urobiť niečo necitlivé, keď to Hagrida tak rozrušilo… ale keby sa dalo nejako ho získať… vieš, je skoro nemožné získať jed od živej acromantuly…“
Slughorn sa zhováral skôr sám so sebou než s Harrym.
„… bolo by to hrozné plytvanie neodobrať ho… za pol litra by bolo aj sto galeónov… ak mám byť úprimný, nemám až taký veľký plat…“
Harry teraz jasne videl, čo treba urobiť.
„Tak dobre,“ povedal a celkom presvedčivo zahral váhanie, „dobre, ak teda chcete ísť, pán profesor… vlastne Hagrid by sa asi potešil… viete, rozlúčka s Aragogom by bola dôstojnejšia…“
„Áno, pravdaže,“ prikývol Slughorn a oči mu nadšene svietili. „Vieš čo, Harry, prídem tam za tebou s fľaškou či dvoma a vypijeme si na tú úbohú beštiu… no, nie na jej zdravie, ale štýlovo sa s ňou rozlúčime. Idem si vymeniť viazanku, táto je trochu pripestrá na takú príležitosť…“
Ponáhľal sa do hradu a Harry bežal k Hagridovi, spokojný sám so sebou.
„Tak si prišiel,“ zachripel Hagrid, len čo otvoril dvere a videl, že pred ním sa z neviditeľného plášťa vynára Harry.
„Áno… ale Ron s Hermionou nemohli,“ ospravedlňoval Harry kamarátov. „No bolo im to ľúto.“
„To… to nevadí… dojalo by ho to, že si došiel, Harry.“
Hagrid nahlas vzlykol. Z akejsi handry namočenej do krému na topánky si vyrobil smútočnú pásku na rukáv a oči mal červené a opuchnuté. Harry ho súcitne pohladkal po lakti, lebo vyššie nedočiahol.
„Kde ho pochováme?“ spýtal sa. „V lese?“
„Prepána, to nie,“ Hagrid si utieral slziace oči do spodku košele. „Teraz keď je Aragog preč, ostatné pavúky nikoho nepustia do blízkosti svojich sietí. Vysvitlo, že ma nezožrali iba na jeho príkaz! Veril by si tomu, Harry?“
Úprimná odpoveď by bola áno. Harry si až nepríjemne živo predstavil tú scénu, keď sa s Ronom ocitli zoči-voči acromantulám: bolo im celkom jasné, že jedine Aragog im zabránil, aby Hagrida nezožrali.
„Predtým nebolo kúska Zakázaného lesa, kam by som nemohol ísť!“ krútil hlavou Hagrid. „Nebolo ľahké dostať odtiaľ Aragogovo telo, to ti poviem… ony vždycky svojich mŕtvych zožerú, vieš… ale ja som mu chcel ustrojiť pekný pohreb… poriadnu rozlúčku…“
Znova sa rozvzlykal a Harry ho opäť hladkal po lakti a pritom hovoril (lebo elixír mu naznačoval, že je to tak správne): „Cestou sem som stretol profesora Slughorna, Hagrid.“
„Dúfam, že si nemal problémy?“ pozrel naňho Hagrid vyľakane. „Viem, že večer by si nemal byť mimo hradu, ja viem, je to moja chyba…“
„Nie, nie, keď počul, čo tu robím, povedal, že aj on by rád prišiel a vzdal poslednú poctu Aragogovi,“ povedal Harry. „Myslím, že sa išiel prezliecť do niečoho vhodnejšieho… a povedal, že prinesie zopár fľašiek, aby sme si mohli vypiť na Aragogovu pamiatku…“
„Vážne?“ Hagrid sa tváril prekvapene a dojato. „To je od neho fakt moc pekné, teda, aj to, že ťa nezradil. Vlastne predtým som s Horaceom Slughornom nikdy moc nebol… tak teda príde vyprevadiť starého Aragoga. No to by sa Aragogovi páčilo…“
Harry si v duchu pomyslel, že Aragogovi by sa na Slughornovi najviac páčilo to množstvo jedlého mäsa, no iba prešiel k zadnému oknu Hagridovej chalupy, kde sa mu naskytol dosť hrozný pohľad na mŕtveho obrovského pavúka vystretého na chrbte s pokrútenými a zamotanými nohami.
„Pochováme ho tu v tvojej záhrade, Hagrid?“
„Myslím, že hentam za tekvice,“ priškrtene odvetil Hagrid. „Už som vykopal… šak vieš… no hrob. Tak som myslel, že reku by sme mohli povedať pár pekných slov… vieš, nejaké pekné spomienky…“
Hlas sa mu zachvel a zlomil. Niekto zaklopal na dvere a on sa otočil a išiel otvoriť, pričom sa vysmrkal do veľkej fľakatej vreckovky. Slughorn rýchlo vošiel dnu s niekoľkými fľaškami v náručí a v smútočnej čiernej kravate.
„Hagrid,“ prihovoril sa mu hlbokým vážnym hlasom. „Tak mi to bolo ľúto, keď som sa dopočul o vašej strate.“
„To je od vás moc pekné,“ rozplýval sa Hagrid. „Velice vám ďakujem. A ďakujem, že ste Harryho nepotrestali…“
„To by mi ani na um nezišlo,“ vravel Slughorn. „Smutný večer, veru smutný… kde je ten chudák tvor?“
„Tam vonku,“ roztraseným hlasom povedal Hagrid. „Tak teda… teda to urobíme?“
Všetci traja vyšli do záhrady za dom. Bledý mesiac prebleskoval pomedzi stromy a jeho lúče sa miešali so svetlom z Hagridovho okna a osvetľovali Aragogovo telo na okraji velikánskej jamy vedľa trojmetrovej kopy čerstvo vykopanej hliny.
„Veľkolepý,“ ocenil pavúka Slughorn a podišiel k jeho hlave, kde osem kalných očí upieralo prázdny pohľad k oblohe a pár obrovských zahnutých klieští sa nehybne lesklo v mesačnom svetle. Harrymu sa zdalo, že začul štrngot fliaš, keď sa Slughorn naklonil ku kliešťam a očividne skúmal veľkú chlpatú hlavu.
„Každý nevie oceniť, jaké sú krásne,“ rozplýval sa Hagrid za Slughornovým chrbtom a z kútikov očí mu vytekali slzy. „Nevedel som, že vás zaujímajú tvory jako Aragog, Horace.“
„Zaujímajú? Môj drahý Hagrid, ja si ich vážim,“ odvetil Slughorn a odstúpil od tela. Harry zbadal, ako sa zaleskla fľaška, prv než mu zmizla pod plášťom, ale Hagrid, ktorý si znova utieral oči, nezbadal nič. „Tak čo… pristúpime k pohrebu?“
Hagrid prikývol a podišiel dopredu. Zdvihol obrovského pavúka do náručia, pričom hlasno zastonal, a skotúľal ho do veľkej jamy. Dopadol na dno s dosť strašným chrupčavým zadunením. Hagrid sa znova rozplakal.
„Pravdaže, pre vás, lebo ste ho poznali najlepšie, je to ťažké,“ súcitne vravel Slughorn, ktorý takisto ako Harry nedočiahol vyššie než na Hagridov lakeť, ale aj tak ho pohladkal. „Môžem teda povedať pár slov ja?“
Harry si pomyslel, že musel od Aragoga získať množstvo vysokokvalitného jedu, lebo sa spokojne usmieval, keď si zastal na okraj jamy a pomalým pôsobivým hlasom spusticlass="underline" „Zbohom, Aragog, kráľ pavúkov, na ktorého dlhé a verné priateľstvo tí, čo ťa poznali, nezabudnú. Hoci tvoje telo zhnije, tvoj duch naďalej zostane na tichých, pavučinami popretkávaných miestach v tvojom lesnom domove. Nech sa tvojim mnohookým potomkom darí a tvoji ľudskí priatelia nech nájdu útechu za stratu, ktorú utrpeli.“
„To… to bolo krásne!“ zakvílil Hagrid, klesol na kopu kompostu a plakal ešte srdcervúcejšie.
„No tak, no tak,“ chlácholil ho Slughorn a mávol prútikom, takže obrovská kopa zeme sa zdvihla a s tlmeným buchnutím dopadla na mŕtveho pavúka a vytvorila hladkú mohylu. „Poďme dnu a vypime si. Podopri ho z druhej strany, Harry… tak… vstaňte, Hagrid… výborne…“
Usadili Hagrida na stoličku za stôl. Tesák, ktorý sa po celý pohreb schovával v koši, teraz potichu prišiel k nim a ako zvyčajne si položil ťažkú hlavu Harrymu do lona. Slughorn otvoril fľašu vína z tých, čo priniesol.
„Všetky som dal skontrolovať, či v nich nie je jed,“ ubezpečil Harryho a skoro celú fľašku nalial do Hagridovho hrnčeka veľkého ako vedro a podal mu ho. „Po tom, čo sa stalo chudákovi tvojmu priateľovi Rupertovi, som dal každú fľašku ochutnať domácemu škriatkovi.“
Harry si v duchu predstavil, ako by sa zatvárila Hermiona, keby sa dopočula o takomto zneužívaní domácich škriatkov, a rozhodol sa, že toto jej nikdy nespomenie.
„Jeden pre Harryho…“ druhú fľašku Slughorn rozdelil do dvoch hrnčekov, „a jeden pre mňa… Tak,“ zdvihol hrnček do výšky. „Na Aragoga.“