Na čistej, bezoblačnej oblohe žeravelo slnko. A tí, ktorí zostali v púšti a v ktorých azda ešte tlela iskrička života, museli bez pomoci zahynúť.
Zachránení sa uchýlili do rokliny medzi skalami, kde ešte včera ležali s tými; ktorí už nežijú. Tak ako včera, aj dnes čakali, no nie kým sa zmierni páľava, ale na noc, dúfajúc, že v nočnom chlade budú môcť aj najslabší pokračovať v borbe s púšťou, čo im zahatáva návrat do vlasti.
Len čo sa zanocilo a hotovili sa na cestu, odrazu sa k nim donieslo oslie híkanie a psí brechot. Najprv sa nazdávali, že je to kupecká karavána alebo oddiel výberčích daní. No čochvíľa sa na tmistej rovine objavili jazdci.
Púšťou sa ohlášali známe výkriky — „aatu!“ Nebolo kam bežať — nebolo čím sa biť, skrývať sa bolo zbytočné — psy by ich vyňuchali. Niekoľkí vzbúrenci padli na zem — opustili ich posledné sily, iní pobehávali pomedzi skalami a v zúfalstve si trhali vlasy. Mladučký Líbyjec žalostne zastenal a z vydesených očú sa mu kotúľali veľké slzy. Amu a Cheriuša stáli so sklonenými hlavami a škrípali zubami. Niektorí sa dali šialene na útek, no psy ich zakrátko zastavili.
Chladnokrvnejší zostali na mieste ako skamenetí a rozmýšľali, kde nájsť záchranu. Vojakom Čiernej zeme sa naozaj pošťastilo: dolapili utečencov vo chvíli, keď boli úplne vyčerpaní. Keby v nich bolo čo len polovica bývalej energie, väčšina vzbúrencov by radšej volila smrť v nerovnom boji ako nové zajatie. No teraz neodporovali vojakom, ktorí sa blížili s napnutými lukmi. Boj za slobodu sa skončil. Teraz boli tisíckrát šťastnejší tí, čo spali večný spánok medzi pohodenými zbraňami.
Zmučení rabi stratili nádej na slobodu a boli pokorení a nevšímaví.
Zakrátko sa všetci sto štrnásti pod údermi korbáčov vliekli nazad s rukami sputnanými vzadu, skovaní po desiatich reťazami na krku.
Niekoľkí vojaci sa šli na miesto— katastrofy presvedčiť, či ostatní naozaj zahynuli.
Prenasledovatelia dúfali, že za každého lapeného otroka dostanú odmenu, a len to zachránilo utečencov od nemilosrdnej smrti. Ani jeden z nich nezahynul na spiatočnom pochode, hoc išli nahí, poviazaní, hladní a bičovaní. Karavána postupovala pomaly, obchádzala piesočnaté kopce.
Pandion sa vliekol ľahostajný ku všetkým vonkajším dojmom a neodvážil sa pozrieť na svojich súdruhov. Ani údery korbáčom ho nevytrhli z meravosti. Jediná spomienka, čo mu zostala zo spiatočnej cesty v pamäti, bol okamih, keď prišli do údolia Nílu neďaleko mesta Abidu.
Veliteľ oddielu zastavil karavánu a vyzeral prístav, kde mala na chytených otrokov čakať bárka. Zajatci sa zhŕkli na okraji úbočia, niektorí klesli na zem. Raňajší vetrík donášal k nim vôňu čerstvej vody.
Pandion, ktorý stál, zbadal znenazdajky na kraji púšte nežné belasé kvietočky. Pohojdávali sa na tenkých stopkách a šírili jemnú vôňu.
Pandionovi preletelo mysľou, že stratená sloboda mu posiela posledný pozdrav.
Mladý Helén zašemotil dopukanými krvácajúcimi perami, z hrdla sa mu vydrali neisté, slabé zvuky. Kidogo, ktorý sa na zastávkach znepokojene obzeral za— priateľom — prikuli ho k inej reťazi — pozorne načúval.
— Belasé… — doletelo k nemu posledné slovo a Pandiona poznove zašla meravosť.
Utečencom sňali putá a nahnali ich na bárku, ktorá ich zaviezla do predmestia hlavného mesta. Tam ich ako veľmi nebezpečných a zaťatých buričov uvrhli do temnice, kde mali vyčkať, kým ich nepošlú do zlatých baní.
Temnicou bola hlbočizná jama, vykopaná v suchej, tvrdej pôde, obložená tehlami, preklenutá vysokými klenbovými oblúkmi. Namiesto okien boli úzke štrbiny, namiesto dverí šikmý otvor v povaline, kade im spúšťali vodu a hádzali potravu.
Večné pološero v jame bolo pre otrokov dobrodením: mnohým sa od oslnivého svetla na púšti zapálili oči. Keby museli zajatci zostať na slnku, doista by boli oslepli.
Akým utrpením bol pobyt v smradľavej jame po niekoľkých dňoch slobody!
Väzni boli úplne odrezaní od sveta, nik sa nestaral o to, čo cítia a prežívajú.
A predsa, len čo sa trocha prebrali, znova sa čomusi úfali, hoci ich položenie bolo beznádejné.
Kavi opäť svojím drsným spôsobom vyjadroval myšlienky, ktorým všetci rozumeli. Opäť sa ozval Kidogov smiech a výkriky Líbyjca Achmiho. Len Pandion sa ťažšie spamätával zo zmarených nádejí. Zavše nahmatal v opasku Jachmosov dar, no; videlo sa mu porúhaním vytiahnuť nádherný kameň tu, v hnusnej tmavej jame. A potom — oklamal ho, nemá čarovnú moc, nepomohol mu ku slobode.
Raz Pandion jednako len ukradomky vytiahol modrozelený kryštál a podvihol ho k sliepňavému lúču, čo sa predieral štrbinou. Keď pozrel na radostnú prievidnosť kameňa, nanovo sa v ňom rozhorela vôľa žiť a bojovať. Stratil všetko — na Tessu nesmie ani pomyslieť, nesmie si obnoviť obrazy vlasti, zostal mu iba tento kameň ako sen o mori, o bývalom naozajstnom živote. A odvtedy sa často kochal pohľadom na kameň. V jeho priezračnej hĺbke nachádzal útechu, bez ktorej by; nebol mohol žiť.
Desať dní prežil Pandion s priateľmi v podzemí. O ich osude rozhodli ľudia, vládnuci tam hore, bez vyšetrovania, bez súdu. Znenazdajky sa otvoril vchod a do diery spadol drevený rebrík. Otrokov vyviedli von a oslepených denným svetlom ich zviazali a po šiestich skuli reťazou.
Potom ich odviedli k Nílu a nalodili na veľkú loď, ktorá hneď vyplávala hore prúdom. Vzbúrencov posielali na južnú hranicu čiernej zeme, k Bráne Juhu[59], kde ich čakala posledná a nenávratná cesta do strašných zlatých baní v krajine Nub[60].
Dva týždne nato, ako utečenci vymenili podzemný žalár za plávajúci, päťstotisíc lakťov proti prúdu na juh od hlavného mesta Ta-Kemu, v honosnom paláci veliteľa Brány Juhu na ostrove Neb sa stalo toto: Veliteľ Brány Juhu a súčasne správca provincie Nub, ukrutný a panovačný Kabuefta, ktorý sa sám považoval za druhého človeka po faraónovi, pozval si veliteľa svojich vojsk, hlavného lovca a hlavného sprievodcu južných karaván.
Kabuefta vystrojil pozvaným bohatú hostinu na balkóne paláca.
Zúčastnil sa na nej aj hlavný pisár. Mocný a svalnatý Kabuefta pyšne ako faraón sedel za vrchstolom vo vysokom kresle z ebenu a slonoviny.
Niekoľkokrát zachytil spýtavé pohľady, ktoré si vymieňali pozvaní hodnostári, a v duchu sa uškŕňal.
Z balkónu paláca, stojaceho na ostrove na vyvýšenom mieste, dovideli až na široké riečne ramená, ktoré omývali skupinu chrámov z bieleho vápenca a červenej žuly. Na brehoch husto rástli vysoké palmy, ich lístie sa tiahlo popod úpätie strmého skalnatého brehu ako tmavý pernatý pás. Na juhu sa týčila kolmá stena žulovej vysočiny — na jej východnej strane bol prvý nílsky prah. Tam sa údolie rieky odrazu zúžilo, obrábaná, pokojná rovina sa skončila pri nesmiernych pustých priestoroch krajiny zlata Nub.
Zo skalistých úbočí hľadeli na palác hroby slávnych predkov — vládcov Brány Juhu, odvážnych dobyvateľov krajiny Čiernych, počnúc veľkým Chirchufom[61].
Diaľky zahaľovala sivastá clona páľavy, no na ostrove bol chládok — severný vietor sa tu stretol s horúčavou útočiacou z juhu a zaháňal ju nazad do pustých, vyprahnutých stepí.
60
Nub (po egyptsky zlato) — spoločný názov všetkých krajín pozdĺž Nílu od jeho prvého prahu, neskoršie Nubia.
61
Chirchuf — správca provincie Nub, cestovateľ do afrických krajín za VI. dynastie (2625-2475 pred n. l.).