Nad samou vodou boli v zelenej klenbe úzke štrbiny — tade sa z výšky rútil neprestajný vodopád zlatého ohňa. Odieval stromy do žiarivej hmly, v medzerách medzi kmeňmi sa trieštil na kolmé svetelné pásy, hasnúce postupne v lesnej hĺbke. Pandionovi zišli na um tmisté tajomné egyptské chrámy. Povrazce popínavých rastlín sa plazili zo stromu na strom voľnými kosílkami, alebo sa vo vlnitých závesoch spúšťali na zem. Pôda, vystlaná lístím a spráchnivenými zotletými konármi a plodmi, bola kyprá, mäkká, kde-tu boli po nej rozhodené iskričky pestrých kvietkov. Z kmeňov viseli dlhé pásy olúpanej kôry ako zodrané kúsky kože.
Veľké motýle sa tichučko vznášali nad zemou. Ich trepotajúce sa krídla zaujali mladého Heléna fantastickým zoskupením farieb — zamatovočiernych, kovovobelasých, červených, zlatých a striebristých.
Iruma isto kráčala pomedzi korene a zaviedla Pandiona na malú čistinku pri vode, pokrytú jemným kobercom našušoreného machu. Tam stál strom rozťatý bleskom. Z rozčesnutého tvrdého žltého dreva sa vynárali hrubé obrysy ľudskej postavy. Strom podľa všetkého uctievali — dookola viseli farbisté handričky a zuby dravcov, Zo zeme trčali tri očerneté slonie kly.
Iruma úctivo sklonila hlavu, pristúpila ku starému stromu a zavolala Pandiona.
— To je praotec nášho rodu, zrodený hromom, — povedala ticho. — Daruj mu niečo, aby nám predkovia boli milostiví.
Pandion pozrel na seba — nemal nič, čo by obetoval tomuto hrubému bohu, domnelému Iruminmu predkovi. S úsmevom rozhodil ruky, no dievčina bola neúprosná.
— Daj mu toto, — ukázala na opasok spletený zo žirafích chvostíkov, ktorý mu nedávno urobil Kidogo ako pamiatku na poľovačku.
Mladý Helén poslušne odviazal pásik kože a podal ho dievčine. Iruma zhodila plášť. Nemala náramnice ani náhrdelník, bola iba v širokom koženom páse, šikmo spadajúcom na ľavý bok.
Dievčina si stala na prsty, načiahla sa k zárezu pri hlave modly a pripevnila tam Pandionov dar. Nižšie zavesila kúsok pestrej leopardej kože a zväzok tmavočervených bobuliek, podobných korálkom. Potom vysypala modle k nohám za hrsť prosa a spokojne odstúpila. Oprela sa chrbtom o nevysoký strom so záplavou červených kvetov a zahľadela sa na Pandiona. Zdalo sa, že nad hlavou jej horia červené lampáše. Na bronzovej pokožke jej ihrali slnečné lúče.
Pandion stál a mlčky sa kochal pohľadom na dievčinu. Jej krása sa mu videla posvätná v tíšine obrovského lesa — chrámu neznámych bohov, takých odlišných od veselých nebešťanov jeho detstva. Dušu mu zrazu zaplnila jasná, pokojná radosť — znova bol umelcom, znova sa v ňom prebudili bývalé túžby.
No znenazdajky sa mu z hlbín pamäti vynorila neobyčajne jasná vidina.
Tam, v nesmierne ďalekej vlasti, pri šumení borovíc a mora, práve tak stála Tessa pritisnutá ku stromu, v dávnych, nenávratných dňoch…
Iruma si založila ruky za hlavu, mierne sa prehla v štíhlom páse a slabo si vzdychla. Zmätený Pandion zaspätkoval — Iruma stála tak, ako chcel kedysi zobraziť Tessu.
Pred Pandionom ožila minulosť, s novou silou vzplanula túžba po Aeneade. Na cestu, v ústrety novým bojom, preč od Irumy!…
Pandiona trápili tieto dvojaké túžby, predtým vždy také jasné. Tu ho s nezadržateľnou silou vábil život horúci ako africké slnko, mladý ako step rozkvitnutá po dažďoch, mohutný ako široký riečny prúd. Tam boli jeho jasné sny o veľkom umení. Ale či tu nestojí pred ním stelesnená krása, blízka, radostná? Hoci Iruma a Tessa boli veľmi rozdielne, jednako v obidvoch žila taká istá pravá krása.
Pandionov nepokoj prešiel aj na dievčinu. Pristúpila k nemu a spevné slová domorodej reči narušili lesnú tíšinu.
— Ty si náš, zlatooký, tancovala som tanec veľkej bohyne, praotec prijal tvoje dary… — Irumin hlas stíchol, dlhé mihalnice jej zakryli oči. Dievčina tuho objala Pandiona okolo hrdla a pritisla sa k nemu.
Pandionovi sa zatmilo v očiach a len zúfalým úsilím sa vyslobodil Irume z objatia. Dievčina zodvihla hlavu. Detsky pootvorila pery.
— Ty tu nechceš zostať? Odídeš so svojimi priateľmi? — spýtala sa začudovane a Pandion sa zahanbil.
Nežne si ju privinul a hľadajúc vhodné slová z tých, ktoré sa bol naučil z reči jej ľudu, snažil sa jej vysvetliť svoju veľkú túžbu po vlasti, po Tesse.
Iruma zaklonila hlavu, jej pohľad sa ponoril do zlatistého svitu Pandionových očú a slabo sa usmiala. Potom začala rozprávať a v jej slovách bola taká istá neha a jemná láska, ktorá Pandiona opájala z Tessiných úst.
— Áno, ak tu nemôžeš žiť, odíď. — Pri poslednom slove sa jej zachvel hlas. — No ak si si obľúbil mňa a môj ľud, zostaň, zlatooký! Porozmýšľaj, rozhodni sa, príď, budem čakať!
Dievčina sa vzpriamila a hrdo kývla hlavou. Práve takú vážnu a prísnu ju videl Pandion pri tanci. Chvíľu stál pred ňou, potom zrazu sa rozhodol a vystrel k nej ruky. No deva zmizla medzi stromami a rozplynula sa v temrave lesnej húšťavy.
Irumin odchod doľahol na Pandiona ako ťažká strata. Dlho stál v chmúrnom lese a len po hodnej chvíli sa pustil voslep cez zlatistú hmlu na čistinku. Bojoval s túžbou rozbehnúť sa za Irumou, vyhľadať ju, povedať jej, že ju ľúbi, že zostane s ňou.
Iruma, len čo zmizla za stromami, rozbehla sa, ľahko preskakovala korene, preťahovala sa pomedzi liany. Bežala, pokým vládala. Napokon zadychčaná zastala na brehu tichej zátočiny. Ostré svetlo ju oslepilo, po lesnej tôni a chlade zaplavila jej telo páľava.
Dievčina sa clivo poobzerala, cez slzy uvidela na vodnej hladine svoj obraz a nevoľky sa celá uzerala v tom veľkom zrkadle — Áno, je krásna.
Ale krása doista nie je všetko, keď cudzinec, zlatooký, odvážny, smelý, dobrý a nežný, chce od nej odísť.
Vidno, že mu ešte dačo chýba.
Ale čo?
Slnko zapadalo za kopcovitou stepou. Na prahu chatrče, kde sedel Kidogo a Kavi, ležal šikmý belasý tieň.
Z toho, ako sa priatelia nepokojne pomrvili, Pandion vycítil, že ho už dávno čakajú. Mladý Helén pristúpil k priateľom so sklopenými očami.
Kavi slávnostný a drsný vstal a položil Pandionovi ruku na plece.
— Chceme sa s tebou pozhovárať. Neprišiel si na poradu, no všetko je rozhodnuté — zajtra odchodíme...
Pandion sa prekvapene stihol. Priveľa sa toho prihodilo za posledné tri dni, ale jednako sa nenazdal, že priatelia sa tak poponáhľajú. Aj on by sa tak náhlil, nebyť ... nebyť Irumy!
V očiach svojich druhov videl, že ho odsudzujú. Treba sa rozhodnúť, tá myšlienka ho dávno zhrýzala, ale vždy ju odháňal v márnej nádeji, že všetko sa dajako urovná. Teraz už nemožno váhať. Akoby mu voľáky múr znova zahatal cestu k radostnému svetu slobody, k tej slobode, ktorá v skutočnosti žila iba v jeho snoch.
Musí sa rozhodnúť, či zostane tu s Irumou, či odíde s priateľmi a navždy ju stratí. Ak zostane tu — tiež to bude navždy. Iba spoločným úsilím dvadsiatich siedmich chlapov, odhodlaných pre návrat do vlasti na všetko, aj na istú smrť, možno prekonať diaľku, ktorou ich krajina drží v zajatí. Ak zostane, navždy stratí vlasť, more, Tessu — všetko, čo ho posmeľovalo a pomohlo mu dostať sa až sem.
Dokáže tu žiť, splynúť s týmto prívetivým, ale predsa cudzím životom, keď s ním nebudú verní druhovia, osvedčení i v biede, a ich priateľstvo, o ktoré sa nevedomky opieral cez celý čas? Aj bez dlhého uvažovania, celým srdcom vycítil jasnú odpoveď.
A nebude to zrada, keď opustí priateľov, ktorí ho zachránili a opatrovali, kým nevyzdravel?