— Videl som, že dobre beháš, — ozval sa napokon. — Chceš ísť so mnou o preteky? Ja som Fulbo, prezývaný Leopardom, — dodal, akoby jeho meno vysvetlilo všetko.
Pandion sa priateľsky usmial a odvelil, že kedysi behával lepšie a k bývalej rýchlosti má ešte ďaleko. Vtedy ho Fulbo zasypal zlostným posmechom. V mladom Helénovi vzkypela krv. Netušiac, čo je príčinou Fulbovej nenávisti, pohŕdavo si založil ruky v bok a výzvu prijal. Súperi sa dohovorili, že sa stretnú ešte v ten večer, keď sa ochladí.
Pri úpätí kopca, na ktorom stála osada, sa zišli mládenci aj zopár starších, aby sa pobavili pohľadom na súperenie medzi Fulbom a cudzincom.
Fulbo ukázal na ďaleký osamelý strom, ku ktorému bolo najmenej desaťtisíc lakťov. Zvíťazí ten, kto sa prvý vráti k naznačenej čiare s konárikom odlomeným zo stromu.
Čapnutie do dlaní bolo znamením — Pandion a Fulbo vybehli. Fulbo sa triasol netrpezlivosťou a razom vyrazil dlhými skokmi. Vyzeralo to, ani čo by letel ponad zem ako vták s roztiahnutými krídlami. Mladí ho posmeľovali hlasným krikom.
Helén, ktorý sa ešte celkom nezotavil, pochopil, že mu hrozí porážka.
Ale rozhodol sa neustúpiť. Bežal tak, ako ho učil ded za chladných hodín na brieždení na úzkom páse morského pobrežia. Bežal, mierne sa kolíšuc, bez prudkých skokov a rovnomerne dýchal. Fulbo už bol ďaleko pred nim, no Helén napredoval pokojne a nepokúšal sa súpera dobehnúť. Hruď sa mu postupne rozširovala, vdychoval čoraz viac vzduchu, nohy sa mihali rýchlejšie a rýchlejšie. Diváci, ktorí naň sprvoti hľadeli súcitne, videli, že sa vzdialenosť medzi súpermi zmenšuje. Afričan sa obzrel, zlostne skríkol a uháňal ešte rýchlejšie. Ku stromu pribehol o štyristo lakťov pred Pandionom, vyskočil, odlomil konárik a hneď sa zvrtol nazad. Pandion ho minul neďaleko stromu a všimol si, že Fulbo namáhavo dychčí. Hoci aj jemu búšilo srdce oveľa rýchlejšie, ako by malo, bol si istý, že zvíťazí nad príliš popudlivým súperom, ktorý nepozná pravidlá behu. Naďalej bežal rovnomerne a len keď mu k divákom zvyšovalo nie vyše troch tisíc lakťov, prudko vyrazil. Čoskoro Fulba dohonil, no domorodec, lapajúc dych široko otvorenými ústami, predĺžil skoky a cudzinec opäť zaostal. Pandion sa nevzdal. I keď sa mu zahmlievalo pred očami a srdce mu išlo rozhodiť, znova dobehol súpera. Fulbo trielil ako slepý, nehľadel na cestu a odrazu sa potkol a spadol. Pandion ho kúsok predbehol, zastavil sa a priskočil k nemu, aby mu pomohol vstať.
Fulbo ho zlostne odsotil, tackavo vstal a hľadiac Pandionovi rovno do tváre, s námahou povedaclass="underline" — Zvíťazil si… no dávaj si pozor!… Iruma…
Mladý Helén razom všetko pochopil a do radosti z víťazstva sa mu zamiešal trápny pocit, akoby sa bol vkradol niekam do cudzieho a zakázaného.
Fulbo smutne spustil hlavu a odchádzal ťažkým krokom, už sa ani nepokúšal bežať. Pandion pomaly pribehol k čiare. Čo aj ho diváci pozdravovali, neopustil ho trápny pocit.
Len čo sa Helén vrátil do prázdnej chatrče, zacnelo sa mu po Irume.
Stretnutie, dohovorené na druhý deň, zdalo sa mu príliš ďaleké.
V ten večer sa vrátili lovci. Pandionovi priatelia prišli ustatí, s bohatou korisťou, plní dojmov. Etrusk a černoch sa zaradovali, keď videli, ako sa Pandion zotavil. Kidogo žartom navrhol, aby sa pochytili za pasy, a už sa obaja váľali v prachu a tisli jeden druhého v železnom objatí. Kavi ich kopal, hromžil a pokúšal sa ich roztrhnúť.
Priatelia sa zúčastnili na spoločnej hostine vystrojenej na počesť navrátivším sa lovcom. Účastníci lovu rozgurážení pivom sa vystatovali svojimi úspechmi. Mladý Helén sedel obďaleč, nenápadne poškuľoval na lúku, kde tancovala mládež, a snažil sa uvidieť Irumu v dlhom rade chlapcov a dievčat.
Jeden z náčelníkov tackavo vstal a predniesol uvítaciu reč, ktorú sprevádzal ľahkými a peknými gestami. Pandion pochopil iba celkový zmysel reči, náčelník v nej chválil prišelcov, ľutoval, že čoskoro odídu, a navrhoval im, aby zostali, že ich prijmú do svojho kmeňa.
Hostina sa skončila neskoro v noci, keď sa lovci dosýta najedli jemného mäsa z mladých žiráf a vypili všetko pivo, čo bolo v zásobe. Cestou do chatrče Kidogo vyhlásil, že na druhý deň sa všetci bývalí otroci, ktorých zostalo dvadsaťsedem, poradia o ďalšej ceste. Kidogo stretol v lese potulných lovcov, ktorí poznali krajinu na západ od dediny a poradili mu, kade ísť. Vzdialenosť, ktorá ich delí od mora a od Kidogovej vlasti, je nesmierna, no teraz vie, že za tri mesiace sa ta dostanú, čo aj nepôjdu veľmi chytro. Či ich skúsených v boji, silných priateľstvom, môže dačo zastaviť?
Každý z dvadsiatich siedmich je za päť vojakov! Černoch hrdo vypäl prsia, zodvihol ku hviezdam usmiatu, podpitú tvár, objal Pandiona a vzrušene zakončiclass="underline" — Teraz je moje srdce pokojné. Ty si vyzdravel — nuž hor sa na cestu!
Na cestu, hoci hneď zajtra!
Pandion mlčal, prvý raz cítil, že jeho želania sa odlišujú od želaní jeho priateľov. Nevedel sa pretvarovať.
Po dnešnom stretnutí pochopil, že clivotu, čo mu celý čas jatrila dušu, spôsobila láska k Irume. Na prahu slobody, po krutom živote otroka vstúpila mu do cesty dievčina v plnom rozkvete mladej krásy! Vari je to málo pre neho, čo sa len nedávno na dne hlbokej jamy chytal najmenšej nádeje na slobodu? Čo napokon potrebuje v živote, keď ho láska mocne volá zostať tu, v zlatej stepi? A tajná túžba, ktorú tajil sám pred sebou, túžba navždy zostať s Irumou, začala mu mocnieť v duši. Bojoval sám so sebou, skúmal svoju lásku k dievčine. Dôverčivá mladosť odvádzala Heléna nebadane do ríše snov, kde bolo všetko také ľahké a prosté.
Zajtra sa uvidí s Irumou, všetko jej porozpráva… a ona — aj ona ho ľúbi!
Bývalí otroci sa mali zísť na druhom konci osady. Tam aj bývali v dvoch veľkých chatrčiach. Kavi, Kidogo a Pandion bývali zvlášť v malej chatrči, ktorú im dali kvôli Pandionovej chorobe.
Pandion si v kúte ostril kopiju, no znezrady vstal a zamieril k východu.
— Kam ideš? — spýtal sa ho prekvapený Etrusk. — Nebudeš na porade?
— Prídem neskoršie, — odvetil Pandion odvracajúc sa a náhlivo odišiel.
Kavi nechápavo pozrel na Kidoga, ktorý pri vchode spracovával kus hrubej kože, aby si z nej urobil štít. Helén im nepovedal, že na okraji lesa ho čaká Iruma. Cítil, ako príchod priateľov ohrozil jeho lásku, ktorá sa v ňom práve rodila, no zriecť sa stretnutia bolo nad jeho sily. Ospravedlňoval sa tým, že priatelia mu tak či tak povedia, o čom sa dohovorili.
Keď sa priblížil k lesu, dlho vyzeral Irumu, no usmiata dievčina sa zrazu odlepila od stromu a zastala si pred neho. Mala na sebe otcov poľovnícky plášť z mäkkej sivej kôry a v ňom ju nebolo rozoznať medzi stromami.
Kývla Pandionovi, aby šiel za ňou, a náhlivo vykročila popod horu k srpovitému lesnému výbežku, ktorý vybiehal do stepi tritisíc lakťov povyše dediny. Tam zašla pod stromy. Pandion sa zvedavo obzeral — prvý raz bol v africkom lese. Predstavoval si ho inakšie — les sa ťahal ako úzka dlhá stuha v doline popri riečke, ktorá omývala osadu, a nebol širší ako dvetisíc lakťov. Bola to obrovská klenba vysokých stromov, tmistá chodba nad večne temnou riečnou úžľabinou.
Hlbšie boli stromy vyššie a na svahu, spúšťajúcom sa k vode, skláňali sa k zemi s vetvami hore prepletenými. Rovné štíhle kmene s belavou, čiernou a hnedou kôrou sa týčili dovysoka na stá lakťov ako husté stĺporadie vysokého staviska. Konáre sa splietali do celistvej klenby, cez ktorú slnko nikdy nepreniklo. Zhora padalo pochmúrne sivé svetlo a zhasínalo v hlbokých priehlbinách medzi čudnými koreňmi, čo vyzerali ako nízke múriky. Tíš, porušenú iba slabým žblnkotom vody, šero a nesmierna výška lesného stĺporadia Pandiona skľučovali. Cítil sa ako votrelec, čo sa vkradol do zakázaného tajomného srdca cudzej prírody.