— Jasné, — povedal Sidorov. — No sám fakt, že tam sú domorodci, je spoľahlivý?
— Absolútne, — potvrdil Komov. Bolo počuť, ako si Sidorov vzdychol.
— Nuž čo, — povedal, — nič sa nedá robiť. Začneme všetko odznova.
— Je mi veľmi ľúto, že to takto dopadlo, — povedal Komov. — Čestné slovo, naozaj mi je ľúto.
— To nič, — povedal Sidorov. — Dáko to prežijeme. — Odmlčal sa. — Čo chceš robiť ďalej? Budeš čakať na komisiu?
— Nie. Začnem ešte dnes. A veľmi ťa prosím, daj mi k dispozícii ER-2 i s posádkou.
— Prirodzene, — súhlasil Sidorov. — No, nebudem ťa zdržiavať. Ak by si niečo potreboval…
— Ďakujem, Atos. A nebuď smutný, všetko sa ešte urovná.
— Dúfam.
Rozlúčili sa. Komov si chvíľu hrýzol necht na palci, neviem, prečo nazlostene pozrel na mňa a zasa začal premeriavať kabínu. Tušil som, o čo tu ide. Komov a Sidorov boli starí priatelia, spolu študovali, spolu kdesi pracovali, no Komovovi sa vždy a vo všetkom darilo, a Sidorova za chrbtom volali smoliar Atos. Neviem, prečo to zakaždým dopadlo takto. Komovovi muselo byť teraz veľmi trápne. A k tomu ešte i Gorbovského rádiogram. Vyzeralo to, akoby Komov vynechal Sidorova a informoval rovno Centrum.
Potichu som prešiel k svojmu pultu a zastavil som roboty. Komov už sedel pri stole, hrýzol si necht a bezmyšlienkovite hľadel na rozhádzané lístky. Požiadal som o dovolenie vyjsť von.
— Načo? — Už-už sa chcel na mňa osopiť, no vzápätí na to prišiel i sám. — Ach, kybernetický systém… Prosím, prosím. No len čo skončíte, hneď sa vráťte.
Zahnal som chlapcov do podpalubia, demobilizoval som ich, nato som ich pripevnil pre prípad náhleho štartu a chvíľku som postál pri prieleze. Hľadel som na pusté stavenisko, na biele múry nedokončenej meteorologickej stanice, na ľadovec, jednostaj taký ideálny a ľahostajný… Planéta sa mi teraz zdala inakšia. Čosi sa na nej zmenilo. Tá hmla, zakrpatené krovie i skalnaté výbežky, pokryté fialkastými škvrnami snehu, akoby nadobudli akýsi zmysel. Pravdaže, naďalej tu bolo ticho, no už nie pusto, a to bolo dobre.
Vrátil som sa do lode a nazrel som do jedálne, kde sa napajedený Vanderhose prehrabával vo filmotéke. Bol som rozrušený, preto som sa šiel upokojiť k Majke. Majka si rozložila v kabíne obrovskú plachtu papiera a ležala na nej s lupou na oku. Ani sa neobrátila, keď som vstúpil.
— Ničomu nerozumiem, — vybuchla zlostne. — Tu predsa nemajú kde žiť. Preskúmali sme všetky miesta čo len trochu vhodné na bývanie. Azda sa len nečvachcú v močiari!..
— Napokon, prečo nie v močiari? — spýtal som sa a sadol som si.
Majka si tiež sadla, skrížila nohy a zahľadela sa na mňa cez lupu.
— Humanoid nemôže žiť v močiari, — vyhlásila.
Prečo nie? — namietol som. — U nás na Zemi boli plemená, ktoré žili dokonca na jazerách, v kolových stavbách…
— Keby na týchto močiaroch bola aspoň jedna stavba… — povedala Majka.
— Možno žijú pod vodou ako vodné pavúky, v nejakých vzdušných zvonoch?
Majka porozmýšľala.
— Nie, — povedala ľútostivo, — bol by špinavý, navláčil by do lode blata…
— A čo ak majú na koži dajakú vrstvu, ktorá odpudzuje vodu? Vodu i blato… Videla si, ako sa leskol? A kde ušiel pred nami? A prečo sa pohyboval tak čudne?
Rozprúdila sa živá diskusia. Vychádzal som s ďalšími a ďalšími hypotézami a Majka pod ich tlakom musela súhlasiť, že teoreticky domorodcom nič neprekáža žiť vo vzdušných zvonoch, aj keď predpokladala, že skôr má pravdu Komov, ktorý pokladá domorodcov za jaskynných ľudí. „Keby si videl, aké rokliny sú tam,“ povedala. „Tuto keby sme sa teraz mohli spustiť…“ Začala mi ukazovať na mape. I na mape vyzerali tie miesta neprívetivo: najprv pásmo sopiek, zarastených zakrpatenými stromčekmi, za ním skalnaté predhoria, rozbrázdené bezodnými priepasťami, a nakoniec horský hrebeň divý a drsný, pokrytý večným snehom, a za ním nekonečná kamenistá rovina, ponurá, celkom mŕtva, krížom-krážom popretínaná hlbokými kaňonmi. Bol to skrz-naskrz zmrznutý, studený svet, svet rozčesnutých nerastov, a už pri myšlienke, že by som tu mal žiť a bosými nohami stúpať po tej kamennej triešti, začali mi na chrbte naskakovať zimomriavky.
— Nie je to nič strašné, — utešovala ma Majka, — môžem ti ukázať infrasnímky tejto oblasti. Pod touto planinou sú rozsiahle plochy podzemného tepla, takže ak žijú v jaskyniach, zimou netrpia.
Nato som sa hneď zadrapil do nej: a čo teda jedia?
— Ak existujú jaskynní ľudia, — vysvetľovala Majka, — môžu existovať i jaskynné zvieratá. No a ešte aj lišajníky a huby, a vieme si predstaviť i rastliny, u ktorých sa uskutočňuje fotosyntéza v infračervenom svetle.
Predstavil som si ten život, úbohú paródiu toho, ako žijeme my: úporný, no beznádejný boj o existenciu, strašne jednotvárne dojmy, a začal som domorodcov veľmi ľutovať. Vyhlásil som, že už aj starostlivosť o túto rasu je dostatočne šľachetná a vďačná úloha. Majka však namietala, že ide o čosi celkom iné. Panťania sú odsúdení na zánik, a keby nebolo nás, jednoducho by vymreli, ich dejiny by sa uzavreli. No pokiaľ ide o tunajší ľud, je ešte vo hviezdach, či nás potrebuje. Možno prekvitá i bez nás.
Toto je náš starý spor. Podľa môjho názoru ľudstvo vie dosť, aby mohlo posúdiť, aký vývin je historicky perspektívny a aký nie. No Majka o tom pochybuje. Tvrdí, že vieme strašne málo. Doteraz sme prišli do styku s dvanástimi rozumnými rasami, pričom tri z nich sú nehumanoidné. Akiste ani sám Gorbovskij nemôže povedať, aké sú vlastne naše vzťahy s nehumanoidmi: či sme s nimi nadviazali kontakt, alebo nie, a ak sme nadviazali, či to bolo po obojstrannom súhlase, alebo sme sa im jednoducho vnútili. Možno nás vôbec nevnímajú ako rozumných bratov, lež ako zriedkavý prírodný jav, čosi ako nezvyčajné meteority. S humanoidmi je všetko jasné: z deviatich humanoidných rás len tri pristali mať s nami dačo spoločné, ale aj to napríklad Leoniďania sa ochotne delia s nami o svoje informácie, no naše veľmi zdvorilo, lež kategoricky odmietajú. Zdalo by sa nad slnko jasnejšie, že kváziorganické mechanizmy sú oveľa racionálnejšie a úspornejšie ako skrotené zvieratá, no Leoniďania mechanizmy odmietajú. Prečo? Chvíľu sme sa o tom škriepili, potom sme sa zamotali, nebadane sme si vymenili hľadiská (toto sa nám s Majkou zakaždým stáva), až Majka napokon vyhlásila, že to všetko je hlúposť.
— Nejde o to. Chápeš vôbec, aký je hlavný cieľ každého kontaktu? — spýtala sa. — Vieš, prečo sa ľudstvo už dvesto rokov usiluje nadväzovať kontakty, raduje sa, keď sa to podarí, smúti, keď z toho nič nie je?
Prirodzene, to som vedel.
— Výskum rozumu, — povedal som. — Štúdium najvyššieho produktu vývinu prírody.
— Vcelku je to pravda, — povedala Majka, — no to sú len slová, v skutočnosti nás nezaujíma problém rozumu vôbec, ale problém nášho, ľudského rozumu, inak povedané, náš záujem sa sústreďuje najmä na nás samých. Už päťdesiattisíc rokov sa pokúšame pochopiť, kto sme, no keď sato usilujeme zistiť znútra, táto úloha sa nedá vyriešiť, tak ako sa nemôžem sama zdvihnúť za vlasy. Musíme na seba pozrieť zvonka, cudzími očami, celkom cudzími…
— A načo je to vlastne potrebné? — spýtal som sa útočne.
— Nuž nato, — dôrazne povedala Majka, — že ľudstvo sa stáva galaktickým. Ako si predstavuješ ľudstvo o sto rokov?
— Ako? — mykol som plecami. — Tak isto ako aj ty… Koniec biologickej revolúcie, prekonanie galaktickej bariéry, prienik do nulového sveta… No a veľké rozšírenie kontaktného videnia, realizácia P-abstrakcií…
— Nespytujem sa ťa, ako si predstavuješ úspechy ľudstva o sto rokov. Chcem vedieť, ako si predstavuješ samo ľudstvo o sto rokov?