Pútnici išli jeden za druhým úzkou chodbou z vysokej trávy — iba kopije a hlavy omotané lístím a handrami sa kolísali ponad steblá. Po bokoch sa ťahala jednotvárna, vlniaca sa stena bez konca. Tráva a blčiace nebo prenasledovali pocestných vo dne, trávnaté múry vídali vo sne, zdalo sa im, že sa naveky stratili v dusnej šelestiacej nekonečnosti.
Iba na desiaty deň sa pred oddielom objavil nízky val útesov, zahalený belasým oparom. Vystúpili na ne a ocitli sa na kamenistej náhornej plošine, porastenej kriakmi a bezlistými stromami, ktorých konáre sa chmúrne dvíhali k nebu ako vystreté ruky[82]. Nízke kmene i konáre boli rovnako jedovate zelené. Stromy pripomínali guľaté štetky, hore dorovna pristrihnuté a nasadené na krátke rukoviatky. V ich húštinách bola trpká, ostrá vôňa. Krehké vetvy ľahko polámal vietor a vytekala z nich hustá šťava. Bola ako husté mlieko a tuhla v dlhých sivých kvapkách.
Sprievodcovia sa ponáhľali z tohto neobyčajného lesa a tvrdili, že ak vietor zmocnie, krehké stromy sa začnú váľať a mohli by pridláviť ľudí.
Za stromami sa opäť rozprestierala step, kopcovitá, so sviežou zelenou trávou. Z vŕšku sa pred pútnikmi znenazdajky objavili obrobené polia, ktoré sa primkýnali až k hustému, vysokému lesu. Hlboko medzi stromami bola čistina a na nej na vyvýšenine stáli kužeľovité chatrče. Kopec bol obkolesený masívnou kolovou ohradou. Ťažké vráta z nerovných brván venčili hore levie lebky vybielené na slnku.
Ozbrojení chlapi, vysokí a drsní, vyšli z vrát v ústrety oddielu, ktorý pomaly vystupoval na kopec. Miestni obyvatelia sa ponášali na Nubijcov, len kožu mali svetlejšiu, bronzového odtieňa. Bojovníci zvierali v rukách veľké kopije s ohromnými hrotmi ako úzke šable. Ich veľké štíty boli čierno-bielo pomaľované. Pri pásoch zo žirafej kože sa im hompáľali ťažké kyjaky z tvrdého čierneho dreva.
Z úbočia bol výhľad na malebnú krajinu. Od zlatej trávy v stepi sa výrazne odrážali smaragdovozelené brehy, ktoré lemovali úzku modrastú stuhu ligotavej rieky. Kríky obalené ružovými našušorenými chumáčikmi sa jemne chveli. Zo stromov viseli strapce žltých a bielych kvetov.
Černoch so zlomenou nohou tvrdil, že pochádza z tohto kmeňa, a vystúpil ako tlmočník. Pokynul svojim druhom, aby zastali, a opierajúc sa o palicu doskackal k bojovníkom na jednej nohe. Vyjednávania trvali dlho.
Napokon vpustili cez vráta Kaviho, černocha so zlomenou nohou, Kidoga, jedného Nubijca a jedného z kočovníkov a zaviedli ich k náčelníkovi do chatrče.
Ostatní netrpezlivo čakali pred vrátami, kým sa vrátia ich druhovia a zožierala ich neistota. Iba Pandion ležal na nosidlách nehybný a nevšímavý. Zdalo sa, že uplynulo veľa času. Konečne sa vo vrátach objavil Etrusk s celým zástupom chlapov, žien a detí. Domorodci sa prívetivo usmievali, mávali širokými listami a nezrozumiteľne, no priateľsky sa im prihovárali.
Vráta sa otvorili dokorán a bývalí otroci kráčali pomedzi veľké chatrče, ktoré mali okrúhle múry zlepené z hliny a boli pokryté kužeľovitými strechami z dlhej tvrdej trávy.
Na lúčine pod dvoma stromami stála najväčšia chatrč so strieškou nad vchodom. Tu sa zhromaždili náčelníci, aby si obzreli prišelcov. Dookola sa tisli vari všetci obyvatelia osady, vzrušení neobyčajnou udalosťou. Na prosbu hlavného náčelníka černoch so zlomenou nohou znova porozprával o strašnej poľovačke na nosorožca, pričom často ukazoval na nehybného Pandiona.
Nadšenými, udivenými a zdesenými výkrikmi vyjadrovali domorodci svoje dojmy o neslýchanej udalosti, ktorá sa prihodila na rozkaz hrozného faraóna Ta-Kemu.
Hlavný náčelník vstal a obrátil sa ku svojmu ľudu s krátkou rečou, ktorej prišelci nerozumeli. Odpovedali mu súhlasné výkriky. Nato náčelník podišiel k vyčkávajúcim pútnikom, ukázal rukou na celú dedinu a sklonil hlavu.
Kavi za pomoci černocha-tlmočníka poďakoval sa náčelníkovi a jeho ľudu za pohostinstvo. Cudzincov pozvali večer na hostinu vystrojenú na počesť ich príchodu.
Pandionove nosidlá obkolesil zástup domorodcov. Mužskí hľadeli na raneného s úctou, ženy so súcitom. Zo zástupu smelo vystúpila dievčina v belasom plášti a sklonila sa nad mladým Helénom. Pandion, ktorý pod slnkom Čiernej zeme a Nubie ohorel do tmava, líšil sa od obyvateľov južných stepí iba bledším, zlatistým odtieňom kože. No strapaté zlepené kučery neostrihaných vlasov a pravidelné črty vychudnutej tváre prezrádzali cudzí pôvod.
Dievčinu zašla ľútosť k peknému, bezmocne ležiacemu hrdinovi, vystrela ruku a nežne odhrnula šuhajovi z čela pradeno vlasov.
Pandion pomaly dvihol ťažké viečka a široko otvoril oči nevídanej zlatej farby. Dievčina sa zachvela. Ale cudzincove oči ju nevideli, jeho mútny pohľad sa tupo upieral na konáre kníšúce sa nad ním.
— Iruma! — okríkli dievčinu priateľky.
K nosidlám pristúpili Kidogo a Kavi a odniesli raneného priateľa.
Dievčina sklopila oči a zrazu práve tak znehybnela a zľahostajnela ako mladý Helén, ktorý upútal jej pozornosť.
Temná cesta
Kidogova a Kaviho starostlivosť nebola daromná — Pandionovi sa pozrastali zlámané kosti. Ale voľakedajšia sila sa mu nevracala.
Ľahostajný, bez vôle ležal celé dni v pološere priestrannej chatrče, priateľom na otázky odpovedal jednoslabičné, malátne, ledva čo zjedol a sám sa nijako nesnažil vstať. Chradol, tvár so zapadnutými, zväčša zatvorenými očami mu obrástla mäkkou bradou.
Bolo už načase vybrať sa na ďalekú cestu k moru a do vlasti. Kidogo sa už dávno do najmenších podrobností povypytoval na cestu k brehom Južného Rohu. Z tridsiatich deviatich bývalých otrokov, ktorí našli útulok v osade, dvanásti sa rozišli na rôzne strany — pochádzali z týchto končín a mohli sa bez veľkých ťažkostí a nebezpečenstva skoro vrátiť domov.
Tí, čo zostali, súrili Kidoga na odchod. Teraz, keď boli slobodní a silní, ďaleká vlasť ich vábila čoraz mocnejšie. Každý deň odpočinku sa im zdal zločinom. Nakoľko ich návrat závisel od Kidoga, dolípali naň prosbami aj dohovárkami.
Kidogo sa vykrúcal neurčitými sľubmi — nemohol opustiť Pandiona. Po takýchto rozhovoroch celé hodiny sedával pri priateľovom lôžku, zhrýzal sa pochybnosťami a kládol si stále rovnakú otázku: kedyže už nastane u chorého obrať k lepšiemu? Keď horúčava ustupovala, na Kaviho radu vynášali Pandiona z chatrče a uložili ho pri vchode. Ani to nepomáhalo.
Pandion ožíval iba za dažďa — pri rachote hromu a huku vody dvíhal sa na lakte a načúval, akoby v tých zvukoch rozpoznával akési volanie, ostatným nezrozumiteľné, Kavi privolal dvoch domorodých kúzelníkov. Okiadzali Pandiona štipľavým dymom z tráv, zahrabali do zeme nádobu s akýmsi korením, no mladému Helénovi nebolo lepšie.
Raz, keď Pandion ležal pred chatrčou a Kavi od neho vetvičkou lenivo odháňal bzučiace muchy, pristavila sa pri nich dievčina v belasom plášti.
Bola to Iruma, dcéra najlepšieho lovca v osade, tá, ktorá si všimla Pandiona už v ten deň, ako prišli.
Dievčina vystrela spod plášťa štíhlu ruku, na ktorej jej zacvendžali náramnice, a podala Kavimu pletené vrecúško. Vravela mu — Etrusk už trocha rozumel domorodej reči — že vo vrecúšku sú zázračné orechy zo západných lesov, ktoré chorého naisto vyliečia. Vysvetľovala mu, ako z orechov pripraviť liek, ale Kavi nepochopil. Iruma zmätene sklonila hlavu, no zápäť sa vzchopila a popýtala Etruska, aby jej priniesol plochý kameň, ktorým sa drví zrno, a misku s vodou. Etrusk si čosi hundral popod nos a zamieril do chatrče. Dievčina sa poobzerala, kľakla si ku hlave chorého a uprene sa mu zahľadela do tváre. Drobnú rúčku mu položila na čelo. Vtom sa Ozvali ťažké kroky Kaviho a dievčina chytro odtiahla ruku.
82
Euphorbia — strom, ktorý sa ponáša na obrovské kaktusy. Je charakteristický pre africké pustatiny.