Priatelia pochopili, že sa blíži rozhodujúca chvíľa. Malým slonom sa ťažko išlo močiarinou a stádo zabočilo napravo medzi kriaky, kde bola pôda pevnejšia.
— Prečo také ťažké zviera neuviazne v mokradi? — znova sa spýtal Pandion.
— Má zvláštne nohy, — začal Kidogo, — má...
Znezrady sa stepou rozľahol ohlušujúci tresk kovových plechov a bubnov a zúrivé výkriky, až priateľom zatajilo dych.
Slonie stádo sa zmätene rútilo k močiaru, ale tam sa z trávy vynorila reťaz domorodcov s bubnami a trúbami. Prvé zvieratá cúvli a zastavili zadné. Preľaknuté slony prenikavo trúbili, kovové plechy hrmotali, s praskotom sa lámali konáre — a v tejto pekelnej haravare sa kedy-tedy ozval žalostný krik sloniatok. Zvieratá pobiehali sem i ta, raz sa tisli dokopy a hneď sa rozutekali. V trme-vrme medzi splašenými slonmi, v kúrňave prachu sa mihali lovci. Nepriblížili sa k stádu, len prebiehali, zoraďovali sa a znova bili do plechov. Postupne priatelia pochopili, čo lovci robili — zaháňali mladé slony od stáda a zatískali ich do širokej a suchej kotliny medzi bralami, zakrytej skupinou stromov. Siví obri sa vrhali na lovcov, snažili sa ich rozdupať a rozmliaždiť. No domorodci vysokými skokmi vo chvíli zmizli v kriakoch a za stromami. Zatiaľ čo rozzúrené zvieratá kývali chobotmi a hľadali ukrytých nepriateľov, na druhej strane sa objavili nové rady lovcov, divo vykrikujúcich a hrmotajúcich kovovými plechmi: Slony sa vrhli zase na nich a poľovníci zopakovali manéver, snažiac sa oddeliť mladé od starých.
Stádo odchádzalo stade ďalej do stepi, sivé telá zmizli za stromami a len ohlušujúci lomoz a dovysoka skúdolený prach ukazovali, kde je miesto lovu.
Kidoga, Kaviho a Pandiona ohromila odvaha a vrtkosť lovcov, ktorí vedeli umkýnať pred rozzúrenými zvieratami a pritom neústupčivo pokračovať v nebezpečnej práci. Všetci traja mlčky hľadeli na pustú step s podubasenými kriakmi a polámanými stromami. Kidogo sa chmúril, napäto počúval a konečne ticho povedaclass="underline" — Čosi nie je v poriadku… Lov sa nedarí tak, ako by sa mal!
— Skade to vieš? — čudoval sa Kavi.
— Ak nás priviedli sem, iste rátali, že stádo tu odbočí na východ, no zvrtlo sa doprava. Myslím, že to nie je dobré.
— Poďme ta! Vrátime sa tade, ako sme prišli! — navrhol Pandion.
Kidogo chvíľu porozmýšľal a súhlasil. V takom zmätku ich príchod nič nepokazí.
Etrusk, Helén a černoch sa zhodli a krytí trávou a skalami vrátili sa popod hrebeň o tisíc lakťov nazad, pokým neprišli nad otvorenú rovinu.
Medzi skaliskami zbadali úžľabinu, kam sa lovcom podarilo zahnať vyše desať mladých slonov, Domorodci pobehúvali medzi stromami, šikovne hádzali na slonov slučky a priväzovali ich ku kmeňom.
Reťaz lovcov ozbrojených širokými kopijami uzatvárala vstup do doliny. Lomoz a krik sa rozliehal ďaleko vpredu a napravo — tam zrejme bola väčšia časť stáda.
Znezrady sa ozvalo vľavo prerývané, ostré trúbenie. Kidogo sa zachvel.
— Slony útočia! — zašepkal.
Ktosi ťahavo zastenal, ktosi zlostne vykríkol dáky povel.
Priatelia zbadali, že na druhom konci roviny, tam, kde dva rozložité stromy vrhali veľké škvrny tieňov, sa čosi hýbe. Vyrútil sa stade obrovský slon — uši mu naširoko odstávali, chobot vytrčil dopredu ako klát. Vedľa neho sa vynorili dvaja takí istí velikáni. — Pandion poznal obrovitých vodcov stád. Vzadu ešte s niekoľkými slonmi sa hnal štvrtý. Z kriakov vyskočili lovci, vbehli medzi zvieratá a bežiačky hodili kopije na zadného slona. Zver zúrivo zatrúbil a vrhol sa na ľudí, ktorí uháňali k močiaru. Za ním sa obrátili aj ostatné slony. Traja vodcovia nezbadali úskok domorodcov, ktorí ich oddelili od ostatných, a valili sa ďalej k úžľabine, kam ich podistým vábil krik mladých slonov.
— Zle je, zle je! Vodcovia sa vrátili z druhej strany! — vzrušene šepkal Kidogo a tuho stískal Pandionovi ruku.
Kavi sa pozabudol a vykríkoclass="underline" — Pozri… pozri na odvážlivcov!
Bojovníci, čo prehradili vchod do doliny, sa neukryli pred rozľútenými obrami. V roztiahnutom šíku postupovali dopredu. Nízka spálená tráva neskryla ani jediný ich pohyb.
Prvý slon zamieril rovno do stredu šíku. Dvaja chlapi nehybne zastali a ich susedia z obidvoch strán odrazu vyskočili proti privalivšej sa ozrute.
Slon spomalil beh, vysoko zdvihol ťažký chobot a dupajúc so zlostným trúbením zaútočil. Slonovi zvyšovalo k odvážlivcom iba neveľa, keď domorodci bleskove odskočili. V tej chvíli sa zvieraťu pri zadných nohách objavili štyria lovci. Dvaja zabodli ozrute do brucha kopije, druhí dvaja sa zahnali a ťali slona po nohách.
Zo zodvihnutého chobota sa vydral vysoký svištivý zvuk. Slon spustil chobot a obrátil hlavu k najbližšiemu lovcovi. Chlap nestihol uskočiť.
Vystrekla krv a bojovníkovi sa na pleci a na boku zabeleli obnažené kosti.
Ranený mlčky klesol, ale aj obrovský slon sťažka si sadol na zadné nohy a pomaly sa prevalil na bok. Lovci nechali slona a pripojili sa k druhom bojujúcim s dvoma ďalšími vodcami. Tieto slony boli múdrejšie alebo skúsené v boji s človekom: vrhali sa zboka nabok a nedovolili, aby sa k nim bojovníci prikradli odzadu. Zadlávili už troch lovcov.
Prach zahaľujúci celé priestranstvo zružovel v lúčoch zapadajúceho slnka. Slony vyzerali ako ozrutné čierne veže, pri ktorých sa hmýrili smelí ľudia. Vyskakovali, uhýbali strašným klom, s krikom odbiehali dozadu, aby odvrátili pozornosť slonov od bojovníkov, ktorým hrozila smrť.
Zvieratá rozbesnené do šialenstva neprestajne trúbili. Keď sa slony obrátili hlavami ku skale, kde sedeli traja priatelia, boli nesmierne veľké; ich roztiahnuté uši sa kývali ponad ľudí. Slon so sklonenou hlavou sa zdal zboku nižší, kly, pripravené človeka už-už zachytiť, takmer ryli zem.
Pandion, Kidogo a Kavi si uvedomili, že vidia iba časť bitky. Bojovalo sa aj ďaleko za stromami, kde bolo celé stádo, aj vľavo v močiari, kam utiekli lovci, aby odvábili štvrtého vodcu a slony, ktoré bežali za ním. Priatelia nemali kedy rozmýšľať, čo sa tam robí — celkom ich zaujala krvavá bitka pred nimi.
Spoza stromov zarachotili bubny, bojujúcim prichádzal na pomoc oddiel o niekoľkých desiatkach lovcov. Vodcovia slonieho stáda nerozhodne zastali. Domorodci hrozivo kričali, zaháňali sa kopijami a nato ozruty ustúpili. Vrhli sa k zranenému zvieraťu, stali si vedľa neho, podstrčili podeň kly a zodvihli ho. Potom, stisnúc ho medzi seba, ťahali ho za stromy, pustili ho, opäť zodvihli a zmizli. Niekoľkí lovci sa pustili za ním, ale vrátil ich chlap, čo velil pri love.
— Neujde ... čoskoro ho pustia… znova sa rozzúria, — preložil Kidogo jeho slová.
Hluk vpravo sa vzďaľoval a zatíchaclass="underline" bitka sa podistým skončila. Troch priateľov si nik nevšímal. Černoch, Etrusk a Helén opatrne zišli na step, aby si prezreli bojisko. Zamierili ta, kde bola hlavná časť stáda. Predierali sa cez krovie, keď Kidogo znezrady odskočil. Na korune zlámaného stromu ležal umierajúci slon. Ďalej rástli stromy redšie a medzi nimi bolo vidieť sivú hromadu — druhý slon ležal na bruchu, nohy pod sebou, chrbát vyklenutý. Keď zacítil ľudí, zodvihol hlavu. Okolo mútnych očú mal hlboké záhyby kože, čo mu dodávalo výraz nekonečnej únavy. Obor spustil hlavu, oprel si ju o dlhé kly, no potom s, dutým buchnutím sa zvalil nabok.
Dookola pokrikovali domorodci. Kidogo hodil rukou a obrátil sa nazad — na juhu sa znova vynorilo stádo slonov. Priatelia sa ponáhľali ku skaliskám, no podaromnici sa naplašili — prichádzali cvičené zvieratá.
Mladé slony priviazané ku stromom otŕčali chvosty a zúrivo sa vrhali na ľudí, snažiac sa ich zasiahnuť vystretými chobotmi. Vodcovia slonov, postavili k nim na obe strany cvičené zvieratá. Tie stisli zajatca medzi seba a odviedli k osade.; Pre každý prípad lovci priviazali mláďaťu na krk a zadné nohy mocné povrazy, ktoré držali pätnásti lovci vpredu a vzadu.