— Neopováž sa, nerozumné chlapčisko! — zašepkala dievčina.
— Nemôžem, neviem, Tessa, — prisvedčil Pandion, neodtŕhajúc pohľad zo sochy. — Keby táto… — šuhaj sa zháčil, — keby som ju nebol robil podľa teba, hneď by som ju zničil. Je nepekná, hrubá, nikdy nesmie pripomínať tvoj zjav, — a jemne potisol sochu do jaskyne a starostlivo zakryl štrbinu úlomkami skál a čečinou…
Potom sa mladí ľudia vybrali za hlasom morského príboja. Dlho kráčali mlčky. Pandion sa ozval prvý — chcel sa zdôveriť milej so svojím žiaľom a sklamaním. Tessa ho ubezpečovala, že verí v neho, v jeho schopnosti, lež šuhaj sa nedal presvedčiť. Iba dnes pochopil, že má ďaleko k naozajstnému majstrovstvu, že cesta k pravému umeniu vedie cez dlhé roky tvrdej práce.
— Nie, Tessa, neviem zachytiť tvoju podobu! — namietal vášnivo. — Som chudobný tu i tu, — dotkol sa rukou očí a hrude, — nedokážem vyjadriť tvoju krásu.
— A či nie je tvoja, Pandion? — dievčina ho prudko objala okolo hrdla.
— Viem, Tessa, ale ako niekedy pre ňu trpím. Nikdy sa v nej neprestanem kochať a pritom, neviem ju vyjadriť. A ja ťa musím vteliť do hliny, dreva, do kameňa. Musím pochopiť, prečo tak ťažko zvýrazniť krásu, lebo ak si to neujasním, ako vdýchnem svojim dielam život?
Tessa pozorne načúvala. Cítila, že sa pred ňou otvára Pandionova duša, a trpko si uvedomovala svoju bezmocnosť. Zrazu sa Pandion usmial a kým sa spamätala, vydvihli ju dohora mocné ruky. A už s ňou šuhaj uháňal k moru, položil ju na vlhký piesok a sám sa skryl za briežkom. O chvíľu Tessa zbadala jeho hlavu na hrebeni blížiacej sa vlny. Pandion sa zakrátko vrátil. Po nedávnom smútku nebolo ani stopy a to, čo sa odohralo v háji, Tesse sa už nevidelo také vážne. Ticho sa zasmiala, keď si spomenula na svoju úbohú hlinenú podobu a na strápenú tvár jej tvorcu.
Aj Pandion sa vysmieval sám sebe a ako chlapčisko vystatoval sa pred Tessou silou a vrtkosťou. Pomaly, s častými zastávkami prišli až domov.
A iba na dne duše sa dievčine zahniezdil nepokoj…
Agenor zavolal Pandiona a vysvetľoval mu: — Syn môj, náš národ je ešte mladý a chudobný. Potrebuje žiť veky v blahobyte, aby sa stá ľudí mohli oddať umeniu, aby sa stovky ľudí mohli venovať štúdiu krásy človeka a sveta. Nie je to dávno, čo sme spodobovali svojich bohov len otesanými kamennými či drevenými stĺpmi… Ty, sa už usiluješ pochopiť zákony krásy, a ja predpovedám, že náš národ sa dostane pri zobrazovaní krásna ďalej a vyššie ako ostatné, hoci teraz sú vo vyspelých a bohatých krajinách majstri oveľa šikovnejší ako my.
Umelec vstal a pritiahol z kúta veľkú žltú drevenú truhlicu, vybral z nej čosi zakrútené do červenej látky. Odmotal látku a opatrne postavil pred Pandiona neveľkú sošku zo slonoviny a zlata. Slonovina rokmi zružovela a do lešteného povrchu vryl čas drobučké čierne trhlinky. Soška predstavovala ženu s dvoma zvíjajúcimi sa hadmi vo vystretých rukách.
Široký pás obopínal jej štíhly driek a pridržiaval dlhú riasenú sukňu.
Chrbát, plecia i boky prikrýval ľahký závoj, ňadrá mala obnažené. Ťažké vlnisté vlasy tvorili uzol nie na zátylku, ako nosia Helénky, ale na temene.
Odtiaľ splývali husté pradená na šiju a chrbát.
Pandion ešte nevidel nič podobného, no cítil, že sošku urobil veľký majster. Na soške udivovala nezvyčajne ľahostajná tvár — plochá, široká, s výraznými lícnymi kosťami, s hrubými perami. Rovné široké obrvy zdôrazňovali na ženinej tvári výraz ľahostajnosti, no hruď sa vysoko vzdúvala sťa pri nedočkavom vzdychu.
Šuhaj stál zmeravený. Keby aj on dosiahol také umenie ako neznámy majster! Keby aj jeho dláto vedelo s takou presnosťou a prelesťou vyjadriť tvary, ktoré priam žili pod žltoružovým povrchom starej slonoviny.
Pandion sa strhol zo zadumania a odtisol vzácnu sošku nabok. No nespúšťal oči zo starého majstrovského diela a ticho sa spýtaclass="underline" — To je zo starých východných miest[12]? — Ach, nie! — odvetil Agenor. — Je staršia ako zlatom oplývajúce Mykény, Tírynthos a Orchomenos[13]. Doniesol som ju od Chrisaora, aby som ti ju ukázal. Jeho otec sa za mladi plavil na Krétu a našiel ju v zrúcanom starom chráme dvadsať stádií[14] od rozvalín mesta morských panovníkov, ktoré zničilo zemetrasenie[15]. — Otec, — šuhaj potláčajúc vzrušenie sa prosebne dotkol umelcovej brady[16], — ty vieš tak veľa. Ak by si chcel, či by si si nevedel aj ty osvojiť umenie starých majstrov a naučiť nás ho, zaviesť nás ta, kde sa zachovali krásne diela? Vari si nikdy nevidel paláce ospievané v legendách? Koľko ráz som o nich sníval, keď som počúval deda!
Agenor sklopil oči a tvárou mu preletel tieň.
— Neviem ti to vysvetliť, — prehovoril, keď porozmýšľal, — no sám to onedlho pocítiš; čo umrelo, nemožno vzkriesiť. Je to cudzie nášmu svetu, našej duši… je to krásne, no beznádejné… očarúva, no nežije.
— Pochopil som, otec! — náruživo zvolal Pandion. — Budem iba otrokom mŕtvej múdrosti, pokým ju budem napodobňovať. À my sa musíme vyrovnať starým majstrom, ba čo viac, musíme ich predstihnúť. A vtedy… vtedy… — šuhaj sa odmlčal, nenachádzajúc slov.
Agenor milo pozrel na svojho žiaka.
— Dobre si to povedal. Staré umenie nám je meradlom, no kráčať nám treba vlastnou cestou. A aby táto cesta nebola priďaleká, učme sa zo starej múdrosti a života…
Pandion zrazu klesol umelcovi k nohám a objal mu kolená.
— Otec a učiteľ môj, pusti ma obzrieť si staré mestá… Tu nevydržím, bohovia sú mi svedkami… musím všetko vidieť. Cítim v sebe silu dosiahnuť najvyššie ciele… Musím poznať kolísku tých drahocenností.
Možno by som… — šuhaji zmĺkol a zapýril sa, no priamy, smelý pohľad ďalej upieral na Agenora.
— Vstaň, Pandion! Dávno som to čakal. Nie si už chlapec, nemôžem ťa zdržiavať, keby som ako chcel. Choď, kam zatúžiš, no vravím ti ako svojmu synovi, ako svojmu žiakovi, ba ako rovný rovnému, že tvoje želanie je nebezpečné. Hrozia ti strašné útrapy.
— Ničoho sa nebojím, otec! — Pandion pohodil hlavou.
— Zmýlil som sa: ty si ešte stále chlapec, — pokojne ho zavrátil Agenor. — Vypočuj ma do konca, ak ma naozaj ľúbiš.
A Agenor rozprával, že vo východných mestách panujú ešte dávne obyčaje. Ženy, tak ako pred tisíc rokmi na Kréte, nosia dlhé drsné sukne, neobyčajne pestro zafarbené a hruď majú obnaženú, zahaľujú si iba plecia a chrbát. Muži chodia v krátkych košeliach bez rukávov, majú dlhé vlasy a ozbrojení sú malými, no ťažkými bronzovými mečmi. Mesto Tírynthos obkolesuje dlžizný múr, päťdesiat lakťov[17] vysoký. Vystavali ho z obrovských skál ozdobených zlatými a bronzovými kvetmi, ktoré na slnci zďaleka blčia ako ohne.
Mykény sú ešte veľkolepejšie. Rozkladajú sa na vysokom kopci, brány z ohromitánskych kvádrov zatvárajú medenými mrežami. Z roviny, ktorá sa rozprestiera okolo kopca, zďaleka vidno veličizné stavby.
Hoci nástenné maľby v mykénskych, tyrintských a orchomenských palácoch sú ešte stále svieže a jasné, hoc po cestách dláždených bielymi kameňmi ešte ako kedysi prehrkocú kedy-tedy záprahy bohatých zemepánov, cesty, dvory opustených domov, ba aj steny mocných múrov zarastajú trávou zabudnutia.
Dávno sa minuli časy bohatstva, časy ďalekých plavieb do rozprávkového Aigypta[18]. Dnes okolo týchto miest ležia mocné fratrie s množstvom vojakov. Ich velitelia si naširoko-ďaleko všetko podrobili, mestá pripojili k svojim temenom[19], podmanili si slabšie rody a vyhlásili sa za vládcov krajiny aj ľudí.
12
Pandion myslí východnú časť Grécka, kde v druhej polovici druhého tisícročia pred naším letopočtom (1600-1200) v helénskom období prekvitala mykénska kultúra, ktorá nasledovala bezprostredne po krétskej. Aegejská, čiže krétska kultúra nie je ešte prebádaná kultúra predhelénskeho obdobia v oblasti Stredozemného mora (v polovici 2. tisícročia pred n. l.).
18
Aigyptos — grécky názov starovekého Egypta. Vznikol prekrútením egyptského pomenovania Hef-Ka-Ptah (Palác ducha Ptaha) — druhého názvu mesta Bielych múrov — Memfisu.