Hlavný lovec uvidel zo stromu nosorožcovo nesmierne telo, čierne záhyby otrčených uší, rozdelených širokým temenom. Za ušami sa mu dvíhal masívny hrb a vpredu poblyskoval ostrý koniec rohu. Malinké oči, ako sa Egypťanovi videlo, hľadeli dolu tupo, ba akosi namrzene.
Po chvíli sa nosorožec obrátil a Egypťan zazrel dlhú hlavu, v strede neforemne preliačenú, vysoký oblúk hrbu, hrebeň kostí na zadku vyčnievajúcich, nohy ako kláty, malý, bojovne vztýčený chvost. Obrovský roh na nose, dlhý najmenej tri lakte, bol na spodku veľmi hrubý, hore ostro zakončený. Za ním bol druhý roh, nižší, ostrejší, so širokým okrúhlym koreňom.
Pribiehajúcim ľuďom sa zúfalo rozbúšili srdcia. Obluda bola z osem lakťov dlhá, ostrý hrb sa dvíhal na štyri lakte nad zemou. Nosorožec hlasno zafučal a bleskovo sa vyrútil na ľudí. S vrtkosťou až neuveriteľnou u takej ozruty sa v mihu ocitol uprostred zástupu. Nikto sa nestačil ani len zahnať povrazom. Zviera sa privalilo ako povíchrica. Pandion zazrel iba rozšírené nozdry zvieraťa s prstencovitými záhybmi kože, natrhnuté pravé ucho a kožu na boku, pokrytú hrbolkami, — akoby bola obrastená machom.
Potom sa mu v hlave všetko pomotalo. Stepou sa rozľahol prenikavý nárek a strašne skrútená ľudská postava vyletela do výšky. Nosorožec si prebil zástupom otrokov širokú cestu a hnal sa do stepi, zanechávajúc za sebou niekoľko vystretých tiel. No zápäť sa obrátil a znova: sa hodil na nešťastníkov. Tentoraz sa naň zo všetkých strán prilepili ľudské telá. Ale obluda bola samý tuhý sval a mala mocné kosti, chránené ako pancier tvrdou kožou. Ľudia odfŕkli na všetky strany a nosorožec znovu gniavil, drvil a klal otrokov, ktorých zrazil. Pandion sa hodil s ostatnými dopredu, no omráčil ho strašný tupý úder. Rovinkou sa rozliehalo stenanie a výkriky bolesti, vo vzduchu sa kúdolil prach. Hlavný lovec, ktorý zo stromu zúrivo vykrikoval, aby posmelil otrokov, teraz zatíchol a zmätene pozeral na bitku.
Obra nezachytila ešte ani jedna slučka a najmenej tridsať ľudí už bolo dokaličených a zabitých. Bledí a roztrasení vojaci sa pritískali ku stromom a prosili kemtských bohov o spásu. Netvor sa obrátil tretí raz a hoci sa ľudia pred jeho rýchlym telom mimovoľne rozostúpili, predsa len preklal mladšieho Etruska — Remda. Ľúty zver sa s hlasným fŕkaním metal medzi ľuďmi, deptal a klal. Z nozdier mu striekala pena, malé očká horeli zlobou.
Kavi sa vrhol na netvora so zúrivým krikom, no povraz sa mu zošmykol z rohu. Etrusk odletel bokom, zaliaty krvou. Drsná nosorožcova koža mu zodrala plecia a hruď. Horko-ťažko sa pozbieral, zadúšajúc sa bezmocnosťou.
Chlapi, zgniavení nosorožcovou silou, cúvali; Menej smelí sa kryli svojim druhom za chrbát. Zdalo sa, že čo nevidieť sa všetci v strachu rozpŕchnu kade-ľahšie a rozlúčia sa s myšlienkou na slobodu.
Nosorožec sa opäť vyrútil, opäť sa rozľahli výkriky. Vtom vystúpil Kidogo. V tvári mu horel bojový zápal, aký sa rodí iba v smrteľnom nebezpečenstve, keď si človek uvedomuje iba to, že sa musí biť v mene života. Odskočil pred smrtiacim rohom, hodil sa za netvorom a ovesil sa mu na chvost. Pandion sa už spamätal z ťažkého úderu a zodvihol zo zeme sieť. V tej chvíli si uvedomil, že teraz si on musí stať pred druhov, ktorí ho chránili vlastnými telami, keď zamdlel. Hlavou mu preletela spomienka na čistinku na Kréte, na nebezpečnú hru s býkom. Nosorožec sa na býka neveľmi ponášal, no Pandion sa rozhodol použiť krétsky spôsob. Zvinutú sieť si prehodil cez plece a rozbehol sa k nosorožcovi. Zviera zastalo, vyhodilo zadnými nohami, zvírilo oblak prachu a ďaleko odšmarilo Kidoga. Dvaja Líbyjci pochopili Pandionov zámer a upútali nosorožcovu pozornosť. Mladý Helén skokom dostihol zviera a pritisol sa mu k boku.
Nosorožec sa bleskove zvrtol a drapľavým bokom zodral Pandionovi kožu.
Mladý Helén zacítil úžasnú bolesť, no nedbal, zakvačil sa prstami netvorovi do ucha a vyskočil mu na široký chrbát, tak ako bol videl na Kréte. Zviera sa metalo, ale Pandion sa kŕčovito držal. „Len sa udržať, len sa udržať!“ vírilo mu hlavou.
Ale sa udržal len tak dlho, kým stačil hodiť sieť netvorovi na chriapu.
Ešte videl, ako nohy prešli cez oká v sieti. Vtom čosi zaprašťalo, navalila sa naň nesmierna ťarcha, v očiach sa mu zahmlilo.
Pandion v bojovom zápale nezbadal, že sa Kidogo s krikom znova sa zavesil nosorožcovi na chvost, že desať Líbyjcov a šesť Amuov schytilo sieť, čo omotala zvieraťu hlavu. Nosorožec sa usiloval ľudí striasť, prevalil sa na bok a Pandionovi, ktorý spadol na zem, zlámal ruku a kľúčnu kosť.
Netvorov pád otroci v mihu využili, hodili sa naň s krikom, druhá sieť mu obkrútila hlavu, dve slučky zachytili zadnú nohu, jedna prednú.
Nosorožcovo fŕkanie sa zmenilo na hlboký rev. Zver sa prevalil na ľavý bok, potom na chrbát a drúzgal chlapom kosti. Zdalo sa, že netvorova sila je nekonečná. Šesť ráz vyskočil, ale zamotávajúc sa do povrazov znovu sa prevalil na chrbát, pričom rozmliaždil vyše päťdesiatich.
No povrazy a remence ho obkrúcali čoraz hustejšie, chlapi uťahovali mocné slučky. Tri siete omotali nosorožca zhora i zdola. Zanedlho hŕstka skrvavených ľudí v pote a špine ležala na nosorožcovi, čo zúrivo kopal nohami, a pritískala ho k zemi. Jeho koža, zaliata ľudskou krvou, bola klzká, zaťaté prsty sa po nej šmýkali, no slučky sa zaťahovali čoraz mocnejšie. Ešte aj tí, na ktorých sa ťažké zviera naostatok navalilo, pevne držali povrazy v smrteľných kŕčoch.
K premoženému nosorožcovi sa priblížili lovci a priniesli nové zväzky remeňov. Krížom-krážom sputnali všetky štyri stĺpovité nožiská a hlavu priviazali za roh k predným nohám.
Strašná bitka sa skončila.
Vydesení otroci sa pomaly spamätúvali, svaly na doráňaných telách sa chveli ako v horúčke, v oslepených očiach plávali čierne škvrny.
Konečne sa upokojovali zbesilo búšiace srdcia, kde-tu sa ozval povzdych uľahčenia — všetci si pomaly uvedomovali, že smrť ich minula.
Tackavo vstával Kavi, pokrytý krvavou špinou. Prichodil Kidogo, celý roztrasený, no s večným úsmevom. Avšak úsmev mu razom zmizol z osinetej tváre, keď medzi živými nevidel svojho priateľa Pandiona.
Nažive zostalo sedemdesiattri otrokov. Ostatní buď zahynuli, alebo boli smrteľne dokaličení. Etrusk a Kidogo vyhľadali Pandiona medzi nehybnými telami v zdlávenej tráve a odniesli ho do tieňa. Kavi ho prezrel, no nenašiel na ňom smrteľné rany. Remd bol mŕtvy. Zahynul aj zápalistý vodca Amuov a statočný Líbyjec Achmi ťažko stenal, umierajúc s rozmliaždenou hruďou.
Kým otroci rátali svoje straty a prenášali umierajúcich pod stromy, vojaci dovliekli obrovské drevené dno z klietky, prevalili naň zviazaného nosorožca a ťahali ho po valcoch k rieke.
Kavi podišiel k hlavnému lovcovi.
— Rozkáž im, — ukázal na vojakov, — aby nám pomohli odniesť ranených.
— Čo chceš s nimi robiť? — spýtal sa veliteľ a nevoľky si s úctou obzeral mocného Etruska.
— Odvezieme ich dolu. Možno daktorí vydržia do Ta-Kemu a dočkajú sa umných lekárov, — odvetil Kavi ponuro.
— Kto ti povedal, že sa vrátite do Ta-Kemu? — prerušil ho veliteľ.
Etrusk sa mykol a zaspätkoval.
— Akože, vari slová vládcu Juhu boli klamstvom? Vari nie sme slobodní? — skríkol Kavi.
— Nie. Veľký teba, nehodného, neoklamal — ste slobodní! — Pri týchto slovách hlavný lovec podal Etruskovi malý papyrusový svitok. — Tu je jeho rozkaz.
Kavi opatrne prevzal vzácnu listinu, ktorá z otrokov urobila slobodných ľudí.
— Keď je tak, prečo teda… — začal.