Po oblohe sa rozliezli lilavosivé mračná. V diaľke duto zahrmelo. Blížil sa lejak.
Len čo sa Kavi a Pandion stihli ukryť vo svojom obydlí, z neba sa prevrátila ohromná čaša a hukot padajúcej vody prehlušil hrmavicu. Lejak, ako vždy, čoskoro prestal, rastliny sa trpkasto rozvoňali vo sviežom, vlhkom vzduchu, k rieke a k moru s bublaním stekali nespočetné potôčiky.
Mokré stromy hlucho šumeli vo vetre. Šelestili ťažko a smutne, ničím nepripomínali šelestenie listov za slnečných dní. Kavi sa započúval do hlasu stromov a znenazdajky povedaclass="underline" — Neodpustím si Takelovu smrť. Som vinný — vybrali sme sa bez skúseného sprievodcu, my cudzinci v tejto krajine, kde nedbajstvo prináša záhubu. Čierne drevo sme nezískali a jeden z našich najlepších leží na brehu pod kopou kamenia… Draho sme zaplatili za moju hlúposť…
Neodvážim sa ísť ešte raz. Nemáme čím zaplatiť Synom vetra.
Pandion mlčky vybral zo svojho vrecúška za hrsť jagavých kameňov a pokládol ich pred Etruska. Kavi prikývol, no zrazu sa mu na tvári objavila pochybnosť.
— A ak Synovia vetra nepoznajú cenu kameňov, môžu ich neprijať.
Ktože počul o takých kameňoch v našich krajinách? I keď… — Etrusk sa zamyslel.
Pandion sa zľakol. Kaviho pochybnosť mu prv ani na um neprišla.
Zabudol, že kupci ich môžu považovať za bezcenné. Ruka vystretá ku kameňom sa mu zachvela. Keď mu Etrusk uvidel na tvári strach, rýchlo doložiclass="underline" — i keď som kedysi počul, že priezračné kamene, neobyčajne tvrdé, zavše privážali z Ďalekého východu na Cyprus a do Karie a draho ich predávali. Hádam ich Synovia vetra poznajú.
Ráno po rozhovore s Kavim sa Pandion vybral k úpätiu hôr, kde rástli trávovité rastliny so žitými plodmi. Blížil sa čas Kidogovho návratu.
Priatelia ho netrpezlivo čakali. Etrusk a Helén sa s ním chceli poradiť, ako by si zadovážili niečo cenného pre Synov vetra. Etruskove pochybnosti otriasli aj Pandionovým presvedčením o cene južných kameňov a mladý Helén nemal nikde pokoja. Nevdojak zamieril k horám dúfajúc, že stretne oddiel čierneho priateľa. A okrem toho, chcel byť sám, aby mohol porozmýšľať o novom diele, ktoré sa mu črtalo v mysli čoraz jasnejšie.
Nečuje kráčal po tvrdo vyšľapanom chodníku. Už nekríval, vrátila sa mu prvšia ľahká chôdza. Domorodci, ktorých stretával, niesli strapce žltých plodov a priateľsky v úsmeve ukazovali biele zuby alebo mu kývali odtrhnutými listami. Chodník sa skrútol naľavo, Pandion šiel medzi dvoma stenami sýtej zelene, zaliatej zlatým slnečným svitom. V jeho horúcom lesku strojne kráčala akási žena. Pandion poznal Nioru. Zbierala z ťažkých strapcov najzrelšie plody a kládla ich do vysokého pleteného koša. Pandion cúvol do tône pod veľkými listami, cit umelca v ňom utlmil všetky ostatné myšlienky. Mladá žena prechádzala od jedného strapca k druhému, vrtko sa skláňala ku košu a opäť si stávala na prsty, vypäla celé telo a načahovala sa za vysokými plodmi. Po hladkej čiernej koži jej tancovali odblesky slnečného svetla. Niora zľahka nadskočila a celá sa prehnúc, vystrela ruky k hustému zamatovému lístiu. Očarený Pandion sa zachytil o suché steblo — a v hlbokej tíšine hlasno zapraskalo. Žena sa v mihu obrátila a znehybnela.
Poznala Pandiona. Jej telo, napäté ako struna, sa uvoľnilo: Niora si vydýchla a usmiala sa na mladého Heléna. Ale Pandion nič nezbadal. Z pŕs sa mu vydral nadšený výkrik, naširoko otvorenými zlatistými očami hľadel na Nioru, no nevidel ju.
Pery sa mu odchýlili v ľahkom úsmeve. Zmätená žena zaspätkovala.
Cudzinec sa zvrtol a uháňal stade, vykrikujúc neznáme slová.
Pandion znenazdajky čosi objavil. V podvedomí vlastne vždy k tomu smeroval, smerovali k tomu všetky nástojčivé myšlienky a nekonečné úvahy. A nebol by to našiel, keby nebol toľko videl, keby si nebol kliesnil novú svojskú cestu. V tom, čo žije, nemôže byť nič meravé. V živom a krásnom tele nikdy nie je mŕtva nehybnosť, iba pokoj, čiže okamih, keď sa pohyb zastaví, aby ho vystriedal ďalší. Ak ten okamih postihne a prenesie ho na nehybný kameň, potom mŕtve ožije.
Toto teda Pandion uvidel v Niore, keď preľaknutá zmeravela ako čierna socha. Utiahol sa pod strom na opustenej čistine. Keby ho bol niekto zazrel, iste by sa nazdal, že Helén zblazneclass="underline" robil prudké pohyby, zohýnal a vystieral raz ruky, potom nohy a sústredene ich pozoroval. Domov sa vrátil iba navečer, vzrušený, so zimnične lesklými očami. Prinútil Kaviho — na jeho veľký údiv — aby sa pred neho postavil a na povel chodil a zastavoval sa. Etrusk spočiatku trpezlivo znášal priateľove rozmary, no napokon ho to zunovalo — poklopal si na čelo a rozhodne si sadol na zem.
Ale Pandion mu ani teraz nedal pokoja, obzeral si ho, obchádzal ho sprava, zľava, kým Etrusk nezačal hromžiť. Prehlásil, že Pandion má doista horúčku a pohrozil mu, že ho chytí a priviaže na lôžko, ak hneď neprestane.
— Hybaj voľakde! — veselo zakričal Pandion. — Nebojím sa ťa, skrútim ťa, že budeš ako zatočený roh bielej antilopy.
Kavi ešte nikdy nevidel priateľa takto vyčíňať. Potešil sa, lebo už dávno si všimol, aký je Pandion skľúčený… Hundral čosi o chlapčiskovi, ktorý si uťahuje z otca, pľasol Pandiona po chrbte. Ten sa odrazu upokojil a vyhlásil, že je strašne hladný. Obaja si sadli k večeri a Pandion sa pokúsil vysvetliť Etruskovi, čo veľkého objavil. Kavi sa o to napodiv zaujímal, dlho sa vypytoval a snažil sa vniknúť do ťažkostí, ktoré sa vynárajú pri pokuse zobraziť živú prírodu.
Odrazu čosi zakrylo záblesk večernej oblohy vo dverách a radostne ich vyrušil Kidogov hlas. Černoch sa neočakávane vrátil a hneď sa rozbehol za priateľmi. Na otázku, či sa im lov vydaril, odpovedal neurčito, vyhovárajúc sa na únavu, a sľúbil, že zajtra im ukáže korisť. Kavi a Pandion mu rozprávali o Takelovej smrti a o Kaviho výprave na čierne drevo. Černoch sa náramne nazlostil, zasypával priateľov nadávkami, kričal, že urazili jeho pohostinstvo; ba Etruska nazval starou hyenou. Napokon utíchoclass="underline" bolesť nad strateným priateľom premohla hnev. Vtedy sa mu Etrusk a Helén zdôverili, že ich trápi, ako zaplatia. Synom vetra, a prosili ho o radu.
Kidogo vypočul veľmi ľahostajne, neodvetil im na otázky a odišiel.
Zarazení priatelia usúdili že zvláštne černochovo správanie spôsobil bôľ nad Takelovou smrťou. Obaja sa dlho prevracali na lôžku a mlčky rozmýšľali.
Ráno Kidogo prišiel znova. Na dobromyseľnej tvári sa mu zračila figliarska prefíkanosť. Priviedol všetkých Líbyjcov a niekoľkých mladých mužských. Kidogovi rodáci žmurkali na začudovaných cudzincov, hlasno sa chichúňali, šepkali si a nezrozumiteľne na seba pokrikovali.
Nadhadzovali čosi o čarách, ktoré pozná ich kmeň, a tvrdili, že Kidogo vie premeniť obyčajné palice na čierne drevo a slonovinu a riečny piesok na zlato. Všetky tieto nezmysly si cudzinci vypočuli na ceste k domu ich čierneho priateľa. Kidogo ich zaviedol k neveľkému skladišťu. Pomohli mu odvaliť kameň od dverí. Kidogo sa zohol, vošiel dnu a volal priateľov za sebou. Kavi, Pandion a Líbyjci ešte nič nechápali. Stáli mlčky, kým si im oči neprivykli na šero. Potom uvideli niekoľko hrubých čiernych brván, hŕbu sloních klov a päť veľkých košov kopcom naplnených liečivými orechami. Kidogo uprene pozoroval svojich druhov a slávnostne povedaclass="underline" — To všetko je vaše. Nazbieral to pre Vás môj ľud, aby ste mali ľahkú a šťastnú cestu! Za toto musia Synovia vetra vziať na palubu nie jednu, ale dve desiatky ľudí.
— Tvoj ľud nám toľko daruje ... za čo? — zvolal dojatý Kavi.