V zatuchnutej vode a v hnijúcich húštinách sa skrývalo nesmierne množstvo plazov. Obrovské krokodíly sa v stovkách zhromažďovali na plytčinách, alebo nazízali spoza zelených stien, napoly skryte tratím. Po nociach netvory revali — ich hluchý dunivý rev naháňal ľuďom poverčivý strach. V krokodílom reve nebola zúrivosť ani hrozba — v prerývaných nízkych zvukoch, ktoré sa niesli nocou nad stojatou vodou, sa tajilo čosi bezcitného, studeného.
Cestovatelia naďabili na plytký záliv, posiaty podmytými kužeľovitými kopčekmi hliny. Hnedá voda neznesiteľne zapáchala, kopčeky pokrývala biela kôra vtáčieho trusu. Černosi vysvetlili, že tu hniezdia veľké, dlhonohé ružové vtáky[87]; ktorým sa v inom ročnom období močiar priam hmýri.
Z nezdravej vody a škodlivých výparov ochorelo niekoľko chlapov, zväčša Líbyjcov. Chorých vyčerpávala strašná triaška a nevšímavo ležali na pltiach pri nohách svojich druhov.
Na piaty deň sa z močiara čoraz častejšie vynárala čistá hladina, z ktorej trčali vrchovce stromov. Pandion sa prekvapene pýtal Kidoga, čo to znamená. Čierny priateľ mu s širokým úsmevom prezradil, že čoskoro sa ich útrapy skončia.
— Tu, — povedal černoch a ponoril tyč do hlbokej vody, — v období sucha zem horí páľou; a toto je záplava od dažďov.
— Aká je to rieka? — vyzvedal sa Pandion ďalej.
— Tu nie je jedna rieka, ale dve[88], a medzi nimi je reťaz močiarov, — vysvetľoval černoch. — Za sucha rieky takmer vyschnú.
Kidogo — ako vždy v poslednom čase — mal pravdu. Čoskoro sa začali plte zadŕhať o ílovité dno. Tam rástla zvláštna tráva so striebristobielymi klasmi, takže zďaleka sa zdalo, že step, ktorá sa ligotala v slnečných lúčoch, je pokračovaním vodnej hladiny. Pútnici, brodiac sa po pás v bahne, krikom rozháňali krokodíly a s pocitom uľahčenia vstupovali na pevnú, horúcu pôdu. Vítal ich svieži, suchý vietor a rozháňal ťažké výpary slatín. Oddiel došiel k návršiu, kde rástli kriaky so širokými sivozelenými listami, plné oranžových plodov veľkých ani vajce.
Natrafili na čistú vodu a rozhodli sa tu zastaviť. Okolo tábora postavili vysoký tŕňový plot. Černosi nazbierali hŕbu oranžových plodov, ktoré boli veľmi chutné a jemné, podonášali aj akési lístia a šťavou z neho začali liečiť priateľov postihnutých zimnicou. Zdraví sa do vôle vyspali. Boľačky, čo im na vreli, keď ich uštipol vodný hmyz, sa chytro hojili. Nepršalo niekoľko dní! Rána boli veľmi chladné a černosi sa triasli zimou.
Zakrátko sa všetci pobrali ďalej.
Dvadsaťpäť dní išli stepou. Bolo ich už len devätnásť — ôsmi sa po prechode cez močiare oddelili a zamierili na sever k rodným miestam, vzdialeným na desať dní pochodu. Darmo pozývali ostatných — tvrdohlavci neustúpili — chceli dôjsť až k moru.
Sivá clona zahalila belasú oblohu, z ktorej sa prv liala oslnivá žiara, V noci často zatiahli nebo mračná, strašná hrmavica sa neprestajne hnala nad stepou, no jediný blesk nepreťal zamatovo čiernu tmu, jedinká kvapka nespadla na zem rozpukanú od horúčavy.
Po stepi boli roztrúsené malé kopčeky — končisté kužele alebo až desať lakťov vysoké veže s ohnutými vrcholkami. Dnu v kopcoch z hliny tvrdej ani tehla žilo mnoho veľkého hmyzu, podobného mravcom, s nebezpečnými hryzadlami. Pandion si už zvykol na množstvo zveri: neprekvapili ho žirafy, ani stáda s päťsto slonmi. Teraz uvidel čriedu zvláštnych čierno-bielo pásikavých zvierat. Ponášali sa na aeneadské kone, ale boli menšie, s tenkými nohami, mali širší chrbát, prehnutý v krížoch, ladne vykrojený horný pysk, krátku hrivu a chvost. Pandion s úľubou hľadel na nich, keď sa v čriede objavili pri napájadlách. Rojčil o tom, ako by chytil také pásikavé kone a vycvičil ich v jazde. No keď sa s tým zveril Kidogo vi a ostatným černochom, dlho a hlasno sa mu smiali. Černosi vysvetlili mladému Helénovi, že pásikavé zvieratá sú silné, zlé a neskrotné; a keby sa ho aj podarilo chytiť niekoľko krotkejších, tie dve desiatky, koľko im treba, by nelapili ani za desať rokov.
Druhé sklamanie zažil Pandion pri stretnutí s byvolmi. Zbadal mocných tmavosivých býkov so širokými, zahnutými rohmi a prikrádal sa k najbližšiemu, aby ho zložil kopijou. No Kidogo sa navalil na šuhaja celým telom a pritisol ho k zemi. Černoch presviedčal priateľa, že tieto býky sú vari najnebezpečnejšie zvieratá v južnej krajine, že poľovať na ne možno iba s lukmi alebo vrhacími kopijami, ináč je smrť istá. Pandion počúvol priateľa a utiahol sa do kriakov ako ostatní, no nepochopil Kidogov strach pred týmito zvieratami — jemu sa nosorožec alebo slon videli oveľa strašnejší.
Cestu im často pretínali skalnaté hradby, reťaze vrchov alebo skupiny zvetraných útesov. V takých miestach vídali odporné opice so psími hlavami[89]. Keď sa otroci približovali, opice sa zhŕkli na skalách alebo pod stromami, smelo si ich obzerali a bezočivo sa vyškierali. Pandion len s odporom hľadel na ich holé psie papule s belasými napuchnutými lícami, olemovanými hustou ježatou srsťou, na ich vrtiace sa zadky s červenými mozoľnatými lysinami. Opice boli nebezpečné. Raz Kavimu zastali cestu tri opice a správali sa tak bezočivo, že sa Etrusk nezdržal a kopijou udrel jedno zo zvierat. Pri úpätí brala sa strhla vážna bitka. Pútnici boli radi, že sa im podarilo zutekať a vyviaznuť bez nehody.
Na dvadsiaty piaty deň cesty po krajine mierne stúpajúcej objavil sa na horizonte tmavý pás. Kidogo radostne vykríkol a ukazoval dopredu. Tam sa začínali hlboké hory — posledná prekážka, ktorú im prichodilo prekonať. Za zalesnenými vrchmi ležalo vytúžené more — istá cesta k domovu.
Na poludnie prišiel oddiel k palmovému háju. Pandion obdivoval zvláštny háj. Prv v stepi nevidel také vysoké štíhle stromy, podobné na datľové palmy, ktoré poznal z Egypta. Každý kmeň akoby vyrastal rovno zo stredu modročiernej hviezdicovej tône, ktorú vrhal vrchovec. Suchá pôda medzi čiernymi hviezdami tieňov vyzerala ako do biela rozžeravený kov. Podľa neobyčajných tieňov Pandion usúdil, že im poludňajšie slnko stojí priamo nad hlavou. Povedal to Kavimu. Etrusk iba nechápavo mykol plecami, no Kidogo im vysvetlil, že je to naozaj tak. Čím ďalej na juh, tým vyššie stúpa slnko a nikto nevie prečo. Starci vravia, že — ako počuli — ďaleko na juhu slnko opäť klesá.
Helén nemal kedy dlho hútať nad záhadou — všetci, zmorení páľavou, ponáhľali sa k vode. Pri oddychu Kidogo prehlásil, že navečer dorazia k lesu a potom ich cesta povedie cez lesy a hory, ktoré sa rozprestierajú ďaleko až na okraj pevniny.
— Tam, — černoch ukázal napravo, — i tam, — ukázal naľavo, — sú veľké rieky, no nemôžeme po nich plávať. Pravá[90] sa obracia na sever k veľkému sladkému moru pri okraji severných pustatín. Ľavá[91] prudko zahýna na juh a zaviedla by nás celkom inde, ako chceme. Okrem toho popri riekach žijú mocné kmene, ktoré jedia ľudské mäso a všetkých nás zahubia. Musíme ísť rovno na juhozápad, ako letiaci šíp, medzi dvoma riekami. Tmavé lesy sú pusté a bezpečné a na horách nikto nežije zo strachu pred strašnými búrkami a temnými húšťavami. Zveriny je tam málo, ale nás nie je veľa — dáko sa uživíme lovom a plodmi.
87
Plameniak — brodivý vták s dlhými nohami a dlhým krkom, s veľkým zohnutým zobákom a s krásnym ružovým perím.