— Za to, že ste dobrí, statoční, za to, že ste moji priatelia a pomohli ste mi vrátiť sa, — vyratúval Kidogo a silil sa premôcť vzrušenie. — Ale počkajte — to ešte nie je všetko! — černoch pristúpil ku košom a vytiahol spomedzi nich mešec zo silnej kože, veľký ako ľudská hlava.
— Vezmi! — podával ho Kavimu.
Etrusk vystrel ruku, zohol sa od nečakanej ťarchy a len-len nepustil vrecúško. Kidogo sa rozosmial.
— Čo je to? — spýtal sa Kavi, pritískajúc k sebe ťažký mešec.
— Ty, starý vojak, sa spytuješ? — smial sa Kidogo. — Akoby si nevedel, že len jedno na svete je také ťažké.
— Zlato! — vykríkol Kavi po etrusky, no Kidogo mu porozumel.
— Veru zlato, — prisvedčil.
— Kde si ho toľko nabral? — zamiešal sa Pandion a ohmatával napchatý mešec.
— Namiesto na poľovačku šli sme na zlatonosnú vysočinu. Osem dní sme tam prekopávali a premývali piesok… Synovia vetra vás nedovezú až do vlasti. Tam, na vašom mori sa vám rozídu cesty a každý pôjde domov sám. Rozdeľte si zlato a dobre ho ukryte, aby ho Synovia vetra po ceste neuvideli.
— Kto bol s tebou na tejto „poľovačke“? — vyzvedal sa Kavi.
— Títo všetci. — Černoch ukázal na mládencov, ktorí sa zhŕkli pri vchode.
Natešení, k slzám dojatí priatelia sa hodili k černochom so slovami vďaky. Domorodci v pomykove prestupovali z nohy na nohu a pomaly sa vytrácali.
Priatelia vyšli zo sypárne, dvere privalili kameňom. Kidogo akoby bol zrazu onemel, všetka veselosť z neho vypŕchla. Pandion pritiahol k sebe čierneho priateľa, ale ten sa mu vyslobodil z objatia, položil mu ruku na plece a dlho hľadel do jeho zlatistých očú.
— Ako sa len s tebou rozlúčim, Kidogo? — vzdychol si Pandion nevoľky.
Černochove prsty sa mu zaryli do pleca.
— Boh bleskov vidí, — riekol Kidogo priškrtene, — že by som dal všetko zlato z vysočiny, všetko, čo mám, do poslednej kopije, keby si privolil a zostal so mnou navždy… — Kidogo zmrštil tvár, zakryl si oči rukami. — Ale ani ťa neprosím, — prerývaný hlas sa mu chvel, — v zajatí som pochopil, čo je to vlasť. Viem, nemôžeš ostať — veď vidíš, sám ti pomáham, aby si odišiel… — Tu černoch pustil Pandiona a rozbehol sa k domu.
Mladý Helén hľadel za priateľom a slzy mu zakalili zrak. Za jeho chrbtom si ťažko vzdychol Kavi.
— Príde čas, a aj my, dvaja sa rozídeme, — ticho a smutne riekol Etrusk.
— Naše domovy nie sú od seba tak ďaleko a často tam priplávajú lode, — obrátil sa k nemu Pandion. — Ale Kidogo zostane tu, na hranici Oekumeny.
Etrusk neodpovedal.
Pandion, zbavený starosti o budúcnosť, zahĺbil sa do práce. Náhlil sa — veľkosť priateľstva, zrodeného v boji za slobodu, ho oduševňovala a povzbudzovala. Už vopred videl všetky podrobnosti gemy.
Traja chlapi budú stáť v objatí na pozadí mora, ku ktorému sa prebíjali a ktoré ich zavedie do vlasti.
Pandion sa rozhodol zobraziť na veľkej ploche kameňa troch priateľov — Kidoga, Kaviho a seba v trblietavom, priezračnom svite morskej diaľavy, ktorú modrozelený krištáľ veľmi dobre znázorňoval.
Mladý sochár si urobil niekoľko náčrtov na tenkých doštičkách zo slonoviny, ktoré tunajšie ženy používali pri rozotieraní akýchsi mastí.
Nedávny nový poznatok ho nútil pozerať pri práci na živé telá, ale to nebolo ťažké. Etrusk bol jednostaj pri ňom a Kidogo, tušiac, že onedlho prídu Synovia vetra, nechal všetko a nepohol sa od priateľov.
Pandion ich často žiadal, aby stáli pred ním v objatí a obaja mu so smiechom vyhoveli.
Priatelia viedli dlhé besedy, zdôverovali sa navzájom s najtajnejšími myšlienkami a plánmi, ale hlboko v duši každému trčala ako osteň myšlienka na nevyhnutný rozchod.
Pandion nestrácal ani pri rozhovoroch čas a húževnato ryl do tvrdého kameňa. Niekedy, sa odmlčal a snažil sa zachytiť v črtách priateľov nejakú dôležitú podrobnosť.
Tri mužské postavy boli čoraz živšie. V strede stál vysoký Kidogo, vpravo Pandion, vľavo Etrusk, obaja s kopijami. Kavi a Kidogo boli spokojní so svojou podobou, no presviedčali Pandiona, že seba nezobrazil dobre. Sochár sa len usmieval, to vraj nie je dôležité.
Postavy priateľov, i keď malé, boli veľmi živé, v každej podrobnosti sa zračilo naozajstné majstrovstvo. V Kidogových rukách, zoširoka položených na pleciach Etruskových a Helénových, sa podarilo sochárovi vyjadriť ochranu a bratskú nežnosť. Kavi a Pandion stáli s pozorne, takmer hrozivo sklonenými hlavami, plní napätej ostražitosti mocných bojovníkov, pripravených odraziť nepriateľa. Celá skupina vyvolávala dojem sily a neohrozenosti. Pandion sa usiloval zdôrazniť to najlepšie, čo bolo v ľuďoch, ktorí sa mu na ceste z otroctva stali drahými. Pochopil, že sa mu napokon podarilo naozaj umelecké dielo. Kidogo a Kavi si ho prestali doberať. So zatajeným dychom pozorovali pohyby čarovného rydla. Ich mladý priateľ, odvážny, veselý a chlapčenský, ba aj smiešny pre svoj obdiv k ženám, bol veľkým umelcom! Kidoga a Kaviho to aj tešilo, aj udivovalo.
Pandion vkladal všetku lásku k priateľom do mocného tvorivého poryvu. Už ho nelákal prvotný zámer — zobraziť na kameni Tessu. Tessa, Iruma a Niora, každá z iného plemena, boli sestrami v kráse, ktorá očarúvala u všetkých troch rovnako. No nevedel, či by vedeli byť sestrami aj v ostatnom. Priatelila by sa Tessa s Niorou tak, ako on s Kidogom?
A v priateľstve Pandiona, Kidoga a Kaviho, v družbe so všetkými bývalými otrokmi bolo bratstvo rovnakých myšlienok a snáh, spečatené vernosťou a odvahou. Áno, sú naozajstnými bratmi, hoci jedného nosila čierna mať tu pod čudnými južnými stromami, druhý ležal v kolíske v domci, ktorým lomcovali zimné povíchrice, a tretí vtedy už bojoval na brehu temného mora s krutými kočovníkmi z ďalekých stepí…
Dni chytro plynuli. Mladý Helén odrazu znepokojnel. Prešlo asi pol druha mesiaca a lehota, keď mali prísť Synovia vetra, sa už minula.
V Pandionovej duši sa striedal nepokoj s úľavou — nepokoj preto, že mornári azda ani neprídu, úľava pri myšlienke, že rozlúčka s Kidogom sa oddialila. Neraz nechal robotu — veď už ju takmer dokončil. Zase často chodieval k moru, no rýchlo sa vracal, aby nebol dlho ďaleko od priateľov.
Jedného dňa však v diaľke zahučali hlasy a vzrušené výkriky, akými vznetliví domorodci sprevádzali každú udalosť. Kidogo vyskočil, tvár mu pokryla popolavá bledosť, ba aj hruď mu obledla. Zatackal sa a rozbehol sa ku svojmu domu. Ponad plece zakričal na priateľov.
— Iste prišli Synovia vetra!
Krv zabúšila Etruskovi a Helénovi v sluchách, obaja sa pustili k moru po krátkej cestičke, ktorú Pandion dobre poznal. Na vŕšku zastali.
— Naozaj, sú to Synovia vetra! — zakričal Kavi.
Na brehu ležala tmavofialová tôňa veľkej hory, pretiahla sa do diaľky a zastierala lesk mora. Na sivý piesok už boli vytiahnuté čierne koráby, podobné helénskym lodiam s čeleňami vyklenutými ako labutia hruď. Bolo ich päť, so sklonenými stožiarmi vyzerali ako veľké čierne kačice, čo zaspali na piesku.
Pred korábmi chodili sem i ta bradatí chlapi v hrubých sivých plášťoch, na okrúhlych štítoch sa im poblyskávalo medené vybíjanie, v rukách sa im mihali sekery na dlhých poriskách. Velitelia, kupci a všetci, čo neboli v službe, už odišli do osady. Etrusk a Helén sa zvrtli nazad.
Pri chatrči ich už netrpezlivo vyzeral Kidogo.
— Synovia vetra sú u náčelníkov, — oznámil im. — Prosil som ujca, povie nášmu hlavnému náčelníkovi a ten sám sa dohovorí o vás. Tak to bude istejšie. Pre Synov vetra je nebezpečné pohnevať sa s ním, preto sa o vás postarajú, — černoch sa usmial trpko a neveselo.