Pandion, Kavi a Líbyjci s obavami pozerali na tmavý les, ktorý sa objavil pred nimi, a zmocnil sa ich čudný nepokoj.
V zajatí lesov
Medzi hustými kríkmi sa týčili čudné stromy. Ich tenké kmene s vypuklými priečnymi hranami sa končili plochými vejármi krátkych konárov s veľkým lístím a nad nimi trčali dlhé rovné výrastky podobné zeleným mečom, z desať lakťov dlhé. Štyri takéto stromy, po dva z každej strany, stáli ako stráž pred vchodom do lesa a hrozivo dvíhali meče k bledému nebu. Oddiel prešiel pomedzi ne, predierajúc sa tŕnistým krovím. Z krov sa vyrútil veličizný diviak so zahnutými trhákmi, s hnusnou hrboľatou hlavou; nespokojne zagrúlil na ľudí a zmizol…
Keď šli prvý deň cesty cez les, Kavi stratil papek so štyridsiatimi deviatimi zárezmi, ktoré označovali, koľko dní sú na ceste, a pútnici prestali rátať čas. Mladému Helénovi do pamäti sa navždy vryl jednotvárny, nekonečný les.
Oddiel išiel mlčky. Ak niekto prehovoril, hlas sa dunivo rozliehal pod nepreniknuteľnou zelenou klenbou. V šírych priestoroch zlatej stepi nikdy sa necítili takí malí a stratení v hlbinách cudzej zeme. Obrovské šnúry popínavých rastlín, neraz hrubé ako ľudské telo, špirálovite obkrúcali hladké kmene, v korunách sa splietali do hustej siete a viseli dolu ako riasené závesy alebo jednotlivé široké stuhy. Konáre sa rozvetvovali vysoko-vysoko nad hlavami chodcov, kmene sa rozplývali v sivom súmraku. Často natrafili na mláky s hnijúcou vodou, potiahnuté plesňou, niekedy ticho tiekli lesom úzke, tmavé potoky. Na nemnohých čistinách slnko slepilo oči zvyknuté na lesné šero; museli obchádzať nepreniknuteľné húšťavy. Nevídané papradie, štvornásobne prevyšujúce človeka, rozprestieralo ako krídla ohromné bledozelené peristé listy. Sivasté lístie mimóz tvorilo najjemnejšie vzory v stĺpoch slnečného svetla. Záplava kvetov — krvavočervených, oranžových, fialových, bielych — veľmi výrazne a pestro sa odrážala od bledej zelene listov, veľkých, širokých, dlhých aj úzkych, rovných, vykrojených aj zúbkovaných. V divej spleti prepletali sa kľukaté špirály popínavých výhonkov, trčali hrozné, na prst dlhé pichliače, nemilosrdne driapajúce telo. Na čistinách sa rozliehal divý škrek a štebotanie vtákov, akoby sa tu sústredil všetok lesný život.
Pútnici si overovali smer podľa slnka a znova vošli do lesného súmraku podľa dažďových výmoľov, podľa toku potokov, podľa šikmých stĺpov slnečných lúčov, ktoré sa málokedy predrali lístím. Čistinám vyhýbali aj preto, lebo blízo nich hniezdieval na stromoch nebezpečný hmyz — strašné čierne osy a hrozné mravce. Stromy obrastal vysoký lišajník, hubovité hrče a výčnelky. Zelený mach obaľoval povrch koreňov, ktoré vybiehali z obrovských kmeňov ako široké podpery. V hlbokých jamách medzi nimi by sa spratal celý devätnásťčlenný oddiel. Korene zabiehali jeden do druhého a neobyčajne sťažovali cestu — chlapi ich museli preliezať, alebo obchádzať a predierať sa úzkymi chodbami. Nohy sa zabárali do hrubej vrstvy zbútľavených konárov, lístia a vyschnutých výhonkov. Prechádzali okolo skupín belavých húb s ťažkým mŕtvolným zápachom. Iba tam, kde stromy neboli také vysoké, nezahatávali korene cestu a nohy si oddýchli na pokrovci mäkkého machu. Zato v tých miestach rástlo husté tŕnisté krovie, ktoré bolo treba obísť alebo sa ním predierať, pričom sa strácal čas i sily.
Pútnikom na holé plecia padali akési škvrnité slimáky a pŕhlili ich jedovatým slizom. Občas sa temravou mihol a ticho zmizol tieň zvieraťa.
V noci tu vládlo také isté hlboké ticho, kedy-tedy prerušené zavytím neznámeho nočného dravca alebo škrekotom tajomného vtáka.
Cestovatelia prešli veľa nízkych horských hrebeňov, no ani raz nevyšli na nezalesnené priestranstvo. V dolinách bol les ešte hustejší. Vlhký dusný vzduch a zápach spretej zeme nedal ľuďom dýchať.
Keď prešli dolinu, cez ktorú sa rútila medzi kameňmi studená bystrina, sadli si oddýchnuť.
Pred nimi bol dlhý svah.
Už druhý deň sa štverali dovrchu. Les bol čoraz hustejší a nepreniknuteľnejší. Zmizli čistiny, na ktorých nachádzali obživu. Cestu im častejšie prehrádzali obrovské vyvrátené stromy. Oddiel vyhýbal pichľavým oponám z tenkých pružných stebiel, splývajúcim zhora, alebo nepreniknuteľným húštinám kriakov a nízkych stromov a plazil sa jarkami, ktoré na svahoch vymleli dažde. Pod rukami a kolenami sa im sypala drsná, suchá zem. Smer udržovali iba podľa výmoľov.
Postupne sa väčšmi schladzovalo, ako keby oddiel vnikol do hlbokého, vlhkého podzemia.
Už sa zotmelo, keď sa stúpanie skončilo a pútnici boli zrejme na náhornej rovine. Tam už neboli výmole a oddiel, aby nestratil smer, zostal tam nocovať. Ani hviezdička nepreblysla cez zelenú klenbu. Kdesi hore vystrájal silný vietor. Pandion dlho nezaspal a načúval hučaniu lesa, ktoré sa podobalo hučaniu mora. Buchot, šuchot a praskanie konárov v poryvoch vetra splývalo v mohutné plieskanie a pripomínalo rovnomerné nárazy príboja.
Dlho sa nerozvidnievalo — slnečné svetlo zadržovala hustá hmla.
Napokon neviditeľné slnko sa prebilo chmárami a pred cestovateľmi sa otvoril gniavivý a chmúrny výhľad.
Kmene netvorných stromov, sto päťdesiat lakťov vysokých, s hladkou čiernou a bielou kôrou sa ponárali vrcholkami do hustej mliečnej hmly, ktorá úplne skrývala ošarpané konáre. Mach a lišajníky nasiaknuté vodou sa zavesili na stromy ako dlhé tmavé vlasy a sivé brady. Voda ločkala pod nohami, vyšpľachujúc z hubovitej siete spletených koreňov, trávy a machu.
Husté kríkovité porasty s veľkými listami zatarasovali cestu. Veľké bledé kvety vajcovitých tvarov sa ticho knísali na dlhých stonkách.
Čierne a biele stĺpy sa hromadili v nedohľadných radoch, vôkol nich sa kúdolila sivá hmla, po kôre stekali úzke pramienky vody. Niektoré kmene boli obalené hrubým povlakom mokrého machu.
V tom strašnom lese nebolo vidieť ďalej ako na tridsať-štyridsať lakťov.
Nemohol si urobiť ani krok, ak si si neprerúbal cestu pri päte lesných velikánov.
Hŕby ozrutných vyvrátených kmeňov privádzali nešťastníkov do zúfalstva. Najhoršie bolo, že sa tu nemohli nijako orientovať — ničím si nemohli overiť smer.
Černosi sa triasli v studenej hmle, prestrašení ešte navyše mohutným pralesom. Líbyjcov to zgniavilo celkom. Všetkým sa zdalo, že zašli priamo do sídla lesných bohov, kam ľudská noha nesmie vkročiť a odkiaľ nieto východu.
Kavi kývol Pandionovi — obaja chytili nože a dali sa zbesilo obsekávať mokré konáre. O chvíľu sa vzchopili aj ostatní — pri práci sa navzájom striedali, preliezali cez kopce obrovských kmeňov, blúdili, hľadajúc východ medzi obludnými koreňmi a znova viazli v nepriechodnej zeleni. Čas sa míňal a hore jednostaj visela biela hmla, jednostaj zo stromov ťažko a pomaly kvapkala voda, vzduch sa neoteplil a iba podľa sivočerveného odtieňa hmly si domysleli, že nadišiel večer...
— Nikde sa nedá prejsť! — s takou zprávou si Kidogo sadol na koreň a zúfalo si stískal hlavu. Dvaja sprievodcovia sa pred chvíľou vrátili s takým istým výsledkom.
Priekom cez prerúbanú cestu sa na tisíce lakťov tiahla úzka čistina. Za nimi bol obrovský chmúrny les, cez ktorý sa s nadľudským úsilím predierali tri dni. Vpredu stál hustý bambusový porast. Lesklé stvoly sa dvíhali na dvadsať lakťov a plavne skláňali jemné riasnaté vrcholce.; Bambus rástol tak husto a bol taký tvrdý, že bronzové nože sa vyštrbili už pri prvých úderoch. Bez sekier alebo ťažkých mečov sa nedalo vniknúť do hustej mreže rovných, kolienkatých stebiel. Obísť bambusovú húštinu bolo nemožné — rástla všade, kam dovideli, v širokom páse na obidve strany do hmlistej diaľky náhornej roviny.