„Celkom nechápem, ako to funguje, pán profesor,“ vravel Riddle.
Starostlivo si ovládal hlas, ale Harry cítil jeho vzrušenie.
„No, človek si rozdelí dušu,“ vysvetľoval Slughorn, „a jej časť ukryje do predmetu mimo tela. Potom, aj keď niekto napadne alebo zničí jeho telo, nemôže zomrieť, lebo časť jeho duše zostáva pripútaná k zemi a nepoškodená. Lenže, pravdaže, existencia v takej forme…“
Slughornovi ovisla tvár a Harrymu sa vybavili slová, ktoré počul takmer pred dvoma rokmi.
„Vytrhla ma z môjho tela, bol som menej než duša, menej než ten najmizernejší duch… no stále som žil.“
„… málokto by to chcel, Tom, naozaj málokto. Smrť by bola lepšia.“
No Riddlov hlad už bol zjavný, na tvári mal lačný výraz a už viac nevládal skrývať svoju túžbu.
„Ako si človek rozdelí dušu?“
Slughorn sa zjavne cítil nepríjemne. „Musíš chápať, že duša má zostať nedotknutá a celá. Jej rozdelenie je násilný čin, je to proti prírode.“
„Ale ako sa to robí?“
„Spáchaním nejakého zločinu – spáchaním najväčšieho zločinu. Vraždou. Keď niekto vraždí, jeho duša sa pritom trhá. Čarodejník, ktorý má v úmysle vytvoriť horcrux, využije toto poškodenie vo svoj prospech – odtrhnutú časť vsadí…“
„Vsadí? Ale ako?“
„Je na to nejaké zaklínadlo, ale nepýtaj sa ma, neviem, aké!“ vravel Slughorn a krútil hlavou ako starý slon, ktorého otravujú komáre. „Vyzerám, že by som sa o to pokúsil… vyzerám ako vrah?“
„Nie, pane, pravdaže nie,“ rýchlo ho upokojoval Riddle. „Prepáčte… nechcel som vás uraziť…“
„Nie, nie, vôbec nie som urazený,“ mrzuto ho ubezpečoval Slughorn. „Je prirodzené, že si na takéto veci zvedavý… čarodejníkov istého formátu vždy táto stránka mágie priťahovala…“
„Áno, pane. Ale nechápem,“ hovoril Riddle, „len tak zo zvedavosti – pomohol by jeden horcrux? Môže sa duša rozštiepiť iba raz? Nebolo by lepšie, aby bol človek silnejší, rozdeliť dušu na viac kúskov? Napríklad sedmička je predsa mocné magické číslo, nebolo by sedem…?“
„Pri Merlinovej brade, Tom!“ vykríkol Slughorn. „Sedem! Nestačí ti pomyslenie na vraždu jedného človeka? A v každom prípade… už len rozpoliť dušu je zlé… ale roztrhať ju na sedem kusov…“
Slughorn sa už tváril načisto znepokojene: hľadel na Riddla, akoby ho videl jasne po prvý raz, a Harry bol presvedčený, že ľutuje, že sa nechal zatiahnuť do tohto rozhovoru.
„Samozrejme,“ mrmlal, „toto všetko, čo sme hovorili, sú len hypotézy, však? Čisto akademické…“
„Áno, pane, samozrejme,“ rýchlo prikývol Riddle.
„No napriek tomu, Tom… mlč o tom, čo som ti povedal… teda o čom sme sa rozprávali. Ľuďom by sa nepáčilo, že sme hovorili o horcruxoch. Vieš, na Rokforte je to zakázaná téma… zvlášť Dumbledore je na to prísny…“
„Nepoviem ani slovo, pane,“ sľúbil Riddle a odišiel, ale Harry ešte stihol zazrieť jeho tvár, z ktorej vyžarovalo rovnaké šťastie ako vtedy, keď sa dozvedel, že je čarodejník, ten druh šťastia, ktorý mu neskrášlil jeho pekné črty, ale akosi ich odľudštil…
„Ďakujem, Harry,“ zašepkal Dumbledore. „Poďme…“
Keď Harry pristál zase v pracovni, Dumbledore už sedel za stolom. Harry si sadol tiež a čakal na riaditeľove slová.
„Veľmi dlho som dúfal, že získame tento dôkaz. Potvrdzuje moju teóriu, hovorí mi, že mám pravdu a aj to, koľko ešte treba urobiť…“
Harry si odrazu všimol, že všetci bývalí riaditelia a riaditeľky na portrétoch bdejú a počúvajú. Tučný čarodejník s červeným nosom dokonca vytiahol načúvaciu trúbku.
„Harry, určite chápeš význam toho, čo si práve počul,“ povedal Dumbledore. „V tom istom veku, ako si teraz ty, pár mesiacov hore-dolu, Tom Riddle robil všetko, čo mohol, aby zistil, ako sa stane nesmrteľným.“
„Myslíte, že sa mu to vtedy podarilo, pane?“ spýtal sa Harry. „Urobil horcrux? A preto nezomrel, keď ma napadol? Mal niekde skrytý horcrux? Kúsok jeho duše bol v bezpečí?“
„Kúsok… alebo viac,“ vravel Dumbledore. „Počul si Voldemorta: chcel od Horacea počuť najmä názor na to, čo sa stane s čarodejníkom, ktorý vytvorí viac než jeden horcrux, čo sa stane s čarodejníkom, ktorý je tak pevne rozhodnutý vyhnúť sa smrti, že je ochotný vraždiť veľa ráz, opakovane trhať svoju dušu, aby ju mohol uložiť do mnohých, samostatne skrytých horcruxov. Tú informáciu by nezískal z nijakej knihy. A pokiaľ viem – a určite to vedel aj Voldemort – nijaký čarodejník si nikdy neroztrhol dušu na viac než dve časti.“
Dumbledore na chvíľu zmĺkol, sústreďoval si myšlienky a potom prehovoriclass="underline" „Pred štyrmi rokmi som dostal jeden predmet, ktorý som považoval za istý dôkaz toho, že Voldemort si rozdelil dušu.“
„Kde?“ spýtal sa Harry. „Ako?“
„Ty si mi ho dal, Harry,“ odvetil Dumbledore. „Ten denník, Riddlov denník, ten s pokynmi, ako znova otvoriť Tajomnú komnatu.“
„Nerozumiem, pane,“ priznal Harry.
„Hoci som nevidel Riddla, ktorý vyšiel z denníka, to, čo si mi opísal, bol jav, o akom som neslýchal. Žeby číra spomienka začala konať a myslieť sama? Číra spomienka vysávala život z dievčaťa, do rúk ktorého sa dostala? Nie, v tom zošite žilo niečo hrozivejšie… kúsok duše, tým som si bol skoro istý. Ten denník bol horcrux. To však vyvolalo práve toľko otázok, koľko to prinieslo odpovedí. Čo ma zaujalo a znepokojilo najväčšmi, bolo to, že denník bol určený ako zbraň, a zároveň ako zábezpeka.“
„Stále tomu nerozumiem,“ povedal Harry.
„Fungoval tak, ako má fungovať horcrux – inými slovami kúsok duše, ktorý sa v ňom ukrýval, bol v bezpečí a nepochybne zohral svoju úlohu v tom, že zabránil smrti majiteľa. Nebolo však pochýb, že Riddle chcel, aby niekto ten denník skutočne čítal, chcel, aby ten kúsok duše ovládol alebo osídlil niekoho iného, aby sa slizolinský netvor zasa objavil na povrchu.“
„Nechcel, aby jeho usilovná práca vyšla nazmar,“ vravel Harry. „Chcel, aby ľudia vedeli, že je Slizolinov dedič, lebo predtým si tú česť nemohol nárokovať.“
„Celkom správne,“ prikyvoval Dumbledore. „Ale nevidíš, Harry, že ak mienil odovzdať alebo podstrčiť ten denník nejakému budúcemu rokfortskému študentovi, bol mimoriadne ľahostajný k tomu vzácnemu kúsku duše, ktorý v ňom skrýval. Ako vysvetlil profesor Slughorn, pri horcruxe ide o to, aby si človek uschoval časť svojho ja skrytú v bezpečí, a nie aby ju hodil niekomu do cesty s rizikom, že ju môže zničiť – ako sa aj stalo – tá časť duše už neexistuje, ty si sa o to postaral.
Bezohľadnosť, s akou Voldemort nakladal s týmto horcruxom, sa mi zdala zvlášť zlovestná. To naznačovalo, že musí mať, alebo si mieni vytvoriť – viac horcruxov, takže strata toho prvého by nebola taká veľká škoda. Nechcel som tomu veriť, ale nič iné nedávalo zmysel.
O dva roky si mi povedal, že v tú neblahú noc, keď sa Voldemort vrátil do svojho tela, urobil pred smrťožrútmi najobjasňujúcejšie a najznepokojivejšie vyhlásenie. Ja, ktorý som na chodníku, čo vedie k nesmrteľnosti, zašiel tak ďaleko ako nikto. Opakoval si mi jeho slová: Tak ďaleko ako nikto. Ja som si myslel, že viem, čo to znamená, hoci smrťožrúti to nevedeli. Narážal na svoje horcruxy, horcruxy v množnom čísle, Harry, a to určite nikdy nijaký čarodejník nemal. No súhlasilo to: lord Voldemort mal s pribúdajúcimi rokmi v sebe čoraz menej ľudského a jeho premena sa podľa mňa dala vysvetliť iba tým, že si zmrzačil dušu až za hranice toho, čo možno nazvať bežným zlom…“
„Takže vďaka tomu, že zabíjal ľudí, dosiahol, že jeho nemožno zabiť?“ spýtal sa Harry. „Prečo si nemohol zhotoviť Kameň mudrcov alebo ho ukradnúť, keď tak veľmi chcel byť nesmrteľný?“