— Mlč! — pyšne ho zavrátil hlavný lovec, — a počúvaj! Ste slobodní tu, — veliteľ zdôraznil posledné slovo, — a môžete ísť, kam sa vám zachce: ta, ta, alebo ta, — veliteľova ruka ukázala na západ, na juh a na východ, — ale nie do Ta-Kemu a do poddanej nám krajiny Nub. Ak nepočúvnete, znova sa stanete otrokmi. Nazdám sa, — zakončil tvrdo, — že si na slobode rozmyslíte a všetci sa vrátite k nohám nášho pána, aby ste slúžili vyvolenému národu Čiernej zeme, ako vám bol osud predurčil.
Kavi podišiel dva kroky dopredu a v očiach sa mu zablyslo. Vystrel ruku k jednému z vojakov, ktorý zmätene pozrel na hlavného lovca, a vytrhol mu spoza pása krátky meč. Potom obrátil ligotavú zbraň ostrím nahor, pobozkal ju a rýchlo povedal v svojej materčine, ktorej nikto nerozumeclass="underline" — Prisahám na najvyššieho boha blesku, boha smrti, ktorého meno nosím, že napriek všetkým nástrahám prekliateho národa vrátim sa živý do vlasti. Prisahám, že do tej chvíle nebudem mať pokoja, kým s mocným oddielom neprídem na brehy Kemtu a za všetko sa neodplatím.
Kavi zakrúžil mečom nad poľanou s roztrúsenými telami a z celej sily si ho šmaril k nohám. Zbraň sa hlboko zabodla do zeme. Potom sa zvrtol a zamieril k druhom, no odrazu sa znova obrátil.
— O nič ťa už nežiadam, — pristavil hlavného lovca, ktorý sa vzďaľoval s poslednou skupinou vojakov, — len rozkáž, aby nám nechali niekoľko kopijí, nožov a lukov. Musíme chrániť svojich ranených.
Hlavný lovec mlčky prikývol a vykročil k rieke po širokej stope zdlávenej trávy, ktorú zanechala klietka s nosorožcom.
Kavi pretlmočil druhom celý rozhovor. Výkriky hnevu, tlmené kliatby a bezmocné hrozby sa miešali s tichým žalostným stenaním umierajúcich.
— O tom, čo budeme robiť, porozmýšľame neskoršie! — zvolal Kavi. — Najsamprv musíme vyriešiť, čo s ranenými. K rieke je ďaleko, ustali sme, neuvládzeme ta doniesť ranených. Trochu si oddýchneme, potom päťdesiati nech sa vyberú k rieke, dvadsiati zostanú strážiť — naokolo je veľa dravcov, — Kavi ukázal na zohnuté škvrnité chrbty hyen, ktoré priťahoval pach preliatej krvi. Nad poľanou krúžili obrovské vtáky s holými krkmi; spúšťali sa a znova vzlietali.
Suchá zem rozpálená slnkom sálala páľavou. Sieť slnečných škvŕn pod stromami sa ledva chvela, smutne znelo v žeravom tichu hrkútanie divého holuba. Bojový zápal z otrokov vyprchol, rany boleli, zodratá koža pálila a svrbela.
Remdova smrť naplnila Kaviho zádumčivosťou — šuhaj bol jedinou nitkou, čo spájala Etruska s ďalekou vlasťou. Teraz sa aj táto tenká nitka pretrhla.
Kidogo nedbal na vlastné rany a sedel u Pandiona. Mladý Helén doista utrpel ešte nejaké vnútorné zranenie a nepreberal sa. Cez zoschnuté pery sa mu dral sipľavý dych. Černoch sa zopár razy poobzeral po priateľoch, mlčky ležiacich v tieni. Napokon vyskočil a požiadal ich, aby išli k rieke raneným po vodu.
Chlapi stenajúc sa začali dvíhať. Odrazu pocítili neznesiteľný smäd, čo im spaľoval a rozožieral telo.
Ak sa tak žiadalo piť zdravým, ako asi trpeli ranení, nemí od vyčerpania! A k rieke bolo najmenej dve hodiny rýchlej chôdze!
Znezrady sa za kriakmi ozvali hlasy — na poľane sa objavilo pol stotiny vojakov s vodou a poživňou. Egypťania v oddieli neboli — prišli iba Nubijci a černosi, vedení dvoma sprievodcami.
Len čo uvideli miesto boja, razom zmĺkli. Zamierili ku stromu, pod ktorým stál Kavi, a mlčky mu položili k nohám hlinené a drevené nádoby, zo desať kopijí, šesť lukov s kušami plnými šípov, štyri ťažké nože a šesť štítov z hrošej kože vybíjaných meďou.
Chlapi sa dychtivo hodili ku krčahom. Kidogo chytil nôž a zlostne gániac prehlásil, že zabije každého, kto sa dotkne vody.
Z dvoch nádob najprv napojili ranených, potom sa napili ostatní.
Vojaci sa bez slova vzdialili.
Medzi otrokmi sa našli dvaja, čo sa rozumeli do liečenia. Tí sa spolu s Kavim dali obväzovať druhom rany. Pandionove zlámané kosti stiahli do doštičiek z tvrdej kôry a omotali ich pruhmi plátna z jeho pása. Pritom Kidogo zbadal ligotavý modrozelený kameň, pevne zabalený do plátna.
Starostlivo ho schoval, nazdával sa, že je to Pandionov čarovný talizman.
Doštičky museli priložiť ešte dvom raneným: Jeden z Líbyjcov mal zlomenú ruku a chudý, svalnatý černoch nevládne ležal s nohou zlomenou poniže kolena. Ostatní boli zrejme beznádejne dokaličení — strašný netvorov roh vnikol hlboko a poranil vnútornosti. Niektorých rozmliaždil nosorožec obrovským telom a stĺpovitými nohami.
Kavi ešte ani neošetril všetkých ranených, keď sa medzi žltou trávou objavili tmavé obrysy náhliaceho sa človeka. Bol to jeden z domorodcov; priviedol vojakov s vodou a teraz sa vracal.
Nubijec, dychčiac od rýchlej chôdze, podišiel ku Kavimu a vystrel k nemu ruky dlaňami nahor. Etrusk pochopil, že je to prejav priateľstva, a odpovedal tak isto. Nato si sprievodca kvokol do tieňa a opretý o dlhú kopiju rýchlo im čosi hovoril, ukazujúc k rieke na juh. Nastalo mlčanie.
Nubijec poznal najviac desať slov v kemtskom jazyku a Kavi mu vôbec nerozumel. Na šťastie sa našli medzi otrokmi tlmočníci.
Vysvitlo, že sprievodca zaostal za vojenským oddielom a náhlivo sa vrátil, aby pomohol otrokom nájsť cestu. Nubijec vysvetľoval oslobodeným otrokom, že ich vyhnali z oblasti podrobených Ta-Kemu, a preto je nebezpečné vrátiť sa k rieke — mohli by poznove upadnúť do otroctva.
Sprievodca im radil ísť na západ, tam zanedlho naďabia na ohromnú suchú dolinu, ktorá ich povedie na juh. Po štyroch dňoch cesty stretnú pokojamilovných kočovných pastierov.
— Dáš im toto, — Nubijec vytiahol spod látky prehodenej cez plece akýsi znak, poskladaný z červených vetvičiek zvláštnym spôsobom spletených a nalomených. — Vtedy vás prijmú dobre a dajú vám somáre, na nich preveziete ranených. Ešte ďalej na juh sa rozprestiera územie bohatého rodu, ktorý nenávidí Kemt. Tam sa ranení môžu vyliečiť. Čím ďalej na juh, tým bude vody viacej, tým častejšie bude pršať. V suchom koryte, ktorým pôjdete, spočiatku vždy nájdete vodu, ak vykopete jamu zo dva lakte hlbokú…
Nubijec vstal a náhlivo sa zberal na odchod.
Kavi sa mu chcel ešte poďakovať, keď zrazu priskočil jeden z ázijských otrokov s dlhou schlpenou bradou a strapatými vlasmi.
— Prečo nám radíš na západ a na juh? Náš domov je tam, — ukázal na východ k rieke.
Nubijec sa naň pozorne zadíval a pomaly odpovedal, oddeľujúc slovo za slovom: — Ak sa dostaneš cez rieku, bude na východe kamenistá púšť bez vody.
Ak ju prejdeš a prekročíš vysoké vrchy, prídeš na morský breh, kde vládne Ta-Kem. Ak dokážeš preplávať more, je za ním, ako vravia, ešte strašnejšia púšť. A vo vrchoch a pri Rieke vôní žijú kmene, ktoré vymieňajú Ta-Kemu otrokov za zbrane. Porozmýšľaj!
— A na sever nieto cesty? — zaliečavo sa spýtal jeden z Líbyjcov.
— Na severe, dva dni cesty odtiaľto, sa rozprestiera nesmierna púšť.
Najprv holé kamene a hlina, potom piesok. Akože pôjdeš tade a prečo?
Možno sú tam voľajaké cesty a pramene, ale ja o nich neviem. Hovorím o ceste, ktorá je najľahšia a ktorú dobre poznám… — posunkom naznačil, že dohovoril, a vykročil spod stromu.
Kavi šiel za ním, objal ho okolo pliec a ďakoval mu, miešajúc kemtské a etruské slová. Potom privolal tlmočníka.
— Nemám ti čo dať, sám nemám nič iba toto… — Etrusk sa dotkol špinavého pása. — No v srdci si ťa zachovám naveky.
— Ani ja som to nerobil pre odmenu, ale počúvol som, čo mi vravela srdce, — odvetil Nubijec s úsmevom. — Kto z nás, čo sme zakúsili jarmo Čiernej zeme, by odoprel pomoc vám, statočným, ktorí ste sa vykúpili za takú strašnú cenu? Len dbaj na moju radu a nestrať znak, čo som ti dal… A ešte čosi ti poviem: prameň je odtiaľto na dvetisíc lakťov — tamto, kde sa kúpali nosorožce, no najlepšie by bolo odtiaľto odísť, ešte kým nadíde noc. Veľa šťastia, smelý cudzinec, pozdrav tvojim statočným druhom. Ponáhľam sa.