Vysypala z vrecúška orechy podobné gaštanom, rozbila ich, jadrá pomrvila a zmiešala na kašu s mliekom, ktoré bol Kidogo práve doniesol.
Keď černoch uvidel orechy, spustil radostný krik a veselo poskakoval okolo zachmúreného Etruska.
Potom Kavimu vysvetlil, že v západných lesoch a v jeho vlasti rastie neveľký strom so štíhlym kmeňom. Konáre sú k vrchovcu čoraz kratšie, takže strom je zahrotený[83]. Rastie na ňom veľa orechov, ktoré zázračne pomáhajú chorým, vysileným vracajú silu, zaháňajú únavu a rozveselia zdravých.
Dievčina nakŕmila Pandiona kašou z orechov a potom si všetci traja posadali k chorému a čakali. Po chvíli dýchal silnejšie a pravidelnejšie, vychudnuté líca mu zružoveli. Etrusk sa prestal chmúriť. Ako očarovaný pozoroval účinky tajomného lieku. Mladý Helén hlasno vzdychol a sadol si. Jeho široko roztvorené slnečné oči skĺzli z Etruska na Kidoga a znehybneli v pohľade uprenom na dievčinu. Mladý Helén s údivom hľadel na tvár farby tmavého bronzu, s obdivuhodne jemnou a sviežou pokožkou.
Spod prižmúrených mihalníc presvitalo čisté bielko, nozdry širokého, no pravidelného nosa sa nepokojne chveli, svieže, trocha hrubé pery odhaľovali v plachom úsmeve rad mocných zubov. Celá okrúhla tvár dievčinina bola plná vyzývavého a nežného figliarstva a veselej mladosti, že sa Pandion nevoľky usmial. A zlatisté oči mladého Helena, dovtedy mútne a ľahostajné, hneď sa zaligotali, zaiskrili. Zmätená Iruma sklopila zrak a odvrátila sa.
Prekvapení priatelia neverili vlastným očiam — prvý raz od osudnej bitky s nosorožcom sa ich priateľ usmial. Nedalo sa odškriepiť, že vzácne orechy zaúčinkovali zázračne. Pandion sedel, dychtivo sa vyzvedal priateľov na všetko, čo sa stalo po jeho zranení, a prerušoval ich vysvetľovanie rýchlymi otázkami, akoby bol niečím opojený.
Iruma sľúbila, že sa večierkom príde popýtať, ako sa šuhajovi vodí, a náhlivo sa vzdialila.
Pandion sa s chuťou najedol a neprestával sa vypytovať. No navečer liek prestal pôsobiť, príliv života ustal a mladý Helén znova upadol do ospanlivej ľahostajnosti. Kavi a Kidogo ho preniesli do chatrče a radili sa, či mu majú znova dať zázračné orechy. Napokon sa rozhodli, že sa spýtajú Irumy.
Dievčina prišla so svojím otcom — vysokým chlapom, ktorý mal plecia a hruď dojazvenú od levích pazúrov. Obaja sa spolu dlho zhovárali, lovec niekoľkokrát pohrdlivo kývol na dcéru rukou a nahnevane zavrtel hlavou, no potom sa hlasno rozosmial a zľahka ju pľasol po chrbte. Iruma namrzene mykla plecami a pristúpila k priateľom.
— Otec vravel, že neslobodno dávať veľa orechov, — povedala černochovi, ktorého zrejme považovala za Pandionovho najbližšieho priateľa. — Treba ich dávať len raz denne, na poludnie, aby chorý dobre jedol.
Kidogo odvetil, že pozná účinok týchto orechov a že sa bude správať podľa jej rady.
V tej chvíli dievčinin otec pozrel na chorého, pokrútil hlavou a povedal dcére niekoľko slov, ktorým nerozumel ani Kavi ani Kidogo. Iruma odrazu vyzerala ako veľká nahnevaná mačka — tak sa jej divo zaleskli oči. Horná pera sa jej poodchýlila a odhalila okraj zubov. Lovec sa dobrácky usmial, hodil rukou a vyšiel z chatrče. Dievčina sa sklonila nad Pandiona, dlho mu pozerala do tváre a potom, skoby jej zrazu bolo napochytre, zamierila k východu.
— Zajtra večer ho budem liečiť sama podľa obyčajov nášho ľudu, — prehlásila rozhodne. — Naše ženy oddávna tak liečia chorých a ranených.
Tvojmu priateľovi odišla duša radosti — bez nej sa nikomu nechce žiť.
Treba ju vrátiť!
Kidogo porozmýšľal nad dievčininými slovami a uznal, že má pravdu.
Pandion po prežitých hrôzach skutočne stratil všetok záujem o život. Niečo sa v ňom nalomilo. A nech si černoch akokoľvek lámal hlavu, nevedel si predstaviť, ako chce Iruma Pandiona liečiť.
Na druhý deň Kidogo znova nakŕmil priateľa orechovou kašou. Pandion si zase sadol, zhováral sa s nimi a s chuťou sa najedol. Ustavične sa obzeral a naostatok sa spýtal na včerajšiu dievčinu. Kidogo vystrúhal smiešnu grimasu, žmurkol na Kaviho a prezradil Pandionovi, že ho deva bude dnes večer liečiť tajomným, a nikomu nie známym spôsobom. Pandiona to sprvoti zaujímalo, no keď prestali pôsobiť orechy, opäť ku všetkému zľahostajnel. Ale aj tak Kavi s Kidogom si všimli, že sa chorému za dva dni oveľa polepšilo. Ich mladý priateľ sa častejšie obracal a silnejšie dýchal ako prv.
Len čo sa slnko sklonilo k západu, osada sa, ako obyčajne, naplnila štipľavým dymom horiaceho raždia a monotónnym buchotom veľkých mažiarov, v ktorých ženy drvili drobné zrno z akejsi rastliny pestovanej na poliach[84]. Čierna kaša z týchto zŕn pripravená s mliekom a tukom bola hlavnou potravou všetkých domorodcov.
Súmrak rýchlo vystriedala noc. Odrazu sa stíchnutou osadou rozľahol hluchý rachot bubna. K chatrči troch priateľov sa blížil hlučný zástup mládeže. Na čele kráčali štyri dievčatá s fakľami a obklopovali dve zhrbené stareny v širokých tmavých plášťoch. Mládenci zodvihli chorého a za hlasných výkrikov ho niesli na druhý koniec osady, ktorý susedil s rúbaňou.
Kavi a Kidogo šli za zástupom. Etrusk sa nespokojne obzeral a jeho pohľad prezrádzal, že od toho všetkého nečaká nič dobrého.
Pandiona priniesli do veľkej prázdnej chatrče a uložili pri prostrednom stĺpe, chrbtom k širokému vchodu. Niekoľko fakieľ napustených palmovým olejom, ktoré boli upevnené na stĺpe, osvetľovali stred chatrče.
Steny pod nízko spustenými okrajmi strechy sa strácali v polotme. Dnu bolo plno žien — mladé devy i stareny sedeli pozdĺž stien a hlasno sa zhovárali. Akási starena podala Pandionovi tmavý nápoj, ktorý šuhaja razom povzbudil.
Z vydlabaného slonieho kla sa rozľahol prenikavý trasľavý zvuk — v chatrči nastalo ticho a všetci chlapi sa náhlivo vytratili. Etrusk a Kidogo sa pokúsili ostať, ale vystrčili ich jednoducho do tmy. Vchod obstalo niekoľko ohyzdných báb a zaclonili pred očami zvedavcov, čo sa dnu robilo. Kavi sa usadil blízo chatrče, rozhodol sa stoj čo stoj tam zoslať, kým sa neskončí všetko tajomné. Kidogo sa k nemu pripojil a uškŕňal sa — neveril spôsobu, akým liečili južné národy.
Dve dievčiny chorého opatrne posadili a opreli ho chrbtom o stĺp.
Pandion sa začudovane obzeral, stretávajúc sa v polotme s blýskavým bielkom oči a zubmi smejúcich sa žien. Chatrč zdnuka ovešali zväzkami akejsi vonnej rastliny. Široká girlanda obkrúcala chyžu dookola po vnútornom okraji strechy, tenké halúzky toho istého kríku ovíjali stĺp, o ktorý sa Pandion opieral. Všetko bolo presiaknuté trpkastou posilňujúcou vôňou, ktorá Pandiona dráždila, znepokojovala a pripomínala mu čosi nekonečne blízke, vábivé, no nenávratne zabudnuté.
Rovno pred Helénom sa usalašilo niekoľko žien. Vo svetle fakieľ sa beleli zahnuté trúbky zo sloních klov, černeli sa okrúhle boky bubnov vydlabaných z hrubých klátov.
A opäť zaznel trasľavý zvuk trúby. Stareny postavili pred Pandiona drevenú sošku, očernetú a na hrubo otesanú.
Vysoké ženské hlasy zanôtili tichú pieseň pomalé, menlivé hrdelné tóny a clivé vzdychy sa zrýchľovali, nadobúdali sily, rástli do šírky a dvíhali sa čoraz vyššie. Zrazu otriasol vzduchom mocný, prenikavý úder na bubon, Pandion sa mimovoľne mykol. Spev utíchol a na rozhraní svetla a tône sa objavila dievčina v belasom plášti, ktorú Pandion už poznal. Vošla do kruhu osvetleného fakľami a akoby sa bola zháčila. Vtom sa opäť ozvala trúba a do jej stenania sa zamiešalo niekoľko starien desivým jačaním.