Veliteľ Juhu dlho hľadel na hrobky predkov, potom pokynul otrokovi, aby nalial poslednú čašu vína. Hostina sa končila. Hostia vstali a nasledovali hostiteľa do vnútorných siení. Ocitli sa v štvorcovej nevysokej komnate, zariadenej s pôvabom a vkusom veľkých čias Mencheperrových[62]. Hladké biele steny nad dlážkou zdobila široká svetlobelasá obruba so zložitým ornamentom z bielych čiar. Pod povalinou sa tiahol úzky pás lotosových kvetov a symbolických postáv, maľovaných na matnom zlatom podklade belasou, zelenou, čiernou a bielou farbou.
Povalinu lemovanú prúžkom čiernych a zlatých štvorčekov pretínali štyri rovnobežné hrady z dreva tmavovišňovej farby. Medzery medzi hradami vypĺňali zlaté špirály a biele ružice maľované na červených a belasých štvorčekoch, šachovite sa striedajúcich.
Široké veraje z leštených cédrových dosák vrúbili úzke čierne prúžky prerušované mnohými dvojitými pozdĺžnymi belasými čiarkami.
Koberec, niekoľko stolíc zo slonoviny pokrytých leoparďou kožou, dve ebenové kreslá zlatom vykladané a niekoľko truhlíc na nôžkach, ktoré slúžili aj ako stoly — to bolo zariadenie priestornej, jasnej a dobre vetranej komnaty.
Kabuefta si nenáhlivo sadol do kresla. Jeho ostrý profil sa výrazne črtal proti snehobielej stene. Hodnostári si prisunuli bližšie stolice, hlavný pisár si stal k vysokému ebenovému stolcu vykladanému zlatom a slonovinou.
Na lesklej stolovej doske ležal papyrusový svitok s červeno-bielou pečaťou. Na pokyn správcu Juhu pisár rozvinul svitok a znehybnel v úctivom mlčaní.
Veliteľ vojsk, vycivený plešivý chlap bez paruky, žmurkol na malého tučného sprievodcu karaván, naznačujúc mu, že teraz sa dozvedia, načo ich sem povolali.
A naozaj Kabuefta sklonil hlavu a prehovoril, obracajúc sa ku všetkým: — Jeho Veličenstvo, vládca obidvoch krajín Čiernej zeme, náš život, zdravie, sila, mi poslal rýchly list. V ňom mi Jeho Veličenstvo rozkazuje vykonať čosi neslýchané — dopraviť do Mesta živého nosorožca, jedného z tých, čo žijú za krajinou Vavat[63] a sú známe nesmiernou silou a dravosťou. Do Veľkého domu sa v minulosti dopravovalo veľa živých zvierat z ďalekých južných zemi. Obyvatelia Mesta a ľudia To-meri-cheb videli veľké opice, žirafy, zvieratá setcha[64], stepné svine[65], a krvilačné levy a leopardy v húfoch sprevádzali veľkého Usermar-Sotepenru[66], ba bojovali aj proti nepriateľom Ta-Kemu[67]. No ešte nikdy sa nepodarilo chytiť čo len jedného nosorožca.
Od nepamäti vládcovia z Juhu dodávali z Čiernej zeme všetko, čo Kemt potreboval — nič im nebolo nemožné. Chcem v tejto slávnej obyčaji pokračovať: Ta-Kem uvidí živého nosorožca! Pozval som vás, aby sme sa poradili, ako najľahšie pošleme do Kemtu aspoň jedného z tých strašných zverov. Čo na to povieš ty, Nezi, ktorý si videl toľko slávnych poľovačiek?
— obrátil sa na hlavného lovca, zamračeného tučného muža, ktorého brčkavé vlasy, tmavá pleť a zahnutý nos prezrádzali, že je pôvodom Hyksos.
— Zviera južných stepí je neopísateľne strašné, kožu mu neprekole nijaká kopija, a silné je takmer ako slon, — vážne začal Nezi. — Útočí vždy prvé, dlávi a láme všetko, čo sa mu postaví do cesty. Do jamy ho nemožno chytiť — ohromné zviera by sa dokaličilo. No keby, sa usporiadal veľký lov a vyhľadala sa matka s mláďaťom — možno by sa podarilo samicu zabiť a mláďa dopraviť do Kemtu.
Kabuefta zlostne buchol na operadlo kresla.
— Sedem a sedemkrát padám k nohám Veľkého domu, svojho vládcu.
Hanba tebe, — vládca Juhu prstom ukázal na preľaknutého hlavného lovca, — čo hrešíš proti Jeho Veličenstvu! Musíme im poslať zviera nefer-neferu[68], v plnom kvete síl, vzbudzujúce patričnú hrôzu, a nie polomŕtve mláďa.
A nemôžeme čakať, kým malé v zajatí dorastie. Príkaz treba splniť rýchlo, pohotovo, tým skôr, že zver žije ďaleko od Brány Juhu.
Sprievodca karaván Pecheni radil vyslať tri stotiny najudatnejších vojakov s povrazmi a sieťami, ktorí by ozrutu chytili.
Veliteľ vojsk Senofri sa nespokojne chmúril, zachmúril sa aj Kabuefta.
Vtedy veliteľ karaván náhlivo doložil, že netreba posielať vojakov, ale mohli by prinútiť Nubijcov, aby oni lapili zviera.
Kabuefta zavrtel hlavou a skrivil gamby v pohrdlivom úškrne.
— Časy Mencheperrove a Sotenperove sa dávno pominuli — nehodní obyvatelia krajiny Nub sa už neskláňajú v pokore. Senofri vie, s akými ťažkosťami a úskokmi udržujeme chúťky ich hladných úst… Nie, to nejde, rozkaz musíme vykonať sami…
— A keby, sa miesto vojakov obetovali otroci? — obozretne nadhodil Senofri.
Zamyslený Kabuefta ožiclass="underline" — Pri bohyni Maat[69], máš pravdu, múdry veliteľ vojsk! Vezmem z väzníc vzbúrencov a utečencov, najodvážnejších otrokov. Tí netvora chytia!
Hlavný lovec sa pochybovačne usmiaclass="underline" — Si múdry, vládca Juhu, ale smiem sa spýtať, ako prinútiš otrokov, aby išli proti strašnému netvorovi na istú smrť? Hrozby nepomôžu — proti smrti im môžeš postaviť zase len smrť. Aký bude v tom pre nich rozdiel?
— Poznáš lepšie zvieratá ako ľudí, Nezi, preto ľudí nechaj na starosť mne. Sľúbim im slobodu. Tí, čo už raz išli za slobodu na smrť, pôjdu aj druhý raz. A práve preto si vyberiem povstalcov.
— A splníš sľub? — poznove sa spýtal Nezi.
Kabuefta naduto otrčil spodnú gambu: — Veľkosť vládcov Juhu mi nedovolí ponížiť sa pred otrokmi lžou, lež tí sa nevrátia. Nechajme to! Radšej mi povedz, koľko chlapov treba, aby chytili zviera a ako ďaleko sú miesta, kde ono žije.
— Treba najmenej dvesto chlapov. Polovicu z nich zver rozdupe, ostatní sa naň hodia a zviažu ho. O dva splny začne sa doba povodní, v krajine Nub bude pršať, tráva v stepi sa zazelenie. Vtedy sever pôjde na sever za pašou a bude ho možno nájsť pri samej rieke dakde pri šiestom prahu.
Najdôležitejšie bude chytiť ho blízko rieky, lebo inakšie vojaci neprivlečú ozrutu, čo váži za sedem býkov, živú. A po rieke ho dopravíme vo veľkej klietke až do Mesta…
Správca Juhu rozhutoval, čosi počítal, šemotil gambami.
— Chet[70]!, — povedal naostatok. Sto päťdesiat otrokov stačí, ak sa budú statočne biť. Sto vojakov a dvadsať lovcov a sprievodcov. Ty, Nezi, budeš im všetkým veliť. A hneď sa prichyť do roboty! Senofri vyberie spoľahlivých vojakov a pokojných černochov[71].
Hlavný lovec sa poklonil.
Hodnostári opustili komnatu a uškrnuli sa nad novým príkazom pre Neziho.
Kabuefta začal diktovať pisárovi list veliteľovi väzníc v oboch mestách, ležiacich pri Bráne — Neb i Sevene.
Zlatá step
Pri päte schodišťa, ktoré sa spúšťalo z kopca k južnému výbežku ostrova Neb, stála skupina otrokov, prikovaných k veľkým bronzovým kruhom na stĺpoch z červenej žuly. Bolo tu všetkých sto štrnásť utečencov, čo zostali nažive, a ešte štyridsať černochov a Nubijcov, chlapov drsných tvárí, s telom zjazveným od utŕžených úderov. Dlho sa trápili na horúcom slnku a čakali na svoj osud.
Napokon sa hore na schodišti objavil vysoký mužský v bielom rúchu; na čele, na hrudi a na čiernej barle sa mu jagalo zlato. Zostupoval pomaly v tôni dvoch vejárov, ktoré niesli nubijskí vojaci. Vladára obkolesovali niekoľkí — súdiac podľa odevu — vysokí hodnostári. Bol to Kabuefta — veliteľ Brány Juhu.
62
Mencheperra — panovnícke meno Tutmesa III., faraóna-dobyvateľa, významného štátnika (1501-1447 pred. n. l.).
63
Krajina Vavat - časť dnešnej Nubie, úsek nílskej doliny medzi dnešným Asuánom a Chartúmom.
64
Zviera setcha (okapi) — zvláštne, žirafe podobné zviera z dávnej pôvodnej skupiny žiráf. Zachovalo sa iba v panenských lesoch Konga, predtým sa vyskytovalo v celej Afrike a hojne v Nílskej delte. Starí Egypťania si podľa neho spodobnili strašného boha Setcha.
66
Usermar-Sotepenra — panovnícke meno Ramsesa II., veľkého dobyvateľa (1279- 1213 pred n. l.).