— Viem, — pokojne pokračoval starec, uškŕňajúc sa. — Poznám tvoj ľud a tvoju krajinu, kedysi som poznal mocného náčelníka Iorumefu.
— Iorumefu! — zajachtal Kidogo. — To je môj ujec!
— Dobre, — prerušil ho náčelník. — Pozdravuj ho odo mňa. Teraz si všetko pochopil? — a nečakajúc odpoveď, skončiclass="underline" — Chcem sa pozhovárať s tvojím priateľom. — Náčelník sa obrátil k Pandionovi. — Cítim, že budeš vo svojej zemi veľkým človekom, ak sa ti pošťastí vrátiť do vlasti. Spýtaj sa ma, na čo chceš, odpoviem ti.
— Dávno som sa chcel dozvedieť, ako ovládate slony, — povedal Pandion. — Alebo je to tajomstvo? — dodal nesmelo.
— Výcvik slonov je tajomstvom iba pre hlupákov, — usmial sa starec. — Každý rozumný človek ho ľahko uhádne… No je to ťažká a nebezpečná práca, ku ktorej treba nekonečnú trpezlivosť. Nestačí iba um — treba aj pracovať. Málo je v tejto krajine kmeňov, ktoré by mali zrazu všetky tri vlastnosti ako môj ľud: um, pracovitosť a nesmiernu odvahu. Vedz, cudzinec, že dospelého slona neskrotíš. Lovíme len mláďatá. Mladý slon sa učí desať rokov. Treba vynaložiť desať rokov namáhavej práce, kým zviera pochopí príkazy človeka a vykonáva, čo treba.
— Desať rokov! — prekvapil sa Pandion.
— Veru, práve toľko, ak si správne určil povahu slona. Ak si sa pomýlil, neporadíš si s ním ani za pätnásť liet. Medzi slonmi sú aj tvrdohlavci, aj tupci. A nezabúdaj, že lov na mladých slonov je nesmierne nebezpečný.
Treba ich chytať bez pomoci cvičených slonov, lebo skrotené zvieratá odídu so stádom. Naše slony nám pomáhajú, až keď sme stádo zahnali a mladé slony pochytali. Na každom love zahynie niekoľko udatných lovcov, — v náčelníkovom hlase zaznel smútok. — Povedz, videl si, ako cvičia naši mladí bojovníci? Áno? Aj to je umenie potrebné pri love slonov.
Pandion sa neraz prizeral nezvyčajným hrám domorodcov. Bojovníci postavili na rovnej lúčine dve vysoké tyče a päť lakťov od zeme spojili ich priekom bambusovou žŕdkou. Potom sa rozbehli a akosi bokom sa prešvihli ponad žrď. Skokan sa vždy zohol, akoby sa zlomil na dve polovice.
Pandion ešte nikdy nevidel tak vysoko skákať. Niektorí skákali až šesť lakťov vysoko. Vtedy ešte nechápal, načo im treba toto umenie. No náčelníkove slová mu trocha objasnili význam cvikov.
— Teraz vidíš, aké je to ťažké, — ozval sa náčelník po chvíli. — Na slony poľujú aj iné kmene. Zabíjajú ich zo stromov ťažkými kopijami, zaháňajú ich do jám, prikrádajú sa k nim, keď spia. Ale počkaj, — náčelník sa pľasol po kolene, — prikážem, aby ťa vzali na lov. Bude to čoskoro, prv ako odíde oddiel do západných lesov. Chceš vidieť slávu aj utrpenie môjho ľudu?
— Chcem a ďakujem ti, náčelník. Môžu ísť aj moji druhovia?
— Nie, bolo by nás všetkých priveľa. Zavolaj iba jedného-dvoch, inak by ste zavadzali.
— Nech so mnou idú dvaja priatelia: tento, — Pandion ukázal na Kidoga, — a ešte jeden…
— Kto? Ten namosúrený, bradatý? — spýtal sa náčelník, mysliac na Kaviho. Helén prisvedčil.
— Aj s tým by som sa chcel pozhovárať, nech zájde ku mne, — povedal starec. — A ty by si iste rád druhom oznámil čím najskôr, že vám pomôžeme. Na kedy bude určený deň lovu, ti povedia. — A starec kývnutím ruky, prepustil obidvoch priateľov.
Lovci sa vybrali na cestu za zlovestného bubnovania. Podaktorí sa viezli na slonoch naložených povrazmi, poživňou a vodou, ostatní šli peši. K nim sa pripojil Kavi, Kidogo a Pandion, ozbrojení svojimi mocnými kopijami.
Dvesto lovcov, prekročilo riečku a zamierilo po stepi na sever, k pásmu holých brál, ktoré sa slabo črtali v belasej hmle nad horizontom. Kráčali rýchlo, takže im aj takí chodci, akými boli traja priatelia, ledva stačili.
Od úpätia horského hrebeňa na juh a na východ bola step úplne rovná s veľkými vypálenými miestami. Nad žltou rovinou vietor roznášal obláčiky prachu, ktorý sadal na matnú zeleň stromov a krovísk.
Nocovali pri južnom výbežku skalnej reťaze a na svitaní sa pustili popod východné svahy. Vpredu nad rovinou sa kúdolil červenkastý opar, v ktorom sa chveli a rozplývali obrysy stromov. Na severe sa rozprestieral veľký močiar. Od skupiny lovcov sa oddelil junák, kývol cudzincom, aby išli za ním, a začal vystupovať hore na svah.
Kavi, Pandion a Kidogo vyliezli do výšky vari dvesto lakťov. Nad hlavami sa im týčil kamenný zráz, sálajúci páľavou. Po žltých skalách sa hadili čierne trhliny. Lovec priviedol priateľov na kamenný výstupok priamo proti močiaru, prikázal im, žeby sa pritajili za chumáče tvrdej trávy a skálie, naznačil im, aby boli ticho, a zmizol.
Etrusk, černoch a Helén dlho bez slova ležali na úpeku. V doline pod nimi sa dosiaľ nič neozvalo.
Zrazu sa zľava doniesol k nim nejasný— tlieskavý šuchot, blížil sa, mocnel. Pandion opatrne vyzrel spoza kameňa cez mierne rozkolísanú trávu a zmeravel.
Močiar zaplavila tmavosivá mrákava slonov.; Obrovské zvieratá prechádzali šikmo od skalísk cez rozhranie stepi a močiarov a mierili na juhovýchod. V stádach išlo sto až päťsto slonov, skupiny, nasledovali za sebou v neveľkých medzerách. Každé stádo bolo zomknuté dokopy, zvieratá sa tisli k sebe a zhora sa zdalo, že sa pohybuje jednoliata sivá škvrna so zvlneným povrchom chrbtov,; spestrená bielymi čiarkami klov.
Na bahnitých miestach sa stádo roztiahlo do úzkeho pása. Niektoré slony uskakovali nabok, natŕčali uši a smiešne rozťahovali napäté zadné nohy. No potom sa opäť zaradili medzi ostatných.
Jedny, zväčša veľké samce, nenáhlivo prekladali nohy a sklopili hlavy a uši. Iné stúpali vážne, vysoko dvíhali prednú časť tela, a krížom kládli zadné nohy. Tretie sa často obracali bokom a vystrkovali tenké chvosty.
V tmavosivej mase sa beleli kly krátke aj dlhé, rovné aj zohnuté.
Kidogo sa naklonil k Pandionovi.
— Slony sa sťahujú k močiarom a riekam, step vyschla, — zašepkal mu do ucha.
— A kde sú lovci? — spýtal sa mladý Helén.
— Skryli sa a čakajú na stádo, v ktorom je veľa mláďat — také pôjdu na samom konci.
— Prečo majú niektoré slony, krátke kly a iné dlhé?
— Zlomili sa im.
— V bitkách medzi sebou?
— Slony sa vraj navzájom bijú málokedy. Najčastejšie si kly dokaličia, keď vyvracajú stromy, aby spásli plody, lístie a mladé konáriky. Lesné slony majú kly mocnejšie ako stepné — preto z lesov ide na trh tvrdá slonovina a zo stepi mäkká.
— A toto sú stepné či lesné slony?
— Stepné, veď vidíš. — Kidogo ukázal na starého slona, čo zostal pod skaliskom, kde sedeli.
Sivý velikán stál po kolená v tráve a obrátil sa priamo k trom priateľom, ktorí naň hľadeli. Od koreňa chobotu mu trčali doširoka sa rozbiehajúce kly, veľmi hrubé a krátke.
— Nechápem, ako si poznal, že je to stepný slon.
— Vidíš jeho kly? Nie sú polámané, ale zodraté, pretože sú mäkké.
U lesného slona také kly neuvidíš — tie bývajú úzke a dlhé…
Priatelia sa tíško zhovárali. Čas sa míňal. Predné slony zmizli za obzorom, stádo sa zmenilo na tmavý pás.
Zľava sa objavilo ďalšie veľké stádo. Na čele išli štyri ozrutné samce.
Pokyvovali hlavami a dlhé, mierne zahnuté kly sa vše dvíhali, vše sa ostrými koncami dotýkali trávy.
V stáde bolo veľa sloníc. Od samcov sa líšili preliačeným chrbtom a veľkými záhybmi kože na bokoch. Pri zadných nohách sa im neisto motkali malé sloniatka a trochu bokom si veselo vykračovali odrastenejšie mladé. Od dospelých sa odlišovali malými klami a ušami, podlhovastými hlavami, veľkými bruchami a rovnako vysokými zadnými i prednými nohami.