Dievčina odhodila plášť a zostala stáť v páse, upletenom z voňavých konárikov.
Svetlo fakieľ sa jej prelievalo červenými odbleskami po ligotavej tmavobronzovej pokožke. Irumine oči boli nahrubo podmaľované modročiernou farbou, na rukách a na nohách sa jej trblietali vyleštené medené kruhy, zvlnené krátke čierne vlasy sa jej rozleteli po pleciach.
Rovnomerne a hlucho zarachotili bubny. Podľa taktu pomalých úderov dievčina sa blížila k Pandionovi, mäkko stúpajúc bosými nohami. Pružným, zvieracím pohybom sa sklonila pred sošku neznámej bohyne a vystrela ruky v mučivom, vášnivom očakávaní. Očarený Pandion sledoval každý Irumin pohyb. Teraz nebol v devinej tvári ani náznak figliarstva — vážna, prísna, so zvrašteným obočím, akoby načúvala hlasu srdca. Vše zmeravela, vše sa vypäla, vystierala ruky a stávala si na prsty, akoby sa každým kúskom tela chcela vzniesť do výšky. Mladý Helén také čosi nikdy nevidel — tajomný tanec rúk splýval so zanieteným výrazom v dievčininej tvári.
Mocne zatrúbili rohy zo slonoviny. Náhly zvonivý úder zatajil Pandionovi dych — medené plechy víťazne, radostne zarinčali a prehlušili údery na bubny.
Dievčina sa prehla ako vysoká lesklá dúha. Nato sa drobné nôžky pomaly pohli po hladko udlapčenej dlážke — tanečnica sa pohybovala v kruhu nesmelo, nerozhodne, plná plachého zmätku. Keď sa vzdialila od fakieľ do polotmy, mihala sa ako ľahký, temer neviditeľný tieň.
Búrlivý rachot bubnov bol čoraz strmší, medené plechy prenikavo rinčali a pomalý tanec, poddávajúc sa zbesilým zvukom, sa jednostaj zrýchľoval.
Do taktu podľa chvejivého zvonenia medi drobčili pevné štíhle nohy, splietavali sa, zastavovali a znova sa plavne kĺzali, ledva sa dotýkajúc zeme. Plecia a vypäté prsia zostávali nehybné. Irumine ruky prosebne vystreté k soche bohyne sa pomaly vlnili.
Vytrvalé vírenie bubnov zmĺklo, zmĺkla burácajúca meď, len clivé stenanie trúb prerušilo kedy-tedy ticho, v ktorom štrngali a zvonili Irumine náramnice.
Pandiona prekvapil zvláštny pohyb svalov pod hladkou dievčininou pokožkou. Nikde nevystupovali výrazne, ale vlnili sa a prelievali ako hladina potoka a tvary Iruminho tela sa pred očami mladého sochára objavovali v neopakovateľných premenách. Bol v nich aj ladný rytmus morských diaľav, aj široký, prudký závan vetra po zlatej stepi.
Prosba, ktorú sprvoti vyjadroval každý dievčinin pohyb, ustúpila teraz veliteľskému gestu. Pandionovi sa zamarilo, že pred ním prúdi samotný plameň života v bronzových odbleskoch svetla a hrmení hudby.
V duši mladého Heléna sa znova ohlásil smäd po živote, vyrojili sa zabudnuté túžby, otvoril sa pred ním široký tajomný svet.
Trúby umĺkli. Nízke a hrozivé hrmotanie bubnov sa zlialo s prenikavými výkrikmi žien, medené plechy hrmeli ako blízka búrka, a zrazu nastalo ticho. Pandion si počul biť srdce.
Dievčina sa hodila dopredu. Bola vysilená, chvela sa, ruky jej bezvládne ovisli, kolená sa jej podlomili, ligot v očiach jej pohasol. Bôľne vykríkla a klesla pred soškou bohyne. Ani sa nepohla, len ňadrá sa jej dvíhali zrýchleným dychom. Prudký tanec prerušil výkrik žiaľu. Omámený Pandion sa strhol.
Chyžu naplnil vresk jasajúcich hlasov.
Štyri ženy, čosi nezrozumiteľne šepkajúc, odniesli Irumu hlbšie do chatrče. Starodávnu drevenú sošku v mihu odpratali. Ženy vstali vzrušené, s blčiacimi očami. Hlasno sa zhovárali a ukazovali na cudzinca. Stareny pri vchode sa rozostúpili a vpustili Kidoga a Kaviho, ktorí sa vrhli k Pandionovi a opreteky sa vypytovali. No mladý, Helén nemohol a ani nechcel hneď rozprávať, Priatelia ho odniesli domov a Pandion dlho nezaspal pod dojmom neobyčajného tanca.
Pandion sa uzdravoval. Jeho mladé telo navidomoči nadobúdalo bývalú silu.
O tri dni už bez cudzej pomoci prišiel do lovcovho domu — zažiadalo sa mu vidieť Irumu. Dievčina nebola doma, no jej otec prijal cudzinca láskavo a prívetivo, pohostil ho chutným pivom a dlho mu posunkami čosi vysvetľoval, pričom ho tľapkal po pleciach a hrudi. Mladý Helén nič nepochopil a odišiel namrzený.
Pandionovo znovunarodenie nebolo ešte úplné: hoci bol slobodný a uzdravoval sa, neopúšťala ho čudná duševná meravosť. Sám chápal, že jeho zdravie podlomili ťažké skúšky, ktorými prešiel. Otras v zápolení s nosorožcom bol nad jeho sily. No musí sa z toho dostať, musí sa vzchopiť do ďalšieho boja na ceste do vlasti! A Pandion začal cvičiť, aby sa znovu vyrovnal svojim priateľom.
Kidogo a Kavi sa už nemuseli o Pandiona strachovať. So všetkými bývalými otrokmi a väčšinou domorodcov sa vybrali na veľkú poľovačku na žirafy. Dúfali, že pritom trocha preskúmajú cestu a pre svojich hostiteľov ulovia veľa zveriny.
Pandion zatiaľ za smiechu a dobromyseľného žartovania susedov pomáhal drviť zrno na prípravu piva, aby si otužil ochabnuté svaly. Nedbal, že ho chlapi vysmievali, keď ho videli pri babskej robote. Zakrátko sa púšťal aj ďalej od dediny, ozbrojený tenkou egyptskou kopijou. Tam, v stepi, sa cvičieval v hádzaní kopije a v behu. Tešil sa, ako mu svaly každým dňom mocneli a ako ľahko ho niesli znova neúnavné nohy.
Pritom ani na chvíľu nezabudol na Irumu. Usilovne sa učil domorodej reči. Do nekonečna si opakoval neznáme spevné slová. O týždeň, vďaka dobrej pamäti, už rozumel svojim spolubesedníkom.
Už štrnásť dní nevidel Pandion Irumu a neodvážil sa ísť za ňou v otcovej neprítomnosti, lebo ešte nepoznal domáce obyčaje. Raz, keď sa vracal zo stepi, zočil postavu v belasom plášti a srdce sa mu rozbúchalo.
Zrýchlil kroky, dohonil dievčinu a zastal pred ňou s radostným úsmevom.
Nemýlil sa, bola to Iruma. Pri pohľade na devinu tvár ho pochytilo vzrušenie. S námahou vyslovujúc nezvyčajné slová, ďakoval zmätenej a rozpačitej Irume. Ale čoskoro vyčerpal zásobu domorodých slov a vzrušený prešiel do rodnej reči. No hneď sa spamätal, zmĺkol a v pomykove sa zahľadel na okraj pestrého pása na Iruminej hlave. Iruma naň hľadela huncútsky a znezrady sa rozosmiala. Aj Pandion sa usmial a potom opatrne vyriekol dávno naučenú vetu.
— Môžem prísť k tebe?
— Príď, — odvetila proste, príď zajtra na kraj lesa, keď slnko bude oproti lesu.
Natešený Pandion nevedel, čo by ešte povedal, iba vystrel k Irume obidve ruky. Belasý plášť sa rozhalil a dve drobné, no tvrdé rúčky sa dôverčivo položili do Pandionových dlaní. Nežne ich stisol. V tej chvíli si ani nespomenul na vzdialenú Tessu. Dievčine sa zachveli ruky. Jemným, no rozhodným pohybom sa vymanila Pandionovi z rúk, zakryla si tvár plášťom a chytro odišla dolu kopcom. Pandion si domyslel, že sa nepatrí ísť za ňou, len sa za ňou díval, kým nezmizla medzi chatrčami.
Prvý raz si Pandion všimol, na akom malebnom mieste leží osada: chatrče boli úhľadné, pohodlné, ulice široké.
Nevdojak si uvedomil, že sa tunajší obyvatelia líšia od obyvateľov, ktorých videl v krajine Nub, i od bedárov „vyvoleného“ Ta-Kemu. Im sa vryla do tvárí pečať pochmúrnosti a ľahostajnosti. Na ich telách, vysilených hladom a lopotou, spočívala akási pokora. Tu ľudia chodili ľahko, voľne.
Ešte aj starci boli vzpriamení.
Pandionove myšlienky prerušil svalnatý, plecnatý mládenec s čiapočkou z leopardej kože, ktorý sa pred ním odrazu vynoril. Nepriateľsky pozrel na cudzinca a panovačným pohybom sa dotkol Pandionovej hrude.
Prekvapený Helén zastal. Domorodec stál nehybne, s rukou spustenou na opasok so širokým nožom, a vyzývavo si premeriaval prišelca.