Dúfajme, že neočakávaný výbuch dosial neviditeľnej hviezdy neohrozil posádku Lúča. Netrpezlivo očakávame hlásenie. Dôjde k nám čo najskorej, lebo letí vesmírom rovnako rýchlo ako svetlo…
Deň, taký bohatý na udalosti, sa chýli ku koncu…
Na Zajacovom stole zvoní telefón.
— Tu Chotenkov. Nehnevajte sa, že vás vyrušujem tak neskoro večer, — ozýva sa v slúchadle. — Mohli by ste ma, prosím, navštíviť tu v akadémii?
— Veľmi rád. Mám prísť hneď? — čuduje sa vedec a díva sa na hodinky. Práve je polnoc.
— Buďte taký dobrý. Vec súri. Radi by sme sa s vami o niečom dôležitom poradili. Naše lietadlo vás čaká na letisku.
Zajac sa rýchle preobliekol, na lístok z notesa napísal odkaz pre manželku a rozbehol sa do garáže.
O pätnásť minút už sedí v trupe raketového lietadla — a o ďalších pätnásť minút vystupuje na letisku pri veľkom paláci Svetovej akadémie.
— Ako ďaleko ste so svojimi pokusmi? — spýtal sa Chotenkov, len čo sa pozdravili. — Počul som, že ste už prišli na princíp ako rozrušiť gravitačné pole.
— Aby som pravdu povedal, neviem, — mykol plecami Zajac. — V sobotu sa mi to na chvíľočku podarilo, ale keď som chcel včera pokusy opakovať, prišiel do toho ten otras z Afriky. Popoludní som bol taký rozladený, že som už v pokusoch nepokračoval. Pustím sa do toho dnes popoludní.
Chotenkov sa upreto díval na návštevníka.
— V pokusoch by ste mali pokračovať hneď dnes ráno, len čo sa vyspíte. A čo sa týka udalostí v Afrike…tie vás môžu iba posúriť do ďalšej práce.
Doktor Zajac sa pozrel nechápavo.
— Vy jediný totiž môžete zabrániť tomu, aby výbuch v Afrike nemal dozvuky až kdesi vo vesmíre, — dodal Chotenkov.
— To nemyslíte vážne, — usmial sa nedôverčivo Zajac.
— Nie, nežartujem. Nikdy som nehovoril tak vážne ako teraz. A konečne — presvedčte sa sám!
Chotenkov sa obrátil k malej skrinke, stojacej na stolíku pri stene, a otočil dva gombíky. V reproduktore sa ozvalo stenanie človeka, ktoré sa rýchlo menilo na zúfalé volanie:
— Chcem žiť, chcem žiť! Zachráňte ma, ja chcem žiť…
Opäť stenanie a výkriky:
— Ja som nikdy nechcel vraždiť. — To — len Smith a Morgan schovávali bomby…Bože, zachráňte ma…všetko vám poviem…Na Lúči sú ešte traja…chcú ovládnuť vesmír…Gruber…McHardy.
Slová sa menia na nezrozumiteľné mumlanie. Chotenkov vypol aparát.
— Už ste pochopili? Na zvukovom páse je totiž hlas raneného človeka, ktorého našli neďaleko výbuchu. Skrýval sa spoločne s niekoľkými ďalšími šialencami v skalách afrického pobrežia. Čert vie, kde vzali tí blázni atómovú bombu. Stala sa im osudnou. Pri výbuchu zahynuli skoro všetci. Nažive ostal iba ranený a ďalší traja šialenci, ktorí zatiaľ pokojne pracujú ako vedci na palube Lúča. Hovoria si vraj Bratstvo silnej ruky!
Chotenkov sa na chvíľku odmlčal.
— Prirodzene, Lúč sme hneď varovali. Ale rádiová depeša nám už teraz nepomôže, lebo je pre nás príliš pomalá. Na Proximu dôjde, ako viete, iba o štyri roky — a to už môže byť neskoro. V tom čase bude posádka dávno na planéte X, ak, pravda, nezahynula pri výbuchu novy. Od výsledkov vašej práce závisí teraz nielen osud planéty X, ale aj osud Lúča. Už chápete, prečo som vás zavolal?
Poblednutý vedec prikývol.
— Pochopiteľne — netušil som…Urobím všetko, čo bude v mojich silách.
KATASTROFA
Smelí dobyvatelia vesmíru si v Lúči už dávno odvykli rozoznávať deň a noc. Za roky rýchleho letu sa dostali do takej diaľky, že naše slnko sa im javí len ako hviezdička uprostred súhvezdia Andromedy. Zato z druhej strany im už do kabín žiaria nové slnká. Najčastejšie svieti žlto a je podobné nášmu, menšie je oranžové — a najmenšie rumelkovo červené. Astronómovia ich zaradili do súhvezdia Centaura a pokrstili na Alfa Centauri A, Alfa Centauri B a Proxima Centauri.
Čo sa však pod týmito menami skrýva?
Takouto otázkou sa práve zaoberá inžinier Severson, ktorý počas letu doštudoval astronautiku. Upreto sa díva z obloka na tri oslnivo žiariace hviezdy a hlavou mu letia myšlienky rýchlosťou bežiaceho filmu.
Ako nás prijmú ľudia na planéte X? Ako budú vyzerať? Akú majú kultúru?
A aký bude život na planétach, ktoré sme objavili pri Alfe Centauri A? Žijú tam aj mysliace tvory, alebo tam nájdeme len rastlinstvo ako na našom Marse? Či sú nové planéty azda len zahmlenými púšťami bez života? Objavíme planéty aj pri Alfe Centauri B?
Pozornosť hlavného navigátora Frateva, ktorý sedí vedľa Seversona, je zameraná celkom iným smerom. Napnuto sleduje kontrolné obrazovky rádiolokátorov a chvíľami počíta na logaritmickom pravítku.
— Tristo komét! Niečo sa mi tu nepozdáva, Severson, — vyrušuje konečne spolusediaceho z myšlienok. — Radarové impulzy sa vracajú z Proximy prv, ako mám v tabuľkách — ak tomu ešte čoraz častejšie.
— Čo to vravíte? — zvolal Severson prekvapene. — To by znamenalo, že… — …že sme zvýšili rýchlosť, — nenechal ho Fratev dokončiť vetu.
— Vzdialenosť?
— 0,319027326.
O chvíľu to isté číslo oznamuje hlavná pozorovateľná kapitánovi Madarászovi. Na jeho pracovnom stole sa rozsvecuje červené svetlo.
— Pozor, zbadali sme sotva merateľnú úchylku smerom k súhvezdiu Hydry. V rovnakom smere hlási gravimeter neviditeľné teleso. Vyslali sme k nemu rádiové impulzy, ale dosiaľ sa nevrátili…
Akademik Navrátil, Molodinová a ostatní vedci, ktorí striedavo riadia Lúč, zatiaľ ešte nič netušia. So záujmom sledujú v klubovni básnický súboj medzi inžinierom Krausom a akademikom Wroclawskim. Kraus recituje svoje najnovšie epigramy a Wroclawski svoje piesne o vesmíre. Kým sa porota škriepi, komu priznať prvenstvo, profesor McHardy karikuje oboch novopečených básnikov do hrubého skicára. —
Pozor! Všetci sa pripútajte, zapíname raketu! — ako hrom vletel zrazu do klubovne hlas z reproduktora. McHardy sa od ľaku tak mykol, že Krausov nos na karikatúre poriadne predĺžil.
— Čo sa stalo? Veď na spomaľovanie máme ešte dosť času, — začudoval sa Navrátil a rýchlo zamieril k hlavnej spojovacej chodbe.
K dverám sa už nedostal. Nečakane sa vzniesol k povale, akoby dlážka i oceľové podošvy naraz stratili svoju magnetičnosť.
Kraus, ktorého nezvyčajné pohyby lietadla pritisli k obloku, s údivom sledoval hviezdnatú oblohu. Dosiaľ stála nepohnuto — a teraz sa začína otáčať okolo Lúča…
— Čoskoro si všetci vymeníme dlážku za povalu, — pokúšal sa o vtip akademik Navrátil. Už sa spamätal z prvého zľaknutia a teraz si jasne uvedomil, že lietadlo sa obracia hlavnými dýzami proti smeru letu, aby výbuchmi rakiet postupne zmiernili rýchlosť.
Okrúhlymi oblokmi prenikla do kabíny oslnivá slnečná žiara…
O niekoľko hodín neskoršie niesli už rádiové vlny rýchlosťou svetla mimoriadnu zprávu pre obyvateľov Zeme:
„Dnes, 23. augusta roku 2015 o 11. hodine nášho času sme vo vzdialenosti Slnko Zem preleteli pomimo neznámeho telesa o približnej hmote 0,08. Pod jeho vplyvom sa Lúč vychýlil z hlavného smeru a naša rýchlosť neočakávane vzrástla. Zásluhou pohotových opatrení profesora Madarásza nedošlo ku katastrofe. Keď sme sa vzdialili na 32,9 minúty, tmavé teleso zrazu vybuchlo a premenilo sa na novu. Súčasne sme objavili ďalšie dve tmavé telesá…