V ich rozhovore bolo čosi zvláštne. Opakujem: spočiatku som ich počúval nepozorne a až neskôr som pochopil, o čo ide. Zhovárali sa, akoby sa navzájom nepočúvali. Napríklad Vanderhose hovoriclass="underline" „Jeden planetárny motor ostal nepoškodený, inak by jednoducho nemohli manévrovať v atmosfére…“ A Majka húdla svoje: „Nie, Jakov, najmenej desať-pätnásť rokov. Pozrite na tie nánosy…“
Zišiel som do jedného základu lepšie si prezrieť dno, a keď som odtiaľ vyliezol, rozhovor bol súvislejší, no ešte menej som mu rozumel. Tí dvaja akoby nacvičovali divadelnú hru.
— A čo má byť toto tu? — spytovala sa Majka.
— Vyzerá to ako hračka, — odpovedal Vanderhose.
— Aj mne sa tak zdá. Ale prečo?
— Hobby. Nie je na tom nič zvláštne, je to veľmi rozšírené hobby.
Celkove mi to pripomínalo naše zábavy na základni, kým sme čakali na zoraďovanie. Vadim napríklad z ničoho nič zreval na celú jedáleň: „Kapitán! Rozhodol som sa zhodiť chvostovú časť a odísť do podpriestoru!“ — načo nejaký iný vtipkár ihneď zareagovaclass="underline" „Súhlasím s vaším rozhodnutím, kapitán! Nezabudnite na prednú časť, kapitán!“ — a tak ďalej.
Tento čudný rozhovor sa však čoskoro skončil. Zreteľne mľaskla membrána prielezu a znova nastalo ticho. Obzrel som si posledný základ, pochválil som Toma za dobrú prácu a prikázal som mu prepnúť Jacka na ďalšiu etapu. Záblesky polárnej žiary zhasli a v tme, ktorá nastala, som nevidel nič okrem bočných svetiel mojich robotov. Cítil som, že konček nosa mi už-už odpadne, preto som sa rozbehol k lodi, nahmatal membránu a skočil som do kesónu. Kesón je nádhera! Je to jedna z najčarovnejších lodných miestností. Akiste preto, lebo je to prvá miestnosť na lodi, ktorá človeku poskytuje sladký pocit domova: vrátil si sa do rodného, teplého, chráneného kúta z ľadovej, hrozivej cudziny. Z tmy do svetla. Zhodil som kožuch a odŕhajúc a šúchajúc si dlane, zamieril som do kabíny.
Vanderhose už tam sedel obložený svojimi papiermi a so smutne sklonenou hlavou na čisto prepisoval ďalšiu stranu záveru. Šifrovací stroj bystro rapotal pod jeho prstami.
— Moji chlapci už skončili základ, — pochvastal som sa.
— Uhm, — ozval sa Vanderhose.
— A aké to tam máte hračky? — spýtal som sa.
— Hračky… — roztržito zašomral Vanderhose. — Hračky? — spýtal sa, pričom stroj neprestával rapotať. — Ach, hračky… — Odložil hotový lista vzal ďalší.
Vyčkal som trochu a pripomenul mu:
— Tak aké sú to hračky?
— Aké sú to hračky… — dôrazne zopakoval Vanderhose, zaklonil hlavu a pozrel na mňa. — Takto staviaš otázku? Nuž, vidíš… Napokon, ktovie, aké sú to hračky. Tam, na Pelikáne… Prepáč, Stas, najprv skončím, čo povieš?
Po prstoch som prešiel k svojmu pultu, chvíľu som sledoval Jacka, ktorý sa už pustil stavať múry meteorologickej stanice, potom som zasa tak potichučky vyšiel z kabíny a pobral som sa za Majkou.
V Majkinej kabíne boli rozsvietené všetky svetlá. Majka trónila so skríženými nohami na lôžku a aj ona bola veľmi zaneprázdnená. Na stole, na lôžku, na dlážke boli porozkladané pozliepané plachty papierov, mapy, náčrtky, roztiahnuté harmoniky leteckých snímok, skice a záznamy a Majka to všetko zaradom prezerala, robila si akési poznámky, zavše chytala lupu, zavše zasa fľašu so šťavou, čo stála vedľa na stoličke. Chvíľu som ju pozoroval, potom som vystihol moment, keď fľaša so šťavou opustila stoličku a sám som sa tam usalašil, takže keď Majka po pamäti kládla fľašu naspäť, strčila mi ju rovno do načiahnutej ruky.
— Ďakujem, — povedal som a odpil som si zo šťavy.
Majka zdvihla hlavu.
— Á, to si ty? — ozvala sa mrzuto. — Čo máš?
— Len tak som prišiel, — povedal som dobromyseľne. — Dobre si sa prešla?
— Ani na um mi nezišlo, — ohradila sa Majka a vzala mi fľašu. — Sedím tu ani priklincovaná, včera večer som nič nerobila, toľko sa mi tu toho nahromadilo… Kdeže prechádzky!
Vrátila mi fľašu, bezmyšlienkovite som si odpil. Čosi ma znepokojovalo. Odrazu akoby mi závoj spadol z očí: Majka bola oblečená domácky, vo svojej obľúbenej huňatej blúzke a v krátkych nohaviciach, na hlave mala šatku, spod ktorej vykúkali vlhké vlasy.
— Sprchovala si sa? — spýtal som sa tupo.
Odpovedala čosi, no i tak som už všetko pochopil. Vstal som a pedantne som postavil fľašu na stoličku. Čosi som zahundral, nepamätám sa čo. Sám neviem, ako som sa ocitol na chodbe, potom vo svojej kabíne, neviem prečo som zhasil horné svetlo, zapol nočnú lampu, ľahol som si na posteľ a obrátil som sa tvárou k stene. Zasa sa ma zmocnila triaška. Hlavou mi vírili útržky myšlienok: „Teraz je už naozaj po všetkom, všetko je zbytočné, teraz už definitívne a nenávratne.“
Pristihol som sa, že zasa napínam sluch. A zasa som čosi počul, čosi nenáležité. Vyskočil som, vrhol som sa k nočnému stolíku, vzal som tabletku na spanie a položil som si ju pod jazyk. Nato som si zasa ľahol. Po stenách dupotali jašterice, tmavá povala sa pomaly krútila, nočná lampa raz celkom zhasínala, raz zasa žiarila neznesiteľne jasno, v kútoch zúfalo bzučali hynúce muchy. Zdalo sa mi, že prišla Majka, znepokojene ma pozorovala, čímsi ma prikryla a odišla. Nato prišiel Vadik, sadol si mi k nohám a oboril sa na mňa: „Čo sa tu váľaš? Celá komisia na teba čaká, a ty sa rozvaľuješ.“ „Hovor hlasnejšie,“ povedala mu Ninon, „má čosi s ušami, nepočuje.“ S kamennou tvárou som vyhlásil, že to všetko je hlúposť. Vstal som a všetci sme vošli do rozbitého Pelikána, celá organika v ňom sa rozpadla a napĺňal ho ostrý pach amoniaku, ako vtedy v chodbe. Vlastne to ani nebol Pelikán, vyzeralo to skôr na stavenisko, tmolili sa tu moji chlapci, pristávacia cesta sa ligotala v slnku a ustavične som sa bál, že Tom prejde dve múmie, čo ležali naprieč, totiž všetci si mysleli, že sú to múmie, v skutočnosti bol to Komov a Vanderhose, lenže to si nik nemal všimnúť, lebo sa zhovárali a len ja som ich počul. Jednako pred Majkou sa nikde neschováš. „Vari nevidíte, že mu je zle?“ povedala zlostne a položila mi na ústa a nos vlhkú vreckovku, namočenú v čpavku. Takmer som sa zadusil, pokrútil som hlavou a sadol som si na lôžku.
Oči som mal otvorené a vo svetle nočnej lampy som pred sebou videl človeka. Stál tesne pri lôžku, nakláňal sa nado mnou a pozorne mi hľadel rovno do tváre. V matnom svetle sa zdal tmavý, takmer čierny — fantastická vykrivená postava bez tváre, hmlistá, bez presných obrysov, na prsiach a na pleci mu ležal taký istý nejasný, nezreteľný odblesk.
Už som presne vedel, ako sa to skončí. Načiahol som k nemu ruku a ruka mi prešla cez neho ako cez povetrie. Človek pri mojom lôžku sa zakolísal, strácal sa, až zmizol bez stopy. Hodil som sa na chrbát a zatvoril som oči. Ach, len neprepadnúť panike! A viete, že alžírsky bej má pod nosom hrču? Predstavte si, pod samým nosom… Bol som mokrý ako myš a bolo mi strašne dusno. Len-len že som sa nezadusil.
4. kapitola
PRÍZRAKY A ĽUDIA
Zobudil som sa neskoro a s ťažkou hlavou, pevne rozhodnutý hneď po raňajkách utiahnuť sa niekde s Vanderhosem a všetko mu vyrozprávať. Myslím, že ešte nikdy v živote som nebol taký nešťastný. Pre mňa sa všetko skončilo, preto som sa ani nenamáhal s rannou rozcvičkou, dal som si iba veľmi silnú iónovú sprchu a pomaly som kráčal do jedálne. Už na prahu som si uvedomil, že včera večer som pre všetky svoje nepríjemnosti celkom zabudol vydať kuchárovi príkazy k raňajkám, a to ma definitívne dorazilo. Zašomral som na pozdrav čosi nezrozumiteľné a cítiac, že sa od žiaľu a hanby červenám ako varený rak, sadol som si na svoje miesto a skormútene som si obzrel stôl, pričom som sa usiloval nedotknúť sa pohľadom nikoho. Jedlo bolo, pravdu povediac, kláštorné, ani pre dákych novicov. Všetci sa kŕmili čiernym chlebom a mliekom. Vanderhose si krajec posýpal soľou, Majka si ho natrela maslom, Komov žul suchý chlieb, mlieka sa ani nedotkol.