Tu, v Aeneade, nieto takých mocných vodcov, tak ako nieto miest a nádherných chrámov. Zato tam je viac otrokov, úbohých zotročených mužov a žien. Sú medzi nimi nielen zajatci dovlečení z cudzích krajín, ale aj ich krajania, pochodiaci z chudobných rodov.
A čo povedať o cudzincoch na cestách? Ak za nimi nestojí mocná fratria alebo rod, s ktorým je nebezpečné sa znepriateliť, ak pocestného nesprevádza ozbrojená družina, vtedy sú preň iba dve cesty — smrť, alebo otroctvo.
— Pamätaj si, Pandion, — sochár chytil šuhajovi obe ruky, — žijeme v krutých a nebezpečných časoch. Rody a fratrie na seba nevrazia, spoločné zákony nejestvujú, každému pútnikovi nad hlavou visí hrozba otroctva.
Pamätaj si, ak nás opustíš, zostaneš v cudzine bez blízkych, bez zákonov, každý ťa môže ponížiť, ba aj zabiť a nemusí sa báť pokuty a pomsty[20]. Si sám a chudobný, ani ja ti nemôžem ničím prispieť — teda nepozháňaš si ani neveľký sprievod. A sám čoskoro zahynieš, ak ťa bohovia neurobia neviditeľným. Tak vidíš, Pandion, i keď sa ti zdá také jednoduché preplávať tisíc stádií od nášho Achelojovho mysu do Korintu, odkiaľ je pol dňa cesty do Mykén, deň do Tírynthu a tri dni do Orchomenu — pre teba je to to isté, ako keby si sa vypravil za hranice Oekumeny. Mne i mojej žene si ako syn, no nehovorím o nás. Predstav si Tessino utrpenie, keby si niekde v cudzine biedil v otroctve!
Pandion sa začervenal, ale neodvetil.
Agenor cítil, že šuhaja nepresvedčí, že jeho žiak váha medzi dvoma mocnými túžbami — jednou, čo ho pútala k domovu, a druhou, ktorá ho vábila do diaľok, lež aj do nebezpečenstiev.
Ani Tessa nevedela, čo by bolo lepšie, a raz sa stavala proti jeho odchodu, inokedy veľkoryso nabádala Pandiona, aby sa vybral na cestu.
Prešlo niekoľko mesiacov a keď jarné vetry priniesli spoza prielivu[21] od Peloponézu vôňu zakvitnutých hôr, Pandion sa rozhodol. Pol roka, ktorý chcel prežiť v ďalekých a neznámych končinách, sa mu videlo večnosťou.
Chvíľami ho zhrýzal pocit, že sa už azda nikdy nevráti…
Pandion sa najprv vybral na Krétu — do sídla potomkov prímorského národa, do kolísky starovekej kultúry — tak ako mu boli Agenor a iní múdri mužovia radili. Ostrov ležal na križovatke námorných ciest a obývali ho rôzne kmene. Jeho brehy sa hmýrili cudzincami — kupcami, námorníkmi, robotníkmi. Pestré krétske obyvateľstvo sa zaoberalo obchodom, žilo pokojnejšie ako Helada a k cudzincom sa správalo priateľsky. Iba v strede ostrova, za hradbou hôr ešte bývali potomkovia starých plemien a tí prišelcov neradi videli.
Pandion sa mal preplaviť cez Kalidonský záliv k ostrému mysu oproti dolnej Achaji a tam sa ponúkne za veslára na dajakú loď, čo mieri na Krétu s nákladom vlny.
V deň splnu sa mládež zišla do posvätného hája na tanec.
Pandion zadumane sedel na malom dvore pri Agenorovom dome, zdrvený smútkom. Zajtra ho čaká rozlúčka s milou, neistá budúcnosť, samota…
V tmavom a tichom dome Tessa šelestila šatom, potom sa objavila v čiernom otvore dverí a naprávala si na pleci záhyby na prehoze. Čierne vlasy si bola skrútila na zátylku do ťažkého uzla, ktorý na temene lemovali tri stuhy. Zavolala na Pandiona a on hneď vyskočil a ponáhľal sa jej v ústrety.
— Dnes si sa učesala ako attická deva. Pristane ti to, — zvolal.
Tessa sa smutne usmiala.
— Vari si nepôjdeš naposledy zatancovať, Pandion? — spýtala sa.
— A ty by si chcela ísť?
— Áno, budem tancovať pre Afroditu. Aj žeriava zatancujem.
— Žeriava? To je attický tanec, preto si sa tak učesala! U nás ho tuším ešte netancovali.
— Ale dnes ho budú tancovať všetci — pre teba, Pandion!
— Prečo pre mňa? — čudoval sa šuhaj.
— Či si zabudol? Žeriava v Attike tancujú na pamäť, — Tessin hlas sa zachvel, — šťastného Theseovho[22] návratu z Kréty a na počesť jeho víťazstva… Poďme, milý, — Tessa k nemu vystrela ruky a obaja pritúlení vkročili pod stromy na konci dediny.
… More hučalo v ústrety a vábivo otváralo nekonečné šíravy.
V raňajších slnečných lúčoch sa morské diaľky klenuli ako obrovský svet.
Pomalé vlny zružovené od zôr niesli zďaleka, azda až od brehov rozprávkového Egypta, zlatistú penu. Slnečné lúče tancovali drobnými skokmi na večné pohyblivej vode a pretínali vzduch jemným trasľavým svitom.
Chodník, z ktorého bolo vidieť osadu a Agenorov dom, skade sa ešte pred chvíľou niesli posledné pozdravy, zmizol za vŕškom.
Pobrežná rovinka bola pustá. Pandion zostal s Tessou sám pred morom a nebom. Vpredu na piesku sa černel malý čln, na ktorom Pandion popláva okolo mysu pri ústí Acheloja a prepláva cez Kalidonský záliv.
Dievčina a šuhaj kráčali mlčky. Tessa upreto hľadela na Pandiona, a ani Pandion nespúšťal z nej zraky.
Skoro, priskoro prišli k člnu. Pandion sa vzpriamil a z pŕs sa mu vydral hlboký vzdych. Toľko by mal Tesse povedať v týchto posledných chvíľach, no nenachádzal slov. Hlavou mu vírili myšlienky, útržkovité, nesúvislé.
Odrazu Tessa prudko objala Pandiona okolo krku a akoby sa bála, že ju niekto počuje, chvatne a prerývane zašepkala: — Prisahaj, Pandion, prisahaj na Hyperiona... na strašnú Hekaté[23]… Nie, radšej na tvoju a moju lásku, že nepôjdeš ďalej ako na Krétu, že nepôjdeš až do Egypta… kde padneš do otroctva… navždy mi zmizneš zo života…
Prisahaj, že sa skoro vrátiš… — Tessin šepot pretrhli potlačované vzlyky.
Pandion si privinul dievčinu a prisahal. Pred očami sa mu v tej chvíli mihli diaľky, útesy, háje, domce a zrúcaniny neznámych osád, všetko, čo ho zakrátko oddelí od Tessy na dlhých šesť mesiacov. Šesť mesiacov nebudú o sebe nič vedieť. Pandion cítil, ako Tesse bije srdce, a zatvoril oči.
Čas sa míňal. Otáľať s rozlúčkou bolo na neznesenie.
— Choď už. Pandion, skorej! Bohovia nech ťa ochraňujú… — zašepkala dievčina.
Pandion sa zachvel, pustil Tessu a rýchlo vykročil.
Čln sa poddal mocným rukám, dno zaškrípalo o piesok. Šuhaj vošiel po kolená do vody a obzrel sa. Tessa stála nehybne ako socha. Upierala zrak na mys, za ktorým zmizne o chvíľu Pandionov čln.
V šuhajovej duši sa čosi zlomilo. Postrčil čln z plytčiny, skočil doňho a chytil sa vesiel. Tessa prudko obrátila hlavu a vietor jej rozvial vlasy, rozpustené na znak smútku.
Pod mocnými zábermi vesiel sa čln rýchle vzďaľoval. Pandion nespúšťal oči z nehybnej dievčiny. Vietor jej zakryl tvár čiernymi vlasmi, ktoré sa jej ovinuli okolo šije. Dievčina stála nepohnute, kým sa čln nevzdialil od brehu a nezamieril na juhovýchod.
Tesse sa marilo, že nie čln zabočuje okolo mysu, ale že mys, tmavý a chmúrny, sa pomaly plazí k člnu. A už sa dotkol malej čiernej bodky v trblietavom mori, už bodka za ním zmizla. Viacej Tessa nevnímala — klesla na vlhký piesok.
Čln sa stratil v nespočetných vlnách. Achelojov mys už dávno zmizol z očú a Pandion vesloval zo všetkých síl, akoby sa bál, že žiaľ ho prinúti vrátiť sa. Nemyslel na nič, len vesloval a vesloval.
Slnko prešlo za kormu a pomalé vlny nadobudli farbu tmavého medu.
20
Príbuzní zavraždeného prenasledovali vraha krvnou pomstou, no vrah sa mohol vyplatiť dohovorenou pokutou.
22
Theseus — hrdina helénskych mýtov. Odišiel na Krétu a tam v podzemnom labyrinte zvíťazil nad netvorom Minotaurom. Netvorovi každý rok obetovali najkrajšie devy a mládencov, Theseus oslobodil rodnú Attiku od krvavej dane krétskemu vládcovi.