Údolie sa naposled prudko skrútilo. Od veľkého úrodného ostrova, husto obývaného, viedlo takmer rovno na juh. K cieľu už nebolo ďaleko.
Skalnatý okraj doliny sa znížil, pretínali ho široké suché rokliny, kde-tu porastené hájmi s pichľavými stromami.
Keď prechádzali cez piaty prah, prevrátili sa dva člny. Utopilo sa jedenásť chlapov, ktorí nevedeli dobre plávať.
Nad piatym prahom sa sprava vlieval do Nílu prvý prítok. Široké ústie prítoku, ktorý sa volal Riekou vôní[75], splývalo s hlavným tokom v rozsiahlej húštine šašiny a papyrusu. Nepreniknuteľná zelená stena, až dvanásť lakťov vysoká, zbrázdená kľukatými zálivmi a ramenami, zahatávala vchod do ústia rieky. A na brehoch, roztrieštených na jednotlivé pásma kopcov, čoraz častejšie videli húštiny stromov. Ich pichľavé pne boli vždy vyššie a húštiny ako dlhé tmavé stuhy sa vzďaľovali od rieky do hlbín neznámej, neobývanej zeme. Na svahoch sa ježili chumáče tvrdej trávy, ktorá vo vetre ticho šelestila. Blížil sa okamžik, keď bude treba zaplatiť za slobodné cestovanie bez reťazí a temnice. Otrokom v srdciach mocnel tajný nepokoj.
„Čoskoro nadíde strašná skúška: jedni sa zachránia za cenu krvi a múk svojich druhov, druhí padnú ako vykupiteľská obeť a naveky zostanú v neznámej krajine,“ rozhutoval Kavi a nevdojak si obzeral priateľov, snažiac sa predstaviť si ich budúcnosť.
Krajina vyššie proti rieke bola čoraz rovinatejšia. Močaristé brehy lemovali ligotavú riečnu hladinu tmavozelenou čiarou vysokej trávy a ťahali sa ďaleko, kam oči dovideli. Nad riekou sa nakláňali hviezdicové metlice papyrusu a spestrovali rovné, jednotvárne brehy. Trávnaté ostrovy drobili tok na bludiská úzkych ramien. Voda medzi vysokými múrmi zelene bola tmavá, tajomná. Tam, kde bol breh tvrdší, cestovatelia videli veľké plochy suchej a dopukanej hliny, rozrytej stopami zvierat. Vtáky, ponášajúce sa na bociany, ale vysoké ako človek, udivovali vzbúrencov obludnými zobákmi, ktoré vyzerali ako ťažké kostené truhlice s dravo zahnutým okrajom na vrchnáku. Vtákom spod previsnutých viečok hľadeli žlté oči.
Za ústím Rieky vôní, na sklone druhého dňa cesty, dolina rovná ani kopija obrátila sa na východ a cestovatelia na pobrežnom výbežku uvideli riedky dym z dvoch vatier. Bolo to znamenie. Lovci a nubijskí sprievodcovia, ktorí išli vopred, tu čakali so zvesťou, že zvera vysliedili.
V noci sa vybralo sto štyridsať otrokov pod dozorom vojakov pešo na západ od rieky. Na rozpálenú zem sa spustil teplý a výdatný dážď. Vlhké výpary omamovali chlapov, ktorí pod večne jasným nebom Ta-Kemu dávno zabudli na dážď.
Lovci kráčali tvrdou trávou, čo im siahala vyše pása. Zavše sa pred nimi objavili čierne obrysy osamelých stromov. Kol-dokola vyli a brechali šakaly a hyeny, prenikavo mraučali divé mačky, akési nočné vtáky sa ohlášali zlovestnými kovovými hlasmi. Nový kraj sa neurčito a tajomne rozplýval v temrave a pred obyvateľmi Ázie a severných brehov sa odhaľovala krajina, pulzujúca životom, nezávislá na človeku, nepokorená.
Vpredu sa vynoril obrovský strom a zaclonil polovicu neba. Okolo pňa, hrubšieho ako najväčšie obelisky v Čiernej zemi, sa výprava uložila na nocľah, ktorý pre mnohých bol azda posledný. Pandion nezaspal. Vzrušený nadchádzajúcou bitkou započúval sa do hlasov africkej stepi.
Kavi sa zhováral pri vatre s lovcami o tom, ako a čo zajtra urobia.
Napokon si aj on ľahol a s ťažkým vzdychom sa poobzeral po druhoch, ktorí nepokojne driemali alebo ležali s otvorenými očami, iba Kidogo spal bezstarostne. Ležal medzi Pandionom a Remdom — štyria priatelia sa cestou ani na chvíľu neodlúčili. Černochova bezstarostnosť sa Etruskovi zdala najvyššou mierou chrabrosti, nedostupnou ani jemu, skúsenému vojakovi, čo neraz stál smrti zoči-voči.
Nadišlo ráno. Otrokov rozdelili do troch skupín, každú z nich viedli piati lovci a dvaja domorodí sprievodcovia. Každý otrok dostal dlhý povraz alebo remeň so slučkami. V každej skupine štyria niesli veľkú sieť z mimoriadne mocných povrazov, s okami na lakeť širokými. Netvora treba obtočiť povrazmi, zamotať do sietí, zraziť z nôh a poviazať.
Skupiny išli po stepi úplne ticho, v neveľkej vzdialenosti od seba.
Vojaci rozvinuli sa do reťaze a nedôverujúc otrokom, šli za nimi s lukmi nahotove. Pred Pandionom a jeho druhmi sa otvorila step s trávou siahajúcou im po pás. Tu i tam stáli stromy so slnečníkovitými korunami[76].
Sivé kmene sa už pri zemi rozvetvovali na hrubé konáre a tie sa lievikovite ťahali nahor, takže stromy pripomínali obrátené homole, nad ktorými akoby sa vznášala priezračná bledá zeleň.
Stromy sa striedali s tmavými škvrnami vysokých drobnolistých krovísk, ktoré sa alebo kľukatili korytom vyschnutého potoka, alebo sa objavili v diaľke ako tmavé kopy. Zavše naďabili na stromy neuveriteľnej hrúbky; ich pokrivené hrčovité konáre obaľovali strapce nedávno rozvitých bielych kvetov[77]. Vláknitá kôra na koreňoch sa olovene leskla, konáre vyzerali ako ukuté z medi a kvety vydávali jemnú mandľovú vôňu.
Slnko zlátilo ľahko rozvlnenú trávu, nad ktorou sa ako zelené čipky vznášali vrchovce stromov.
Z trávy sa vynoril rad tenkých čiernych kopijí — niekoľko oribi[78] vystrčilo dlhé rohy a skrylo sa za hradbou kriakov. Tráva bola ešte riedka; pomedzi chumáče bolo vidieť holú, dopukanú zem — obdobie dažďov sa len začínalo. Naľavo sa ukázala húštinka stromov ponášajúcich sa na palmy s vejárovitým lístím, no ich pne sa hore rozdvojovali ako dva roztiahnuté prsty, ktoré sa vyššie ešte niekoľko ráz rozvetvovali.
Tu boli lovci deň predtým vystriehli nosorožce. Teraz dali otrokom znak, aby zastali, pomaly sa zakrádali k húštine a nazerali do tmavého porastu. Zvieratá tam neboli. Lovci viedli otrokov k vyschnutému korytu potoka, porastenému hustými kroviskami. Bol tam prameň, ktorý nosorožce rozdupali na blatistú jamu a za horúčavy sa v nej váľali. Lovci vyšli na otvorené priestranstvo, ohradené na východe troma osamotenými akáciami.
K suchému korytu zvyšovalo ešte zo dvetisíc lakťov, keď Nubijec, čo kráčal vpredu, zrazu zostal a rozpriamenými rukami naznačoval ostatným, aby zastali. Nastalo také ticho, že bolo jasne počuť bzučať hmyz. Kidogo sa dotkol Pandionovho pleca a ukázal bokom od cesty. Mladý Grék zbadal popri nízkych pichľavých stromoch čosi, čo vyzeralo ako dva otesané balvany. Boli to strašné zvery južných stepí. Nosorožce spočiatku ľudí nezbadali a ďalej si pokojne ležali chrbtom k lovcom. Jeden nosorožec bol očividne menší ako druhý. Nik z otrokov netušil, že lovci v nádeji na bohatú odmenu náročky vyhliadli neobyčajne veľkého samca. Druhý, menší nosorožec bola mladá samica. Lovci sa rozhodli zaútočiť tak, aby im lov neprekazila samica.
Hlavný lovec a veliteľ vojakov sa chytro vyškriabali na strom, pričom pošepky preklínali dlhé ostne. Vojaci sa odpratali za kríky. Otroci sa zoskupili do niekoľkých radov a vedno s lovcami sa s ohlušujúcim krikom rozbehli po nekrytej rovinke, zaháňali sa povrazmi a posmeľovali sa bojovými pokrikmi. Oba zvery neuveriteľne vrtko skočili na nohy.
Ozrutánsky samec na okamih zastal a upreto sa zadíval na blížiaci sa zástup.
Samica, väčšmi prestrašená, odbehla. S tým lovci rátali. Rýchlo sa obrátili napravo, aby samicu od samca odrezali.
78
Oribi — juhoafrický párnokopytník podobný našej srne, ktorého si v starom Egypte skrotili.