„SECTUMSEMPRA!“ zreval Harry z podlahy, divo mávajúc prútikom.
Malfoyovi z tváre a z hrude vystrekla krv, ako keby ho dosekal neviditeľný meč. Zatackal sa dozadu a klesol na vodou zaliatu podlahu, až to čľuplo, a prútik mu vypadol z ochabnutej ruky.
„Nie…“ zhíkol Harry.
Šmýkajúc sa a tackajúc, Harry vstal a brodil sa k Malfoyovi, ktorý mal teraz jasnočervenú tvár a bielymi rukami si driapal krvou zmáčanú hruď.
„Nie… ja som nechcel…“
Harry ani nevedel, čo hovorí, klesol na kolená vedľa Malfoya, ktorý sa nekontrolovateľne triasol v kaluži vlastnej krvi. Umrnčaná Myrtla začala ohlušujúco vrieskať:
„VRAŽDA! VRAŽDA NA ZÁCHODE! VRAŽDA!“
Dvere sa prudko otvorili, Harry zdvihol pohľad a zdesil sa: do miestnosti vtrhol Snape a tvár mal popolavú od zlosti. Drsne Harryho odsotil, kľakol si k Malfoyovi, vytiahol prútik, prešiel ním po hlbokých ranách, ktoré spôsobila Harryho kliatba, a mrmlavo odriekal zaklínadlo pripomínajúce pieseň. Krvácanie ustalo, Snape utrel zvyšky krvi z Malfoyovej tváre a opakoval zaklínadlo. Rany sa zatvárali.
Harry na nich stále hľadel, zdesený tým, čo urobil, sotva si uvedomujúc, že aj on je celý od krvi a mokrý. Umrnčaná Myrtla nad nimi vzlykala a kvílila. Keď Snape predniesol protizaklínadlo po tretí raz, zdvihol Malfoya a postavil ho.
„Musíš ísť do nemocničného krídla. Možno ti zostanú nejaké jazvy, ale ak hneď užiješ jasenec, možno sa vyhneme aj tomu… poďme…“
Podopierajúc Malfoya sa pri dverách zastavil a chladne a nazlostene prikázaclass="underline" „A vy, Potter, vy tu na mňa počkajte.“
Harrymu ani na okamih nezišlo na um neposlúchnuť. Pomaly, trasúc sa vstal, a hľadel na mokrú podlahu. Po vode plávali krvavé škvrny ako červené kvety. Nevládal ani povedať Umrnčanej Myrtle, ktorá neprestávala vzlykať a kvíliť a očividne to robila s potešením, aby stíchla.
Snape sa vrátil o desať minút. Vošiel do záchodov a zavrel za sebou dvere.
„Choď,“ povedal Myrtle a tá ihneď skočila do misy a zostalo po nej ohlušujúce ticho.
„Nechcel som, aby sa to stalo,“ ihneď povedal Harry a v studenej miestnosti plnej vody sa jeho hlas ozýval. „Nevedel som, čo to zaklínadlo spôsobuje.“
No Snape to ignoroval.
„Očividne som vás podcenil, Potter,“ povedal potichu. „Kto by si bol pomyslel, že tak poznáte čiernu mágiu? Kto vás naučil to zaklínadlo?“
„Ja… niekde som ho čítal.“
„Kde?“
„Bola to… kniha z knižnice,“ vymýšľal Harry. „Nepamätám sa, ako sa volala.“
„Klamár,“ vyštekol Snape. Harrymu vyschlo v krku. Vedel, čo Snape urobí, a vôbec nemohol tomu zabrániť…
Kúpeľňa sa mu zachvela pred očami, usiloval sa vypustiť z hlavy všetky myšlienky, ale nech sa akokoľvek snažil, v mysli sa mu do popredia stále drala Princova Príprava elixírov pre pokročilých…
Vtom znovu pozrel na Snapa stojaceho uprostred zničenej zaplavenej miestnosti. Hľadel do jeho čiernych očí napriek všetkému dúfajúc, že nevidel, čoho sa obával, ale…
„Dones mi školskú tašku,“ potichu prikázal Snape, „a všetky tvoje učebnice. Všetky. Prines ich sem. Hneď!“
Nemalo zmysel vyjednávať. Harry sa ihneď otočil a čliapkajúc vyšiel zo záchodov. Na chodbe sa rozbehol k Chrabromilskej veži. Väčšina študentov kráčala opačným smerom. Zízali naňho, lebo bol celý mokrý a od krvi, ale on na otázky, ktorými ho zasypávali, neodpovedal a bežal ďalej.
Bol ako omráčený, akoby zrazu zbesnelo jeho milované domáce zvieratko. Čo to Princovi zišlo na um zapísať také zaklínadlo do knihy? A čo by sa stalo, keby to Snape uvidel? Prezradil by Slughornovi – Harrymu zovrelo žalúdok – ako Harry dosahoval celý rok také dobré výsledky na elixíroch? Skonfiškoval alebo zničil by knihu, z ktorej sa tak veľa naučil… knihu, ktorá sa Harrymu stala akýmsi návodom a priateľom? To nemôže dopustiť… nemôže…
„Kde si…? Prečo si mokrý? To je krv?“
Ron stál hore na schodoch a užasnuto zízal na Harryho.
„Potrebujem tvoju knihu,“ dychčal Harry. „Tvoju knihu elixírov. Rýchlo… daj mi ju…“
„Ale čo s Polovičným Princom?“
„Vysvetlím ti to neskôr!“
Ron vytiahol z tašky svoju Prípravu elixírov pre pokročilých a podal mu ju; Harry bežal ďalej do klubovne, tam si vzal školskú tašku, nevšímajúc si pobavené pohľady niekoľkých študentov, ktorí sa už naobedovali, vrhol sa cez portrétovú dieru naspäť a uháňal po chodbe na siedmom poschodí.
Pred gobelínom s tancujúcimi trollmi prudko zastal, zavrel oči a začal sa prechádzať.
Potrebujem miesto, kde by som skryl knihu… Potrebujem miesto, kde by som skryl knihu… Potrebujem miesto, kde by som skryl knihu…
Tri razy prešiel popred prázdnu stenu, otvoril oči a konečne tam boli: dvere do núdzovej miestnosti. Harry ich prudko otvoril, vbehol dnu a zabuchol za sebou.
Zhíkol. Napriek tomu, ako sa ponáhľal, napriek panike, strachu z toho, čo ho čaká v záchodoch, sa nemohol ubrániť nesmiernemu úžasu nad tým, na čo hľadel. Stál v miestnosti veľkej ako rozľahlá katedrála a vysoké okná vrhali pásy svetla akoby na mesto s týčiacimi sa múrmi, no Harry videl, že tie múry sú postavené z predmetov, ktoré tu museli skrývať celé generácie obyvateľov Rokfortu. Boli tam uličky a cesty lemované vratkými kopami polámaného a zničeného nábytku, poodkladaného možno preto, aby niekto zahladil stopy po nevydarenej mágii, alebo ktoré sem skryli domáci škriatkovia hrdí na svoj hrad. Boli tam tisíce a tisíce kníh, nepochybne zakázaných, pokreslených alebo ukradnutých. Boli tam okrídlené katapulty a ozubené lietajúce taniere, niektoré ešte natoľko čulé, že sa ledabolo vznášali nad horami ostatných zakázaných predmetov, ležali tam rozbité fľašky so zrazenými elixírmi, klobúky, šperky, plášte, čosi, čo vyzeralo ako škrupina dračieho vajca, zazátkované fľaše s obsahom, ktorý sa stále zlovestne mihotal, niekoľko hrdzavejúcich mečov a ťažká zakrvavená sekera.
Harry sa ponáhľal do jednej z mnohých uličiek medzi skrytými pokladmi. Zabočil doprava popri obrovskom vypchatom trollovi, kúsok pobehol a pri skrinke zmiznutia, v ktorej sa vlani stratil Montague, zabočil doľava a napokon zastal vedľa veľkej skrine, do ktorej asi niekto hodil kyselinu, lebo na jej povrchu sa vytvorili bublinky. Otvoril jedno krídlo vŕzgajúcich dvierok –skriňu kedysi už niekto použil ako úkryt pre nejakého tvora v klietke, ktorý už dávno uhynul a zostala z neho kostra s piatimi nohami. Strčil knihu Polovičného Princa pod klietku a zabuchol dvierka. Na chvíľu zastal, srdce mu strašidelne búšilo, a obzeral sa okolo seba na ten neporiadok… Nájde toto miesto medzi všetkými tými haraburdami? Z neďalekej debny schmatol poškodenú bustu škaredého starého čarodejníka a postavil ju na skriňu, kam pred chvíľkou ukryl knihu, položil buste na hlavu zaprášenú parochňu a zájdený diadém, aby bola nápadnejšia, a potom bežal čo najrýchlejšie naspäť cez uličky pomedzi haraburdy k východu a von na chodbu, zabuchol za sebou dvere a tie sa okamžite zmenili na kamennú stenu.
Upaľoval rovno k záchodom o poschodie nižšie a cestou si strčil do tašky Ronovu Prípravu elixírov pre pokročilých. O chvíľu už stál pred Snapom, ktorý bez slova natiahol ruku. Harry mu podal školskú tašku. Dychčal, až ho pichalo v hrudi, a čakal.
Snape jednu po druhej vyťahoval Harryho knihy a kontroloval ich. Napokon zostala iba kniha elixírov, ktorú si prezrel veľmi pozorne a potom povedaclass="underline"
„Toto je váš výtlačok Prípravy elixírov pre pokročilých, však, Potter?“
„Áno,“ odpovedal zadychčaný Harry.
„Ste si tým celkom istý, však, Potter?“
„Áno,“ trval na svojom Harry trochu vzdorovito.