Nie, musí ísť s nimi a nechať tu polovicu srdca!
Helénova vôľa nevydržala skúšku. Priateľov, ktorí s obavami pozorovali jeho duševný zápas, chytil za ruky a modlikal, aby ešte neodchádzali.
Teraz, keď sú slobodní, čo na tom záleží, ak tu ešte začas zostanú, dobre si oddýchnu pred cestou; lepšie poznajú neznámu krajinu.
Kidogo zaváhal — veľmi ľúbil mladého Helena. Etrusk sa zachmúril ešte väčšmi.
— Poďme dnu, tu sú cudzie oči a uši, — Kavi posotil Pandiona do tmavej chatrče, vyšiel a vrátil sa s uhlíkom. Zapálil malú fakľu. Videlo sa mu, že pri svetle ľahšie presvedčí zmäteného druha.
— Čomu sa úfaš, ak tu ešte zostaneme? — pýtal sa prísne a jeho slová sa zarezávali Pandionovi do duše. — Či potom jednako len neodídeš? Alebo ju chceš vziať so sebou?
Nie, Pandionovi ani na um neprišlo, že by sa Iruma vybrala s nimi na ďalekú cestu, a zavrtel hlavou.
— Potom ti nerozumiem, — povedal drsne Etrusk. — Či aj iní si tu nenašli devy po vôli? Na porade žiaden nezaváhal, čo si vybrať — či ženu alebo vlasť, nikto nepomyslel, aby tu zostal. Irumin otec sa nazdáva, že nepôjdeš s nami. Zapáčil si sa mu, chýr o tvojej chrabrosti sa rozletel medzi všetkých. Riekol mi, že ťa vďačne prijme do domu. Naozaj nás opustíš a pre dievča zabudneš na vlasť?
Pandion sklonil hlavu. Nemal čo odvetiť, nevedel by Etruskovi vysvetliť, v čom sa mýli. Ako mu povedať, že sa neoddal iba vášni? Ako vyjadriť, čo ho pútalo k Irume ako umelca? A na druhej strane — tvrdá pravda v Etruskových slovách ho škrela — zabudol, že cudzí ľud má svoje zákony a obyčaje. Keby tu zostal, musel by byť lovcom, musel by spojiť svoj osud s osudom tohto ľudu. Tak by nevyhnutne zaplatil za šťastie s Irumou… Ale veď tu mu je blízka iba Iruma. Pokojné a horúce priestory zlatej stepi sa vôbec neponášali na rodné, morské šíravy, šumivé, večne pohyblivé. A deva bola časťou sveta, v ktorom sa vždy cítil len ako dočasný hosť… A tam, v diaľke, mu ako maják svietila vlasť. Ak ten zhasne, dokáže bez neho žiť?
Etrusk sa na chvíľu odmlčal, aby Pandion mal kedy si rozmyslieť, a pokračoval.
— Dobre, staneš sa jej mužom a čoskoro ju zanecháš. A nazdáš sa, že jej ľud nás prepustí v pokoji a pomôže nám? Urazíš ich pohostinstvo. Trest, ktorý si zaslúžiš, postihne nás všetkých… A potom, myslíš si, že aj ostatní pristanú čakať? Nepristanú a ja budem pri nich!
Etrusk zmĺkol a akoby sa zahanbil za kruté slová, smutne doložiclass="underline" — Srdce ma bolí, lebo keď prídem k moru, nebudem mať priateľa, čo sa rozumie lodiam. Môj Remd zahynul — všetky nádeje som vkladal do teba — ty si sa plavil po mori, učil sa u Feničanov… — Kavi zvesil hlavu a stíchol.
Kidogo sa hodil k Pandionovi a zavesil mu na hrdlo miešok na dlhom remienku.
— Chránil som ho, pokým si bol chorý, — povedal černoch. — Je to tvoj morský amulet… Pomohol ti zvíťaziť nad nosorožcom, pomôže nám všetkým dostať sa k moru, ak pôjdeš s nami…
Pandion si spomenul na kameň, čo mu bol daroval Jachmos. Celkom zabudol na ten žiarivý symbol mora, tak ako zabudol na veľa iného.
Zhlboka si vzdychal. V tej chvíli vošiel do chatrče vysoký chlap s veľkou kopijou v ruke. Bol to Irumin otec. Nenútene si sadol na zem, skrížil nohy, priateľsky sa usmial na Pandiona a obrátil sa k Etruskovi.
— Prišiel som za tebou, — začal náhlivo. — Povedal si, že o jedno slnko sa vyberiete na cestu do vlasti.
Kavi prikývol, no mlčal a čakal, čo bude ďalej. Pandion nepokojne hľadel na Iruminho otca, ktorý sa správal prosto a veľmi dôstojne.
— Cesta je ďaleká, na človeka striehne v stepi aj v lese veľa zveri, — pokračoval lovec. — Máte zlé zbrane. Zapamätaj si, cudzinec: so zvieratami sa nemožno biť ako s ľuďmi. Meč, šíp a nôž sú dobré proti človekovi, ale proti zveri je najlepšia — táto kopija. Iba kopija zadrží mocné zviera, zastaví ho, zďaleka mu trafí do srdca. Vaše zbrane sú nesúce do našej stepi, — lovec opovržlivo ukázal na tenkú egyptskú kopiju s malým medeným hrotom, opretú o stenu. — Takéto vám treba! — Položil Kavimu na kolená zbraň, ktorú priniesol, a stiahol z nej dlhé kožené puzdro.
Ťažká kopija bola vyše štyroch lakťov dlhá, hrubá zo dva palce, z tvrdého, pevného dreva, lesklého ako kosť. V strede bola hrubšia, obtiahnutá tenkou drsnou kožou z hyeny. Namiesto hrotu bolo na nej lakeť dlhé a tri palce široké ostrie zo svetlého tvrdého kovu — vzácneho a drahého železa.
Kavi zádumčivo prešiel prstom po nabrúsenom ostrí, poťažkal kopiju v ruke a s povzdychom ju vrátil lovcovi. Domorodec spozoroval, ako zbraň zapôsobila na Etruska, usmial sa a obozretne riekoclass="underline" — Zhotoviť takúto kopiju dá veľa roboty. Kov na ňu ťaží susedný kmeň a predáva ho draho. Zato ťa kopija neraz zachráni pred smrťou…
Kavi netušil, čo lovec sleduje, preto mlčal.
— Priniesli ste si z Ta-Kemu mocné luky, — pokračoval lovec. — My také nevieme robiť a chceli by sme ich vymeniť za kopije. Náčelníci súhlasia, aby sme vám za každý luk dali dve kopije, a kopije, ako som už povedal, vám budú osožnejšie.
Kavi spýtavo pozrel na Kidoga. Černoch prikývol.
— V stepi je veľa zveri a šípy nebudeme potrebovať, — vysvetľoval Kidogo. — A v lesoch bude horšie. Šesť kopijí namiesto troch lukov bude väčšou zábezpekou.
Kavi chvíľu rozmýšľal, potom súhlasil s výmenou a dal sa jednať. No lovec nástojil na svojom, dokazoval, že ich zbraň je veľmi cenná. Nikdy by nevymenil za luk dve kopije, keby nechceli zvedieť, ako sa robia egyptské luky.
— Dobre, — prikývol Etrusk. — Keby nás nečakala taká dlhá cesta, dali by sme vám naše luky do daru za pohostinstvo. Pristávame na podmienky — zajtra dostaneš luky.
Lovec zažiaril, ťapol si s Kavim do dlane, zodvihol kopiju, zadíval sa na červený odblesk fakle na ostrí a natiahol naň puzdro ozdobené farbistými kúsočkami kože.
Etrusk načiahol ruku, ale lovec mu zbraň nedal.
— Zajtra dostaneš šesť takých istých. Túto, — Irumin otec sa na chvíľu odmlčal, — darujem tvojmu zlatookému priateľovi. Puzdro ušila Iruma, Pozri, aké je utešené! — Lovec podával kopiju mladému Helénovi, ktorý dar prijal váhavo…
— Ty s nimi nejdeš, — Irumin otec ukázal na Etruska a černocha, — no dobrá kopija je pre lovca to najdôležitejšie a ja chcem, aby si preslávil náš rod, keď sa staneš mojím synom.
Kidogo a Kavi upreli oči na priateľa, Kidogo zovrel päsť, až mu kosti zaprašťali. Nadišiel rozhodný okamih.
Pandion obledol a prudkým pohybom vrátil lovcovi kopiju.
— Ty odmietaš, ako tomu rozumieť? — zvolal prekvapený domorodec.
— Odchádzam s priateľmi, — namáhavo vyriekol Helén.
Irumin otec stál meravo a mĺkvo hľadel na Pandiona. Potom mu zlostne šmaril kopiju pod nohy.
— Nech je tak, ale viacej na moju dcéru nepozri! Ešte dnes ju pošlem stadeto!
Pandion sa zahľadel na lovca široko otvorenými očami. Hlboký žiaľ mu strhal mužné črty, a to lovca trochu obmäkčilo.
— Mal si dosť odvahy rozhodnúť sa, kým nebolo neskoro, to je dobre, — povedal. — No keď mieniš odísť, odíď čím prv!
Ešte raz si premeral Pandiona od hlavy, po päty a vydal akýsi neurčitý zvuk. Na prahu sa obzrel na Kaviho.
— Čo som povedal, platí, — riekol tvrdo a zmizol v tme.
Keď černoch uvidel, ako sa Pandionovi ligocú oči, zrozpačitel a cítil, že priateľ o nich nestojí. Helén sa zahľadel do diaľky, akoby tam hľadal, čo má robiť. Potom sa zvalil na lôžko a zakryl si tvár rukami.
Kavi zapálil novú fakľu, nechcel nechať Pandiona samého s jeho myšlienkami potme. Etrusk a černoch sa utiahli do kúta. Nezhovárali sa, iba kedy-tedy nepokojne pozreli na priateľa, ktorému nemohli nijako pomôcť.