Keď si oddýchli, hodili sa do rozhojdaných vĺn. More ich privítalo ľahkými nárazmi. Pandion a Kavi s pôžitkom vdychovali vôňu slaných kropají, rozrážali rukami jagavé hrebene, pokým ich zaceľujúce sa rany nezačali páliť od morskej vody. Potom sa obaja vrátili na piesočinu a kochali sa pohľadom na morskú diaľavu. Klenula sa pred nimi ako modrý most, ktorý sa kdesi ďaleko spájal s vodami ich rodného mora; také isté vlny narážali na biele skalnaté brehy Helady, na žlté svahy Kaviho vlasti.
Mladý Helén cítil, ako sa mu oči zalievajú slzami radosti. Teraz nemyslel na strašnú diaľavu, ktorá ho ešte vždy delí od domova. Tu bolo more a za morom ho čakala Tessa, čakalo ho všetko blízke a drahé, čo opustil a čo zaclonili roky drsných skúšok a nekonečne ťažká cesta.
Etrusk a Helén stáli na úzkom pobrežnom páse, obrátení tvárou k moru.
Za nimi sa týčili mohutné vrchy pod pokrovcom hrozných lesov — okraj cudzej zeme, ktorá ich tak dlho držala v zajatí rozpálených pustatín, stepí, suchých vysočín, vlhkých a tmavých húštin, zeme, ktorá im vzala roky, života, všetko, čo mohli dať blízkym. Ich oslobodenie si vyžiadalo roky, hrdinskej borby a neslýchaného úsilia. A keby toto všetko vynaložili pre vlasť, prinieslo by im to úctu a slávu.
Kavi položil Pandionovi na plecia ťažké ruky.
— Náš osud je teraz v našich rukách! — zvolal. Jeho tmavé, zvyčajne smutné oči vášnivo horeli. — Sme dvaja. Či by sme nedokázali doplávať do Zeleného mora, keď sme sa prebili až ku brehom Veľkej Dúhy? Nie, my sa vrátime, budeme oporou aj našim líbyjským druhom, ktorí nepoznajú more…
Pandion mlčky prikývol.
Nad brehom sa zrazu rozľahol Kidogov hlas. Znepokojený černoch so zástupom vzrušených rodákov a všetkými druhmi z výpravy hľadal dvoch priateľov. Pandiona a Kaviho odviedli nazad k rieke, preplavili sa na druhý breh a tam už čakalo niekoľko býkov, aby prepravili chorých, náklad a zbrane.
Pútnikom zostával už len malý kus cesty. Kidogo splnil, čo bol sľúbil pod stromami na brehu Nílu pred druhmi umierajúcimi po strašnej bitke s nosorožcom. Všetci devätnásti bývalí otroci našli prívetivý útulok a oddych vo veľkej osade neďaleko mora, na brehu veľkej rieky, tečúcej rovnobežne s tou, po ktorej priplávali, keď sa rozlúčili s vládcami slonov.
Pre Kaviho a Pandiona bola najradostnejšia zvesť, že lanského roku, po dvanásťročnej prestávke, sem znova priplávali Synovia vetra. Synmi vetra volali Kidogovi rodáci mornárov, ktorí oddávna prichádzali zo severu k brehom Južného Rohu po slonovinu, zlato, liečivé rastliny a zvieracie kožky. Domorodci tvrdili, že Synovia vetra sa ponášajú na Etruska a Heléna, ibaže majú tmavšiu pleť a brčkavejšie vlasy. Minulého roku prišli štyri čierne koráby, ktoré sa plavili po cestách otcov, Synovia vetra sľúbili, že prídu zas, len čo sa skončí obdobie búrok na Mori Hmiel. Podľa výpočtov skúsených ľudí do príchodu korábov zvyšovali asi tri mesiace.
Stavať vlastnú loď by si vyžiadalo viac času, nehovoriac už o tom, že nik nepoznal cestu, ktorá ich čakala. Pandiona a Kaviho znepokojovala myšlienka, či ich a ostatných desiatich vezmú mornári na lode, no Kidogo sa záhadne usmieval, požmurkával a tvrdil, že všetko zariadi.
Neprichodilo im iné ako čakať a zhrýzať sa neistotou. Mohlo sa stať, že Synovia vetra sa celých dvadsať rokov neukážu. Etrusk a Helén sa uspokojovali tým, že ak koráby nepriplávajú načas, prichytia sa stavať vlastnú loď.
Kidogov návrat bol udalosťou, ktorá sa hlučne oslavovala. Pandion bol už ustatý z ustavičných hostín. Nudilo ho nekonečné vychvaľovanie jeho statočnosti, omrzelo ho naveky, rozprávať o rodnom kraji a o dobrodružstvách, ktoré prežil.
Bolo celkom prirodzené, že Kidogo, večne obkolesený príbuznými a rodákmi a zaujatý obdivom žien, akosi sa odcudzil Pandionovi a Kavimu.
Priatelia sa vídali menej ako v šene a na ďalekej púti cez Afriku. Kidogo už išiel životom vlastnou cestou, ktorá sa rozchádzala s cestami priateľov.
Všetci Kidogovi druhovia z príbuzných kmeňov, ktorí s nimi prišli až sem, sa chytro roztratili rôznymi smermi. Zostal iba Etrusk, Helén a desať Líbyjcov, ktorí vedeli, že ich návrat do vlasti závisí od Pandiona a Kaviho.
Všetkých dvanástich cudzincov ubytovali v priestrannom dome z tvrdej sivozelenej hliny, vysušenej na slnku. No Kidogo nástojil, aby Kavi a Pandion bývali v peknej, kupolovitej chatrči neďaleko jeho domu. Po dlhoročnom putovaní Pandion zasa odpočíval na vlastnom lôžku.
Príslušníci Kidogovho kmeňa nespávali na dlážke, na kožušinách alebo otepiach trávy. Robili si drevené rámy na nôžkach vypletené sieťou z pružných stebiel, na ktorých sa prijemne hovelo; pre Pandionovu boľavú nohu to bola veľká úľava.
Helén mal teraz veľa voľného času. Zapĺňal ho vychádzkami k moru, kde dlho sedával sám alebo s Kavim a počúval rovnomerný hukot vĺn.
Zhrýzal ho jednostaj nepokoj. Jeho nezlomným zdravím otriasli útrapy na ceste a horúce podnebie.
Pandion sa veľmi zmenil a uvedomoval si to. Kedysi, na krídlach mladosti a lásky, opustil milú, domov aj vlasť, túžiac poznať staré umenie, uvidieť iné kraje, poznať život.
Teraz vedel, čo je horká clivota, poznal bezútešné zajatie, ťarchu zúfalstva, otupujúcu ťažkú prácu otroka. A Pandion sa s obavami spytoval sám seba, či ho neopustila sila tvorivého nadšenia, či sa ešte môže stať veľkým umelcom. No zároveň cítil, že všetko to, čo zakúsil a videl, obohatilo jeho životnú skúsenosť o mnohé a mnohé nezabudnuteľné dojmy.
Pandion si rád obzeral svoju kopiju — dar od otca navždy stratenej Irumy, ktorý preniesol cez lesy a stepi, ktorým sa neraz zachránil zo smrteľného nebezpečenstva. Bol preň symbolom statočnosti, zárukou ľudskej odvahy v boji s prírodou, zvrchovane vládnucou v horúcich afrických priestoroch. Kým na kopiju navliekol puzdro, ušité Iruminými rukami, opatrne pohládzal dlhú čepeľ. Ten kúsok kože s pestrou ozdobou z vlny — to bolo všetko, čo mu zvýšilo ako pamiatka na milú, nežnú dievčinu, ktorú stretol na ťažkej ceste do vlasti. S takými myšlienkami sa Pandion obracal k tmavým horám, čo oddeľovali sťa hradba oceán od zeme, ktorú prešiel…
A nad tým všetkým sa vznášal obraz Irumy, živý a vábivý… Takej, akú ju videl naposledy pri kmeni zakvitnutého stromu… Pandionovi sa rozbúšilo srdce. Jasne si predstavil lesk jej tmavej pokožky, oči, plné huncútskych iskričiek… Okrúhla dievčinina tvár sa k nemu s úsmevom blížila, počul jej milý hlas…
Pandion sa postupne zoznamoval so životom veselého a dobrodušného Kidogovho ľudu. Urastení domorodci s bronzovým odtieňom tmavej kože sa zaoberali zväčša poľnohospodárstvom. Pestovali nízke stromy s olejnatými plodmi[103] a veľké tmavé rastliny s obrovskými listami, roztvárajúcimi sa vejárovite z mäkkých lodýh. Na takýchto rastlinách sa rodili ťažké strapce žltých, srpovito zahnutých plodov s jemnou voňavou dužinou[104]. Boli hlavnou potravou domorodcov. Pandionovi veľmi chutili.
Jedli ich surové, varené aj vyprážané na oleji. Domorodci sa zaoberali aj lovom, aby si zadovážili slonovinu a kože, zbierali čarovné orechy, podobné gaštanom, ktoré kedysi vyliečili Pandiona zo záhadnej choroby, a chovali rožný statok a hydinu.
Medzi domorodcami boli zruční majstri — stavitelia, kováči i hrnčiari.
Pandion si rád obzeral diela mnohých umelcov, ktorí nezaostávali za Kidogom.