„Vieme, že pred piatimi rokmi sa pokúsil práve o to,“ odvetil Dumbledore. „Je však niekoľko príčin, prečo sa podľa mňa zdal Kameň mudrcov lordovi Voldemortovi menej príťažlivý než horcruxy.
Elixír života naozaj predlžuje život, no treba ho piť pravidelne, ak si chce človek zachovať nesmrteľnosť. Preto by Voldemortov život závisel od elixíru a keby sa mu minul, alebo bol kontaminovaný, alebo keby niekto ukradol kameň, umrel by ako hociktorý iný človek. Nezabúdaj, že Voldemort najradšej koná sám. Myslím si, že by nezniesol predstavu, že od niečoho závisí, hoci len od elixíru. Samozrejme by ho ochotne pil, keby ho to vytrhlo z toho hrozného čiastočného života, na ktorý bol odsúdený po útoku na teba, no iba preto, aby znovu získal telo. Som presvedčený, že potom sa chcel naďalej spoliehať na svoje horcruxy. V ľudskej podobe by viac nepotreboval. Vieš… už bol nesmrteľný… alebo veľmi blízko nesmrteľnosti.
No teraz, Harry, keď sme vyzbrojení touto informáciou, rozhodujúcou spomienkou, ktorú sa ti podarilo pre nás získať, sme bližšie než ktokoľvek predtým k spôsobu, akým možno skoncovať s lordom Voldemortom. Počul si ho, Harry: Nebolo by lepšie, aby bol človek silnejší, rozdeliť dušu na viac kúskov? Napríklad sedmička je predsa mocné magické číslo. Áno, myslím, že predstava siedmich častí duše by sa lordovi Voldemortovi páčila.“
„Vytvoril sedem horcruxov?“ zdesene sa spýtal Harry a niekoľko portrétov na stenách rovnako zdesene a rozhorčene zhíklo. „Lenže tie by mohli byť hocikde na svete – skryté, zahrabané alebo neviditeľné…“
„Som rád, že si uvedomuješ závažnosť toho problému,“ pokojne odvetil Dumbledore. „Ale v prvom rade, Harry, nie sedem horcruxov, ale iba šesť. Siedma časť jeho duše, akokoľvek zmrzačená, sídli v jeho obnovenom tele. To bola časť, ktorá toľké roky zotrvávala nehmotná vo vyhnanstve. Bez nej vôbec nemá vlastnú osobnosť. Ten siedmy kus duše bude posledný, na ktorý musí zaútočiť ten, čo chce Voldemorta premôcť – ten kus, ktorý žije v jeho tele.“
„Ale ako nájdeme tých šesť horcruxov, pán profesor?“ spýtal sa Harry trochu zúfalým tónom.
„Zabúdaš, že jeden z nich si už zničil. A ja som zničil druhý.“
„Áno?“ zvedavo sa spýtal Harry.
„Skutočne.“ Dumbledore zdvihol očernetú, akoby zhorenú ruku. „Ten prsteň, Harry. Marvolov prsteň. A strašná kliatba, ktorá na ňom spočívala. Odpusť mi ten nedostatok skromnosti, ale keby nebolo mojich obdivuhodných schopností a profesor Snape by nebol konal, len čo som sa vrátil do Rokfortu nešťastne zranený, možno by som to neprežil a toto všetko ti nevyrozprával. Zničená ruka však nie je až taká neprimeraná cena za sedminu Voldemortovej duše. Prsteň už viac nie je horcrux.“
„Ale ako ste ho našli?“
„Nuž, ako vieš, mnoho rokov som sa usiloval odhaliť z Voldemortovej minulosti čo najviac. Veľa som cestoval, navštevoval miesta, ktoré on kedysi poznal. Natrafil som na ten prsteň v ruinách gauntovského domu. Zdá sa, že keď sa Voldemortovi podarilo zavrieť doň kus svojej duše, už ho nechcel nosiť. Skryl ho, zabezpečil mnohými mocnými ochrannými kúzlami v baraku, kde kedysi žili jeho predkovia (Morfina, pravdaže, odviezli do Azkabanu), a jemu nikdy nezišlo na um, že ja by som sa mohol jedného dňa obťažovať a navštíviť tú ruinu alebo že by som mohol sledovať stopy magického úkrytu.
Nemôžeme si však až tak gratulovať. Ty si zničil denník a ja prsteň, ale ak je naša teória o siedmich častiach duše správna, zostávajú štyri horcruxy.“
„A tie môžu byť čokoľvek,“ vravel Harry. „Môžu to byť staré plechovky alebo, ja neviem, prázdne fľašky od elixírov…“
„Ty myslíš na prenášadlá, Harry, áno tie musia byť obyčajné, ľahko prehliadnuteľné predmety. No že by lord Voldemort použil plechovky alebo staré fľašky od elixírov na uschovanie svojej vzácnej duše? Zabúdaš, čo som ti ukázal. Lord Voldemort rád zbieral trofeje a uprednostňoval predmety s významnou magickou minulosťou. Jeho hrdosť, jeho viera vo vlastnú nadradenosť, rozhodnutie vydobyť si ohromujúce miesto v dejinách mágie, to všetko podľa mňa naznačuje, že Voldemort si na horcruxy určite vyberal a uprednostňoval predmety hodné tej cti.“
„Ten denník nebol až taký výnimočný.“
„V tom denníku, ako si sám povedal, bol dôkaz, že je Slizolinovým dedičom. Som si istý, že Voldemort ho považoval za úžasne dôležitý.“
„Myslíte si teda, že viete, ktoré sú tie ďalšie horcruxy, pán profesor?“ spýtal sa Harry.
„Môžem iba hádať,“ odvetil Dumbledore. „Z už uvedených dôvodov som presvedčený, že lord Voldemort by uprednostnil predmety, ktoré sú samy osebe veľkolepé. Preto som lovil vo Voldemortovej minulosti, či nenájdem dôkaz, že z jeho blízkosti zmizli takéto predmety.“
„Medailón!“ zvolal Harry. „Bifľomorovej šálka!“
„Áno,“ usmieval sa Dumbledore. „Stavil by som – možno nie druhú ruku, ale pár prstov, že sa stali tretím a štvrtým horcruxom. Zvyšné dva, teda ak predpokladáme, že ich vytvoril celkove šesť, sú ťažším orieškom, ale zariskujem. Ak vezmeme do úvahy, že mal predmety od Bifľomorovej a Slizolina, zaumienil si, že vypátra aj predmety po Chrabromilovi a Bystrohlavovej. Štyri predmety po štyroch zakladateľoch Rokfortu Voldemortovu fantáziu určite veľmi vyburcovali. Neviem povedať, či vôbec našiel niečo od Bystrohlavovej. Viem však, že jediná pamiatka po Chrabromilovi je v bezpečí.“
Dumbledore očernetými prstami ukázal na stenu za sebou, kde v sklenej skrinke ležal meč vykladaný rubínmi.
„Myslíte, že to je pravý dôvod, prečo sa chcel vrátiť do Rokfortu?“ spýtal sa Harry. „Chcel nájsť niečo od niektorého z ďalších zakladateľov?“
„Presne to som si myslel,“ prikývol Dumbledore. „No nanešťastie nás to vôbec neposúva dopredu, miesto nedostal, takže nemohol preskúmať školu – aspoň si to myslím. Musím uzavrieť, že sa mu nikdy nepodarilo zhromaždiť štyri predmety po zakladateľoch. Vieme, že mal dva – mohol nájsť tri – nič lepšie zatiaľ nemôžeme urobiť.“
„Aj keď má niečo od Bystrohlavovej alebo od Chrabromila, zostáva šiesty horcrux,“ Harry počítal na prstoch. „Ibaže by mal niečo od oboch!“
„To si nemyslím,“ krútil hlavou Dumbledore, „myslím, že viem, čo je šiesty horcrux. Som zvedavý, čo povieš, keď sa ti priznám, že ma nejaký čas zaujalo správame toho hada Nagini?“
„Had?“ prekvapene sa spýtal Harry. „Na horcruxy možno použiť aj zvieratá?“
„Je to nebezpečné, pretože zveriť časť svojej duše niečomu, čo myslí a pohybuje sa samo, je veľmi riskantné. Lenže ak sú moje výpočty správne, Voldemortovi stále jeden horcrux chýbal, keď vstúpil do domu tvojich rodičov s úmyslom zabiť ťa.
Zdá sa, že na vytváranie horcruxov si vyhradil zvlášť významné vraždy. Ty by si to určite bol. Bol presvedčený, že keby ťa usmrtil, zničil by nebezpečenstvo, ktoré naznačilo proroctvo. Veril, že sa stáva nepremožiteľným. Som si istý, že sa tvojou smrťou chystal urobiť posledný horcrux.
Ako vieme, nepodarilo sa mu to. Po niekoľkoročnej prestávke však na zavraždenie starého mukla použil Nagini, a vtedy mu mohlo zísť na um, že si ju zvolí na posledný horcrux. Ona podčiarkuje spojenie so Slizolinom a zvyšuje tajomnosť lorda Voldemorta. Myslím, že možno nič nemal tak rád ako ju, rozhodne ju má rád nablízku a zdá sa, že má nad ňou nezvyčajnú moc aj vďaka parselčine.“
„Takže denník je zlikvidovaný, prsteň tiež,“ opakoval si Harry. „Šálka, medailón a had sú nedotknuté a vy si myslíte, že by mohol byť ešte nejaký horcrux, ktorý kedysi patril Bystrohlavovej alebo Chrabromilovi?“