Sprievodca zmizol a Kavi hľadel za ním zadumane. Nie, dnes ešte nebudú môcť odtiaľto odísť a nechať umierajúcich napospas hyenám. Ak je neďaleko voda, tým skôr tu musia zostať.
Vrátil sa k priateľom, ktorí sa radili, čo robiť. Keď chlapi zahnali smäd a hlad, začali triezvejšie uvažovať o ďalšom.
Všetkým bolo jasné, že na sever sa pustiť nemôžu — treba im odísť čím prv a čím najďalej od rieky. No v otázke, či sa vybrať na juh alebo na východ, sa ich mienky nezhodovali.
Ázijčania, ktorých bolo takmer polovica, nechceli ísť hlbšie do vnútrozemia k čiernym a nástojili na ceste na východ. Nubijci tvrdili, že za tri týždne dôjdu na breh úzkeho mora, ktoré delí Nubiu a Áziu, a boli odhodlaní znova sa pustiť cez púšť, len aby boli čím prv doma.
Kaviho odvliekli do otroctva na vojenskej výprave. Doma mal rodinu a tiež váhaclass="underline" lákala ho možnosť skoro sa vrátiť. Najjednoduchšie by mu bolo pustiť sa na člne dolu po rieke až do mora. No ako skúsený vojak vedel, že hŕstka ľudí stratená v nepriateľskej krajine a najmä v púšti, kde sú všetky studne porátané, môže sa zachrániť iba zázrakom. A so zázrakmi sa ešte v živote nestretol, neveľmi na ne veril.
Do reči sa zamiešal Kidogo. Prvý raz vravel o sebe. Dozvedeli sa, že je synom hrnčiara a pochádza z početného, bohatého národa, ktorý žije na brehu mora pri západných končinách Čiernej zeme. Tam hlboko do pevniny zabieha zátoka, zvaná Južný Roh[79]. Kidogo nepoznal cestu odtiaľto do rodnej krajiny, lebo ho zajali na pokraji veľkej púšte, keď putoval do Kemtu v túžbe uvidieť umelecké zázraky tohto národa. No nazdal sa, že jeho rodisko neleží ďaleko na juhozápad od miesta boja.
Prehlásil, že sa bude môcť prezvedieť na cestu od kmeňa, ku ktorému ich posiela nubijský sprievodca. Sľuboval všetkým priateľom pohostinstvo, len čo dôjdu v tie končiny, kde sídli jeho ľud. Etruskovi vyhlásil, že podľa rozprávania, ktoré počul v detstve, zo severných morí priplávali k nim zavše koráby s ľuďmi podobnými Kavimu a Pandionovi.
Kavi pouvažoval o všetkom a radil priateľom, aby počúvli sprievodcu a vybrali sa na juh. Po Kidogových slovách sa mu neznáma Čierna zem už nezdala nepriateľská. Slobodné more, nepodrobené nenávidenému Ta-Kemu, skýtalo možnosť vrátiť sa do vlasti. Etrusk veril viacej moru ako púšti.
Ázijčania nesúhlasili, Líbyjci podporovali Etruska a černosi boli všetci hotoví ísť na juh a na západ — to bola cesta k ich domovom.
Ázijčania namietali, že nie je isté, ako ich prijmú kočovníci a najmä početný a bohatý národ, ktorý bol spomínal nubijský sprievodca, že znak, čo dal Etruskovi, môže byť pascou, a že potom znova padnú do zajatia.
V tej chvíli černoch s dolámanou nohou, krikom a posunkami privolal ich pozornosť. Náhlivo čosi hovoril, prehĺtajúc slová, až mu z úst fŕkali sliny, nasilu sa usmieval a bil sa v prsia. Napokon z prívalu jeho slov Kavi vyrozumel, že černoch náleží ku kmeňom, ku ktorým ich poslal sprievodca, a že sa zaprisahával na mierumilovnosť svojich rodákov. Vtedy sa Etrusk rozhodol a pridal sa k černochom a Líbyjcom proti Ázijčanom, ktorí nástojili na svojom pláne. No slnko sa už skláňalo k západu, bolo treba porozmýšľať o vode a o nocľahu. Etrusk navrhol, aby, všetci počkali do rána. Hoci sa všetkým žiadalo odísť čím ďalej od strašného bojiska posiateho mŕtvolami, nezvyšovalo im iné ako zostať na poľane, aby ranených zbytočne nemučili prenášaním.
Desiati chlapi sa vybrali k prameňu a priniesli plné džbány s mútnou teplou vodou, páchnucou zemou. Na radu černochov uplietli pomedzi stromy ohradu z tŕnistých konárov na ochranu pred hyenami. Na strane obrátenej k poľane vzbĺkli tri vatry. Traja chlapi zostali bdieť pri ranených, desiati s kopijami si posadali okolo ohňa. V týchto končinách sa veľmi rýchla zanocilo. Na západe sa ešte ružoveli oblaky, ale od severu a východu sa už valila tma, zaplavovala vrchovce stromov a rozžíhala nad nimi nespočetné ohníky hviezd.
Kavi, ktorý poznal južné kraje, čoskoro pochopil, prečo im sprievodca radil čím prv odtiaľ odísť. Zavýjanie šakalov sa sborove vznieslo k nebu a prerývaný, šialený chechot hyen sa ozýval dookola. Zdalo sa, že zo všetkých strán sa zbehli stovky zvierat, aby zožrali nielen mŕtvych, ale aj tých, čo zostali nažive. Z poľany sa ozýval šramot, vrčanie, chrumkanie a hlasný mľaskot. Zovšadiaľ sa šíril sladkastý zápach mŕtvol, ktoré sa na slnku chytro rozkladali.
Chlapi kričali, hádzali hrudy hliny a skaly, vybiehali s horiacimi konármi, no nadarmo — dravcov jednostaj pribúdalo.
Zrazu sa spoza pichľavej ohrady ozvalo hluché vrčanie a zápäť okolím zaburácal rev, až sa zem zachvela. Zvieratá, čo sa hrýzli na poľane, stíchli, ľudia sa zobudili a povyskakovali. V tichu ranení hlasnejšie zastonali. Rev sa blížil — nízky zvuk neuveriteľnej sily akoby vychádzal z akejsi rúry, Pri krajnom strome sa mihli nejasné obrysy tela s veľkou hlavou — k zdeseným ľuďom sa blížil veľký lev s hustou hrivou a za ním sa nečujne plazila pružná, štíhla levica. Kopije sa obrátili proti zverom, ich ostré medené hroty sa slabo leskli vo svetle nejasných vatier. Chlapi s krikom hádzali na levy horiace konáre a nedbali, že môžu zapáliť trávu. Prekvapené dravce zastali, potom cúvli na poľanu. Chlapi dlho stáli s kopijami nahotove a kŕčovite ich zvierali v rukách. No levy nezaútočili.
Sotva nešťastníci zadriemli, vzduchom poznove otriasol hromový rev, za ním druhý, tretí. Dookola sa ponevierali štyri levy. Všetci si uvedomili, akí boli ľahkomyseľní, keď postavili takú nedbanlivú nízku ohradu. Štyria chlapi stáli s pripravenými kopijami, aby odrazili prípadný útok zozadu, šiesti zostali pri vatrách. Nik nespal. Všetci sa ozbrojili, kto čím mohol, a prenikavo hľadeli do tmy. Nový rev otriasol vzduchom a pri krajnej vatre sa objavil obrovský lev so svetlou hrivou. V mihotavom svetle plameňov sa zdal ešte väčší. Jeho oči upreté na ľudí zeleno svetielkovali. Na nešťastie najbližšie stál s lukom jeden z Ázijčanov, málo skúsený v poľovačkách na dravce. Naľakal sa revu a vystrelil šíp levovi rovno do papule. Rev prerušilo ťahavé zaskučanie, potom zver chripľavo zachrčal a zmĺkol.
— Pozor! — skríkol zúfalo jeden z Nubijcov.
Lev sa vzopäl, skokom preletel ponad vatry; a skočil medzi otrokov. No víťazi nad nosorožcom sa tak ľahko nedali: kopije zastavili leva, zabodli sa mu do boku a hrude, štyri strely prerazili pružné telo. Dve kopije sa so suchým sprašťaním zlomili pod úderom ťažkej laby. V tej chvíli traja mocní černosi, kryjúc sa štítmi, vrazili dravcovi do hrude dlhé nože… Lev ťahavo ryčal, černosi pofŕkaní krvou odskočili a razom všetko stíchlo.
Stepou sa rozľahol ohlušujúci víťazný krik. Zabitého leva vyhodili pred ohne a poobväzovali dvoch nových ranených, ktorí sa ešte chveli bojovou horúčkou.
Dravce sa potulovali dookola až do brieždenia a občas príšerne zarevali.
Ale neodvážili sa nanovo zaútočiť.
Na úsvite nového dňa, ktorý sa rodil v oslnivej žiare, zomreli piati ťažko ranení. Medzi ranenými našli ešte sedem mŕtvych — v noci, v trme-vrme s levom nik nezbadal, ako sa to stalo. Achmi ešte dýchal a kedy-tedy zašemotil sivými perami.
Pandion ležal s otvorenými očami a hruď sa mu dvíhala v rovnomernom dychu. Keď sa nad ním Kidogo sklonil, s hrôzou pochopil, že ho priateľ nevidí— Ale vodu, ktorú mu priniesli, vypil a pomaly sklopil viečka.