Ľudia zmučení chladom, nedostatkom potravy a borbou so strašným lesom, stratili zvyčajnú energiu — posledný úsek cesty bol príliš ťažký. No nijako sa nemohli zmieriť s myšlienkou, že sa musia vrátiť.
Aby prešli cez tieto strašné lesy, nestačí im iba zachovávať juhozápadný smer, nestačí zo všetkých síl sa presekávať a predierať cez húšťavy — musia ešte vedieť, kade možno prejsť. Tie miesta im ukážu obyvatelia lesov — a tých nestretli. Keby aj vyhľadali lesných ľudí, iste by všetci skončili na ražňoch ľudožrútov.
Neprešli sme, neprebili sme sa — rovnaká myšlienka sa zračila všetkým devätnástim na tvárach, v drsných vráskach, v zúfalých úškrnoch, aj v maske stuhnutej pokory.
— Dalo by sa vyliezť hore? — spýtal sa mladý Helén a pozrel na vysoké, rovné kmene.
— Musíme, hoc tým stratíme celý deň, — zachmúrene odpovedal Kidogo.
— Dozadu alebo dopredu, no voslep už nemôžeme ísť, nemáme poživne.
— Z tohto stromu bude pekný rozhľad, — Pandion ukázal na velikána s bielou kôrou.
Kidogo zavrtel hlavou.
— Nie, nehodí sa nám strom s bielom kôrou, ani s čiernou[92]. Ich drevo je tvrdé ako železo, nemožno doň vbiť ani nôž, tobôž drevený klin. Hádam len nájdeme strom s červenou kôrou[93] a s veľkým lístím, na ten vylezieme.
Chlapi sa dali hľadať pozdĺž čistiny taký strom. Po chvíli oznamovali, že už ho majú. Strom bol nižší ako železné giganty, ale rástol celkom blízo bambusov a čnel nad húšťavou vyše päťdesiat lakťov. Pútnici horko-ťažko zoťali dva bambusy, rozrúbali ich na lakeť dlhé štiepanice a každú na konci zaostrili. Kidogo a Mpafu ťažkou vetvou zatĺkali do stromu klin za klinom čoraz vyššie, až po špirálovitú lianu, ktorá obkrúcala peň. Potom sa Kidogo a jeho pomocník opásali tenkými lianami a zapierajúc sa zo všetkých síl nohami a odkláňajúc telo ďaleko od kmeňa, stúpali do výšavy. Čoskoro ich tmavé postavy bolo ledva vidieť na pozadí neba, zatiahnutého mračnami.
Pandion im odrazu závidel. Oni tam hore vidia svet, zatiaľ čo on zostal dole, v tôni, ako tie veľké červeno-belasé červy, ktoré vídali vo výmoľoch lesnej pôdy.
Mladý Helén sa razom rozhodol a zachytil sa bambusových klinov. Na Etruskov výstražný krik iba hodil rukou, rýchlo sa vyštveral na peň, odrezal zhora ovísajúci koniec inej rastliny a napodobnil Kidoga. Nebolo to ľahké — tvrdá liana sa mu zarezávala do chrbta. Keď ju trocha popustil, nohy sa mu šmýkali a bolestivo si odieral kolená o drsnú kôru. Horko-ťažko vyliezol do polovice kmeňa. Pórovité vrcholce bambusov sa pod ním kolísali v žltnúcich sa vlnách, ale obrovské konáre boli ešte vysoko. Zhora sa ozvalo Kidogovo volanie a pevná liana zakosílená do slučky sa dotkla Helénovho pleca. Pandion si prevliekol lianu popod pazuchy a druhovia ho opatrne ťahali nahor. S odretými nohami, ustatý, no šťastný dosiahol spodné, najhrubšie konáre. Tu sa už bol medzi dvoma rázsochami usalašil Kidogo a jeho pomocník.
Pandion sa obzeral z osemdesiatlakťovej výšky a prvý raz po toľkých dňoch sa pred ním otvoril široký horizont. Les na vysokej náhornej plošine lemoval bambusový porast. Za ním trčala hradba nevysokých čiernych skál, zvažujúcich sa na západ reťazou riedkych šikmých zubov. Ďalej sa krajina opäť mierne znižovala. Nekonečné kopce, husto zalesnené, sa kučeraveli ako dajaké zelené oblaky rozdelené úzkymi roklinami, v ktorých sa kúdolila hmla. V nich sa skrývali nekonečné dni hladového a namáhavého pochodu, práve tade bežala cesta ich oddielu. No v tej hustej zelenej mase nebolo vidieť ani čistinky, ani širšej doliny. Prekonať vzdialenosť, ktorú teraz merali očami, na to by im ťažko stačili sily. A tam za nepreniknuteľnými hmlami, na horizonte mohlo byť to isté a potom by bola záhuba neodvratná.
Kidogo odvrátil zrak od diaľky rozprestierajúcej sa pod ním a zachytil Pandionov pohľad. Mladý Helén uvidel mu v očiach smútok a nesmiernu únavu — černochova nevyčerpateľná bodrosť pohasla, tvár sa mu zmrštila v trpkej grimase.
— Treba pozrieť nazad, — povedal Kidogo skleslým hlasom, vstal a šiel po konári, ktorý navisol ďaleko nad bambusy.
Pandion potlačil výkrik strachu, no černoch stúpal akoby nič, až na koniec konára, takmer nebadane sa pohupujúc v strašnej výške. Konár sa prehol. Pandion stŕpol v hrôze, ale Kidogo už si sadol rozkročmo, spustil nohy do prázdna, oprel sa rukami o tenké vetvy a zahľadel sa do diaľky.
Pandion sa neodvážil ísť za ním, so zatajeným dychom čakali s Mpafu, čo im Kidogo povie. Všetko, čo sa odohrávalo na strome, sledovalo zdola ostatných šestnásť druhov, ktorých z výšky nebolo takmer rozoznať.
Kidogo sa dlho hojdal na pružnom konári a potom sa bez slova vrátil ku kmeňu.
— Je to zlé, keď nepoznáme cestu, — prevravel stiesnene. — Mohli sme sa sem dostať oveľa ľahšie. Tam, — ukázal na severozápad, — blízko nás je step. Mali sme ísť väčšmi doprava a nezachádzať do lesa… Treba sa nám vrátiť k stepi. Možno tam budú ľudia: okraje lesa bývajú častejšie obývané ako step alebo samotný les.
Zísť zo stromu bolo oveľa ťažšie ako vyškriabať sa hore. Nebyť priateľov a ich pomoci Pandion by nikdy nezliezol tak chytro a najskôr by bol spadol a zahlušil sa. Len čo Helén stúpil na zem, nohy sa mu podlomili a za smiechu svojich druhov odkvicol na trávu. Kidogo porozprával, čo uvidel zo stromu, a navrhol, aby sa obrátili v pravom uhle od doterajšieho smeru. Napodiv nikto nezareptal, hoci si všetci uvedomovali, že v boji s lesom boli porazení a že sa im cesta oveľa predĺži.
Pandion si spomenul, čo Kidogo vravel na začiatku pochodu, a uvedomil si, že cesta okolo lesov je ďaleká a nebezpečná. Popri riekach a na okrajoch lesa žijú divé a mocné kmene, ktorým by sa devätnásť pútnikov márne stavalo na odpor.
Step, ktorá s riedkymi nízkymi stromami vyzerala ako ovocný sad, zvažovala sa k prudkej riečke. Na náprotivnom brehu sa kopila hŕba čiernych kmeňov. Rieka k nim naplavila dlhú hať kmeňov, konárov a tŕstia, vysušených a vybielených.
Oddiel minul palmový háj, ktorý slony načisto spustošili, a utáboril sa pod hustým nevysokým stromom. Po kmeni stekala voňavá živica, z konárov aj z kmeňov visela v dlhých pásoch hodvábna kôra, ktorá v ľahkom vánku jednotvárne šelestila a uspávala ustatých pútnikov.
Odrazu sa Kidogo zľakol a aj ostatní zbystrili pozornosť. K rieke sa blížil velikánsky slon. Slon bezstarostne si vykračoval, pokyvoval chvostom a v jeho správaní čosi sa neponášalo na zvyčajnú ostražitosť týchto zvierat. Zrazu sa ozvali ľudské hlasy, no slon ani len nepodvihol sklopené ušiská. Prekvapení pútnici vyskočili, no zápäť ako na povel sa znovu pritisli k zemi. Pri slonovi uvideli niekoľko postáv. Iba teraz si všimli, že na širokej slonovej šiji— ležal človek a rukami sa opieral zvieraťu o zátylok.
Slon vošiel do vody, ktorá sa pod stĺpmi jeho nôh zmútila. Veľké ušiská sa zrazu vztýčili, pričom sa obrova hlava trojnásobne zväčšila. Malé hnedé očká sa pozorne dívali do riečnej hlbiny. Chlap na slonovi si sadol a hlasno pľasol zviera po širokej lebke. Od rieky sa niesol prenikavý krik „chejja!“.
Slon pokýval chobotom, schytil do neho veľký kmeň z riečneho nánosu, vysoko ho zodvihol nad hlavu a šmaril doprostred rieky. Ťažký kmeň hlasno čľapol na hladinu, ponoril sa a vyplával o hodný kus nižšie. Slon tak zhodil ešte niekoľko kmeňov, potom opatrne vošiel do stredu rieky a zastal s hlavou obrátenou proti prúdu.
Nato sa čierni chlapci a dievčatá, čo prišli so slonom — bolo ich osem — s krikom a smiechom hodili do studenej vody. Šantili, potápali jeden druhého — smiech a hlasné plieskanie po mokrých telách sa rozliehalo široko-ďaleko. Chlap na slonovi veselo kričal, no ustavične pozoroval rieku a kedy-tedy prinútil slona, aby hodil do rieky nové kusiská dreva.