Pomaly nadišla noc. Pandion sa pohol, vyskočil, načúval a vyrútil sa z chatrče. No Etruskove široké plecia mu zastali cestu. Helén narazil na jeho skrížené ruky a napajedene zmrštil obočie.
— Pusť! — riekol netrpezlivo. — Nemôžem ináč, musím sa rozlúčiť s Irumou, ak ju ešte kamsi neposlali.
— Spamätaj sa! — odvetil Kavi. — Zahubíš seba i nás všetkých.
Pandion mlčal a pokúšal sa Etruska odtisnúť. No Kavi stál pevne.
— Rozhodol si sa, nuž prestaň, nehnevaj jej otca, — prehováral Kavi priateľa. — Uvedom si, čo z toho môže byť.
Mladý Helén odsotil Kaviho, no aj jemu sa ušiel úder do pŕs a zaspätkoval. Keď černoch videl, ako sa priatelia sácajú, priskočil k nim, no v pomykove nevedel, čo robiť. Pandion stisol zuby, v očiach sa mu nedobre zablyslo a hodil sa na Kaviho. Etrusk chytro vytiahol nôž, obrátil ho črienkou k Pandionovi a hnevlivo skríkoclass="underline" — Na, bodni!
Pandion zmeravel.
Etrusk vypäl hruď, ľavú ruku si položil na srdce a pravou podával Pandionovi nôž.
— Chytro bodni, sem! Živý ťa aj tak nepustím! Zabi ma, a potom choď!
— zúrivo kričal.
Pandion prvý raz videl chmúrneho a múdreho priateľa takéhoto. Ustúpil, bezmocne zastenal a tackal sa k svojmu lôžku, zvalil sa naň a obrátil sa im chrbtom.
Kavi, ťažko dýchajúc, si utrel pot z čela a zastrčil nôž za pás.
— Musíme ho strážiť celú noc a odísť čím prv, — povedal prestrašenému Kidogovi. — Na svitaní povieš ostatným, aby sa vychystali.
Pandion jasne počul Etruskove slová, ktoré znamenali, že sa mu nepodarí uvidieť Irumu. Dusil sa, akoby sa naň navalila strašná ťarcha.
Bojoval sám so sebou, napínal všetku svoju vôľu a búrlivé, temer šialené zúfalstvo sa pomaly menilo na tichý žiaľ.
A znova africká step roztvorila horúce diaľky pred dvadsiatimi siedmimi tvrdohlavcami, ktorí sa rozhodli vrátiť do vlasti stoj čo stoj.
Teraz, po dažďoch sa hrubá tráva s veľkými hnedými klasmi[85] výšila na dvanásť lakťov a v jej dusnej húšťave mizli aj obrovské slony. Kidogo Pandionovi vysvetlil, prečo sa museli ponáhľať. Zakrátko sa skončí obdobie dažďov, step začne horieť a zmení sa na mŕtvu rovinu zasypanú popolom, kde len ťažko nájsť nejakú obživu.
Pandion mlčky súhlasil. Jeho smútok bol ešte pričerstvý. No medzi priateľmi, ktorým za toľko vďačil, sa obnovili priateľské putá, opäť v ňom rástlo úsilie ísť vpred a bojovať a mocnela túžba čím prv sa vrátiť do Aeneady.
A hoci sa mu cnelo za Irumou, cítil, že len teraz sa stáva takým, akým býval — jasným a priamym človekom, ktorý nebojácne kráča vytýčenou cestou. Znova v ňom ožila lačná vnímavosť umelca k tvarom a farbám prírody, znova v ňom rástlo želanie tvoriť.
Dvadsaťsedem mocných chlapov bolo ozbrojených kopijami, oštepmi, nožmi a niekoľkými štítmi. Bývalí otroci, ktorí zakúsili toľko strasti a bojov, boli silní a nemuseli sa báť nespočetných zvierat.
Cesta vo vysokej tráve bola veľmi nebezpečná. Voľky-nevoľky museli ísť husím pochodom a predierať sa cez úzke chodby zvieracích chodníkov.
Hodiny a hodiny videli pred sebou iba chrbát svojho druha, ktorý išiel vpredu. A spoza vysokých šuštiacich stien sprava i zľava hrozilo každú chvíľu nebezpečenstvo — hocikedy sa mohli steblá rozhrnúť a prepustiť zakrádajúceho sa leva, rozzúreného nosorožca alebo ozrutné telisko zlostného slona-samotára. Tráva skupinu rozdeľovala a najhoršie bolo posledným: na nich sa mohlo vyvŕšiť zviera, ktoré vyplašili prední chodci.
Ráno bývala na tráve studená rosa, nad zmáčanými ľuďmi sa vznášal jagavý poprašok vodných kropají. Za dennej spary rosa zmizla bezo stopy, hrdlo dráždil suchý peľ, čo sa sypal zhora zo stebiel, v tesných priechodoch sa nedalo dýchať.
Na tretí deň napadol leopard odvážneho Líbyjca Takela, ktorý kráčal vzadu. Šťastnou náhodou šuhaj vyviazol iba s niekoľkými uškrabnutiami.
Deň nato vyskočil na Pandiona z trávy obrovský tmavohrivý lev. Kopija Iruminho otca dravca zadržala a Helénov čierny sused zodvihol štít, ktorý prekvapený Pandion pustil na zem, a zaútočil na leva odzadu. Zviera sa obrátilo proti novému nepriateľovi a padlo preklaté troma kopijami. Kidogo pribehol, ledva lapajúc dych od vzrušenia, keď už bolo po všetkom a bojovníci stierali z kopijí rýchlo hnednúcu krv. Dravec ležal na zemi a ledva ho bolo rozoznať od brnavej, udlapčanej trávy. Všetci chlapi sa s krikom zbehli a dokazovali dvom územčistým černochom — Dchlomovi a Mpofovi, ktorí s Kidogom viedli oddiel — že napokon predsa len niekoho z nich zmárnia dravce. Túto rovinu s vysokou trávou musia obísť. Vodcom ani na um nezišlo odporovať. Oddiel sa zvrtol na juh a v podvečer sa priblížil k dlhému pásu lesa, čo sa tiahol na juhozápad, kam práve mierili.
Pandion už poznal takýto les — zelenú klenutú chodbu nad úzkou stepnou riečkou. Lesy pretínali step krížom-krážom pozdĺž korýt riek a potokov.
Pútnici mali šťastie — pod zelenou klenbou neboli tŕnisté húšťavy, liany sa nesplietali v nepreniknuteľné závesy. Oddiel rezkejšie vykročil úzkym lesným pruhom, vyhýbajúc obrovským koreňom. Šelest trávy na úpeku oslnivého dňa vystriedala hlboká tíš a chladivé šero. Les sa rozprestieral neďaleko — šli ním deň za dňom a len zriedkavo vychádzali do stepi za zverou alebo na kraji hory vyliezli na strom, aby si overili smer.
Hoci cesta tade bola ľahšia a menej nebezpečná, Pandiona gniavila tíšina a temrava v tajomnom lese. Mladý Helén sa vracal k spomienkam na stretnutie s Irumou. Bola to preň ťažká strata, smútok mu zahalil celý svet do sivého mraku. Neznáma budúcnosť bola práve taká chmúrna, mlčanlivá ako les, ktorým kráčali.
Pandionovi sa videlo, že temná cesta, pri ktorej sa otupne striedajú chodby z obrovských kmeňov, šero, slnečné škvrny, výmole a vyvýšeniny, nemá konca kraja. Viedla do neznámej diaľky, stále hlbšie do srdca cudzej a podivnej zeme, kde bolo všetko neznáme a len kruh ostražitých druhov ho chráni pred istou smrťou.
More, po ktorom tak túžil a ku ktorému — ako sa nazdal — poľahky dôjde, teraz sa nesmierne vzdialilo a cestu k nemu zahatávali tisíce prekážok, mesiace ťažkého putovania… More ho odtrhlo od Irumy a samo ostalo nedostižné…
Na konci lesa sa pred pútnikmi objavil obrovský močiar. Pretínal im cestu od jedného konca horizontu po druhý a ťahal sa ďaleko dopredu, zahalený zelenkastým oparom, za rána opásaný bielym rúchom hmiel. Nad morom tŕstia lietali v neveľkých kŕdľoch biele volavky.
Kavi, Pandion a Líbyjci zarazene pozerali na sýtozelenú húšťavu močaristého porastu, medzi ktorým sa ligotali na slnku okienka vody. No sprievodcovia si vymieňali spokojné pohľady a usmievali sa: šli správnou cestou, dva týždne namáhavého pochodu neboli daromné.
Na druhý deň oddiel pozväzoval plte z neobyčajne ľahkého pórovitého tŕstia[86], ktorého kolienkaté steblá boli desať lakťov dlhé. Na pltiach sa plavili pozdĺž porastov metlicového papyrusu a prepletali sa pomedzi červenohnedé hŕby suchého, polámaného tŕstia a plávajúce ostrovy trávy.
Na každej plti dvaja-traja chlapi udržiavali rovnováhu dlhými tyčami, ktoré sa zabárali do ílovitého dna.
Tmavá, zapáchajúca voda bola ako hustý olej. Spod tyčí vystupovali v bublinách plyny, pozdĺž zelených stien sa penila hrdzavá pleseň. Kam oko dovidelo, nebolo kúsočka súše. Vlhká spara vysiľovala ľudí zaliatych potom, zhora nemilosrdne pieklo slnko. Na večer napádali chlapov milióny mušiek v hustých mračnách. Na šťastie našli suchý pahrbok, kde nakládli čadivú vatru. Ešte lepšie im bolo za vetra, ktorý rozháňal mrákavy hmyzu a umožnil im vyspať sa po úmorných dňoch a nociach. Vietor ohýbal tŕstie, vlna za vlnou bežala po oceáne zelene.