Pandion tam uvidel hrnčiarsku dielňu — robili v nej hlinené nádoby na obilie a pivo.
Kidogo neodolal. Vzal kus dobre rozmiešanej vlhkej hliny, čupol si a zahútal sa. Potom istými pohybmi veľkých rúk, túžiacich po milovanej práci, začal modelovať. Pandion ho pozoroval. Hrnčiari sa smiali, no pokračovali v práci. Čierne ruky pomaly odštipovali, uhladzovali a priťapkávali hlinu, z beztvárnej hmoty sa vynárali obrysy širokého chrbta, záhybov kože — z hliny vystupovala výstižná slonia podoba. Hrnčiari zmĺkli, nechali robotu a obkolesili Kidoga. Na zemi už stáli hrubé nohy, slon zodvihol hlavu s dopredu vystretým chobotom, s nastraženými ušami.
Naokolo sa ozvali výkriky obdivu. Jeden z hrnčiarov sa potichučky vytratil.
Kidogo sa zahĺbil do práce a nezbadal, že medzi divákov prišiel náčelník — starec s dlhým chudým krkom, zohnutým nosom a malou prešedivenou briadkou. Na hrdle mu visela zlatá reťaz s červeným kameňom — bol jedným z hlavných učiteľov slonov.
Starec mlčky sledoval, ako černoch dokončuje prácu. Kidogo odstúpil, poutieral si dlane zababrané hlinou, s úsmevom si obzrel figúrku slona, za lakeť vysokú. Hrnčiari pochvalne vykríkli. Starý náčelník zodvihol ťažké obočie a hneď všetci stíchli. Potom s výrazom znalca sa dotkol mokrej hliny a kývol Kidogovi, aby k nemu podišiel.
— Vidím, že si majster, — povedal významne, — lebo ľahko si urobil to, čo nevie nik z nášho ľudu. Povedz, vedel by si urobiť sochu, no nie slona, ale človeka? — a ukázal na seba.
Kidogo zavrtel hlavou. Náčelník sa zamračil.
— Medzi nami je majster lepší ako ja, majster z ďalekej severnej krajiny, — povedal Kidogo, — ten urobí tvoju sochu, — a ukázal na Pandiona.
Starec sa obrátil k Helénovi a opakoval otázku.; Pandion zbadal, že černoch naň prosebne hľadí, a súhlasil.
— Ale vedz, náčelník, — riekol, — v mojej vlasti sa vytesávajú sochy z mäkkého kameňa alebo sa vyrezávajú z dreva. Tu nemám ani nástroje, ani kameň, tvoju podobu môžem urobiť iba z tejto hliny. No hlina zanedlho vyschne a popraská, tvoja socha bude stáť iba niekoľko dní…
Náčelník sa usmial.
— Chcem len vidieť, čo dokáže cudzí majster; a naši majstri nech sa prizerajú.
— Dobre, skúsim to, — súhlasil Pandion. — Ale kým budem pracovať, musíš sedieť predo mnou.
— Prečo? — začudoval sa náčelník. — Ty nepracuješ ako on? — a starec ukázal na Kidoga.
Pandion sa zháčil a hľadal vhodné slová.
— Ja som urobil iba slona, — zamiešal sa do rozhovoru Kidogo. — A či ty, učiteľ slonov, nevieš, že každý slon je inakší? Iba tomu, kto ich nepozná, sa zdajú všetky ako jeden.
— Pravdu vravíš, — prisviedčal náčelník. — Ja razom poznám dušu každého slona a vopred poviem, ako sa bude, správať.
— Tak vidíš, keby som chcel urobiť takého slona, musel by som ho mať pred očami— A tak aj môj priateľ. Nerobí iba človeka, ale práve teba, a preto musí pri práci na teba hľadieť.
— Rozumiem. Nech tvoj priateľ chodí ku mne v hodinu denného odpočinku a ja budem pred ním sedieť. — Po tých slovách sa náčelník vzdialil. Hrnčiari postavili hlineného slona na drevenú lavičku. Zvedavcov pribúdalo.
— No, Pandion, — povedal Kidogo priateľovi, — náš osud je v tvojich rukách.
Helén prikývol a obaja sa pobrali k domovu — za nimi sa tmolil rákoš detí, ktoré šli zvláštnym prišelcom za pätami.
— Môžeš hovoriť? — spýtal sa náčelník a oprel sa do vysokého nepohodlného sedadla, zatiaľ čo Pandion rýchlo nahadzoval hlinu na hrubý klát. — Nebude ti to vadiť pri práci?
— Môžem, lenže viem neveľa z vašej reči. Nerozumiem všetkému, čo vravíš, a odpoviem ti málo slovami.
— Zavolaj teda svojho priateľa, obyvateľa prímorských lesov; nech je tu s tebou. Otupno mi je sedieť ako opici, ktorá nevie rozprávať.
Prišiel Kidogo a so skríženými nohami sadol si k náčelníkovmu sedadlu.
S černochovou pomocou sa náčelník a Helén mohli zhovárať. Náčelník sa prezvedal na Helénovu vlasť a Pandion pod jeho prenikavým pohľadom odpovedal, plný dôvery k múdremu starcovi, ktorý doista veľa skúsil.
Rozprával o svojom živote vo vlasti, o Tesse, o ceste na Krétu, o otroctve v Ta-Keme, o svojom úmysle vrátiť sa domov. Hovoril, jeho prsty modelovali a Kidogo prekladal. Sochár pracoval nezvyčajne zápalisto. Náčelníkova socha akoby mu bola ukazovateľom do prístavu jeho vlasti. Spomienky znova rozjatrili netrpezlivosť a zastávka u vládcov slonov ho škrela.
Starec si vzdychol a pomrvil sa, zrejme už ustal.
— Povedz mi dačo vo svojej reči, — znenazdajky popýtal Heléna.
— To Hellenikon eleuteron! — riekol Pandion.
Čudne zazneli tu, hlboko v Afrike, slová, ktoré rád opakoval jeho ded, keď malému Pandionovi rozprával o sláve a hrdinoch gréckeho ľudu.
Pandion mu vysvetlil, že tieto slová vyjadrujú ideál každého obyvateľa jeho krajiny. — Helada je slobodná.
Starec sa zamyslel. Kidogo Pandionovi nebadane naznačil, že náčelník je ustatý a na ten deň je toho dosť.
— Áno, dosť! — zodvihol hlavu učiteľ slonov. — Prídi zajtra. Koľko dní budeš ešte potrebovať?
— Tri! — isto povedal Pandion, nedbajúc na Kidogove varovné posunky.
— Tri dni? Dobre, to vydržím, — súhlasil starec a vstal. Pandion a Kidogo obkrútili hlinu mokrou handrou a odniesli ju do tmavého skladu pri náčelníkovej chatrči.
Na druhý deň obaja priatelia rozprávali náčelníkovi o Ta-Keme, o jeho moci a o jeho ozrutných stavbách. Starca ohromili tieto zvesti o egyptskom ľude, chmúril sa, no počúval so záujmom. Keď Pandion spomenul jednotvárnosť uzavretého sveta Egypťanov, náčelník ožil.
— Je načase, aby ste poznali môj ľud, — riekol vážne. — Ponesiete o ňom chýr do vašich ďalekých krajín.
A náčelník rozprával priateľom, že vládcovia slonov, opierajúc sa o svoju moc, chodievajú na ďaleké cesty po krajine. Idú na slonoch a hrozí im iba jedno nebezpečenstvo: že naďabia na slonie stádo. Slon vždy môže nečakane ujsť k svojim divým príbuzným. Ale poznajú spôsoby, ako tomu predísť. Náčelník spomínal, že ďalej na východ a na juh od miest, kde ich pritúlil pohostinný ľud, za močiarmi a vrchmi ležia sladkovodné moria[95].
Ťahajú sa v reťazi jedno za druhým južným smerom a lemujú ich hory, ktoré chrlia dym, plamene a ohnivé rieky. Za morami je opäť súš — vysoká pahorkatina bohatá na zverinu a skutočný koniec zeme — breh nekonečného mora — leží na východ od pásma močiarov.
Na pahorkatine stoja neďaleko od seba dva veľké, oslnivo biele vrchy[96], ich krásu si nevie nik ani predstaviť, ak ich nevidel. Obkolesujú ich hlboké lesy, v nich žijú divosi a tajomné vzácne zvieratá, ktoré v iných končinách dávno vyhynuli. Vládcovia slonov videli rokliny, zavalené obrovskými kosťami pomiešanými s kosťami ľudí a úlomkami kamenných zbraní.
V húšťavách neďaleko severnej bielej hory sa neraz objavili diviaky veľké ani nosorožce a raz tam boli zazreli zviera veľké ako slon, ibaže ešte ťažšie, s dvoma rohmi na konci pysku.
Na sladkovodných moriach v plávajúcich dedinách[97] žijú ľudia, ktorých nezraní nijaký nepriateľ a ktorí nepoznajú s nikým zľutovanie.
Pandion sa náčelníka spýtal, ako ďaleko na juh sa rozprestiera africká zem a či je pravda, že sa tam slnko opäť skláňa nižšie.
Starec sa rozohnil. Vysvitlo, že sám velil veľkej výprave na juh, keď mu ešte nebolo štyridsať liet.
97
Plávajúce dediny jestvujú aj teraz na veľkých jazerách. Sú vystavané na veľkých pltiach.