Rozpačito som zažmurkal. Nevidel som v tom rozdiel. Majka na mňa triumfálne pozrela.
— Počul si o Komovových myšlienkach? — spýtala sa. — Vertikálny pokrok a kadečo podobné…
— Vertikálny pokrok? — Čosi sa mi marilo. — Počkaj… To má byť Borovik, Mikava… áno?
Siahla do stola a začala tam kutrať.
— Kým Komov zhromažďoval chlapcov v knižnici, ty si sa zabával v bare so svojou Taničkou…Tu máš! — podala mi kryštalofón. — Počúvaj.
Neochotne som si pripevnil kryštalofón a započúval som sa. Vyzeralo to ako prednáška. Prednášal Komov a záznam sa začínal od polslova. Komov hovoril pomaly, jednoducho, veľmi prístupne, zrejme sa prispôsoboval úrovni poslucháčov. Uvádzal veľa príkladov, vtipkoval. Z jeho slov vyplývalo asi toto:
Pozemšťan splnil všetky úlohy, ktoré si vytýčil, a stáva sa človekom galaktickým. Stotisíc rokov sa ľudstvo predieralo úzkou jaskyňou, cez haraburdie a húštinu, hynulo pod závalmi, dostávalo sa do slepých uličiek, no pred sebou vždy malo blankyt, svetlo, cieľ, až napokon sme z rokle vyšli pod belasú oblohu a rozliali sme sa po rovine. Áno, rovina je šíra, máme sa kde rozťahovať. No teraz vidíme, že je to rovina a nad ňou nebo. Nový rozmer. Áno, na rovine je dobre a môžeme sa dosýta zapodievať realizáciou P-abstrakcií. A zdalo by sa, že nijaká sila nás nepoháňa hore, do nového rozmeru… No galaktický človek nie je jednoducho pozemský človek, ktorý žije v galaktických priestoroch podľa zákonov Zeme. Je čímsi viac. Je to človek s inými zákonmi a s inými cieľmi existencie. Lenže my nepoznáme ani tieto zákony ani tieto ciele. Takže v podstate ide o formuláciu ideálu galaktického človeka. Ideál pozemského človeka vznikal v priebehu tisícročí na základe skúseností predkov, na základe skúseností najrozmanitejších foriem života na našej planéte. Ideál galaktického človeka zrejme treba budovať na skúsenosti galaktických foriem života, na skúsenosti dejín rozličných umov Galaxie. Nateraz ešte nevieme, ako pristupovať k tejto úlohe, no musíme ju vyriešiť, a to tak, aby sme možné obete a chyby znížili na minimum. Ľudstvo si nikdy nekladie úlohy, ktoré nie je pripravené vyriešiť. Je to veľmi správne, ale i mučivé…
Záznam sa končil tiež v polslove.
Aby som pravdu povedal, veľmi to na mňa nezapôsobilo. Čo s tým má spoločné galaktický ideál? Podľa môjho názoru ľudia vo vesmíre sa vôbec nestávajú nejakými galaktickými ľuďmi. Ba povedal by som, že je to práve opačne: ľudia prinášajú do vesmíru Zem — pozemský komfort, pozemské normy, pozemskú morálku. Ak už ide o to, pre mňa, ale i pre všetkých mojich známych ideálom budúcnosti je naša malá planétka, rozšírená do najvzdialenejších kútov Galaxie, a potom azda i za jej hranice. Približne v takomto zmysle som vysvetľoval Majke svoje názory, no odrazu sme si všimli, že v kabíne je i Vanderhose a počúva nás azda už i dlhší čas. Stál opretý o stenu, šuchoril si rysie bokombrady a hľadel na nás so zamyslene roztržitým výrazom ťavy. Vstal som a ponúkol som mu stoličku.
— Ďakujem, — povedal Vanderhose, — no radšej si postojím.
— A čo si o tom myslíte vy? — bojovne sa opýtala Majka.
— O čom?
— O vertikálnom pokroku.
Vanderhose chvíľu mlčal, nato vzdychol a vyhlásiclass="underline"
— Nevieme, kto prvý objavil vodu, no istotne to neboli ryby.
Zamysleli sme sa. Napokon sa Majkina tvár rozžiarila, zdvihla prst a zvolala:
— Ó!
— Na to som neprišiel ja, — melancholicky povedal Vanderhose. — Je to veľmi starý aforizmus. Dávno sa mi páči, ibaže nebola príležitosť použiť ho. — Chvíľu mlčal a potom povedaclass="underline" — Pokiaľ ide o palubný denník… Predstavte si, naozaj bolo také pravidlo.
— Aký palubný denník? — začudovala sa Majka. — Ako s tým súvisí palubný denník?
— Komov ma požiadal, aby som pohľadal pravidlá, ktoré nariaďujú zničiť palubný denník, — smutne vysvetlil Vanderhose.
— No a? — spýtali sme sa zároveň. Vanderhose neodpovedal hneď, potom hodil rukou.
— Hanba, — povedal. — Vysvitlo, že existuje jedno také pravidlo. Správnejšie, že existovalo. V starej „Zbierke inštrukcií“. V novej nie je. Odkiaľ som to mal vedieť? Nie som historik…
Stíchol a dlho sa neozýval. Majka sa netrpezlivo pohniezdila.
— Áno, — pokračoval Vanderhose. — Nuž takto je to: ak astronaut stroskotal na neznámej planéte, obývanej rozumnými bytosťami, nehumanoidmi, alebo humanoidmi, no žijúcimi v štádiu veľmi výraznej strojovej civilizácie, bol povinný zničiť všetky kozmografické mapy a palubné denníky.
Vymenili sme si s Majkou pohľad.
— Ten nešťastník veliteľ Pelikána, — hovoril ďalej Vanderhose, — akiste výborne poznal staré zákony. Toto pravidlo má aspoň dvesto rokov, vymysleli ho ešte v začiatkoch astronautiky, a to len tak z hlavy, rátali so všetkými možnosťami. Lenže či sa dá všetko predvídať? — Vzdychol si. — Pravdaže, mohol som sa dovtípiť, prečo bol palubný denník zotretý. Komov sa dovtípil… A viete, ako reagoval, keď som mu to povedal?
— Ako? — zaujímal som sa.
— Prikývol a prešiel k ďalším veciam, — povedala Majka.
Vanderhose s obdivom pozrel na ňu.
— Správne! — povedal. — Presne tak: prikývol a šiel ďalej. Ja na jeho mieste by som sa celý deň radoval, že som taký dôvtipný…
— Čo z toho vlastne vyplýva? — povedala Majka. — Nehumanoidi, alebo humanoidi, no v štádiu strojovej civilizácie… Ničomu nerozumiem. Ty áno? — spýtala sa ma.
Ohromne ma zabáva Majkin spôsob hrdo vyhlasovať, že ničomu nerozumie. I ja to zavše robievam.
— No predsa prišli k Pelikánovi na bicykloch, — doberal som si ju.
Majka netrpezlivo hodila rukou.
— Strojová civilizácia tu nie je, — zahundrala. — Ani nehumanoidi…
Vtom sa z interkomu ozval Komov hlas:
— Vanderhose, Glumovová, Popov! Prosím, aby ste prišli do kabíny.
— Už je to tu! — povedala Majka a rezko vyskočila.
Húfne sme sa vovalili do kabíny. Komov stál pri stole a vkladal do plastikového puzdra prenosný translátor. Podľa polohy prepínačov bol translátor zapnutý na palubný počítací stroj. Komov sa tváril nezvyčajne ustarostene, vyzeral akosi veľmi ľudsky, bez tej preňho typickej chladnej sústredenosti, čo sa už všetkým zunovala.
— Odchádzam, — oznámil nám. — Prvá rekognoskácia. Jakov, vy tu ostávate ako môj zástupca. Najdôležitejšie je zabezpečiť nepretržitú kontrolu a nerušenú prácu palubného počítacieho stroja. Ak by sa zjavili domorodci, hneď mi to oznámte. Odporúčam určiť k rozhľadovým obrazovkám trojsmennú službu. Maja, hneď choďte k obrazovkám. Stas, tam sú moje rádiogramy. Odošlite ich čo najskôr. Nazdávam sa, že vám nemusím vysvetľovať, prečo nikto nesmie opustiť loď. To je všetko. Dajte sa do práce.
Sadol som si k rádiostanici a pustil sa do roboty. Za mojím chrbtom sa Komov s Vanderhosem o čomsi potichu zhovárali. Majka na druhom konci kabíny nastavovala obrazovky kruhového výhľadu. Roztriedil som rádiogramy. Áno, kým sme riešili filozofické problémy, Komov urobil riadny kus práce. Takmer všetky jeho rádiogramy boli odpoveďami. Keďže som nedostal špeciálne príkazy, poradie súrnosti som zostavil sám.
ER-2, KOMOV–CENTRUM, GORBOVSKÉMU. ĎAKUJEM ZA LÁSKAVÝ NÁVRH, NEPOKLADÁM SA ZA OPRÁVNENÉHO VYTŔHAŤ VÁS Z DÔLEŽITEJŠEJ PRÁCE, BUDEM VÁS INFORMOVAŤ O VŠETKÝCH NOVINKÁCH.
ER-2, KOMOV–CENTRUM, BADEROVI. MUSÍM SA ZRIECŤ FUNKCIE HLAVNÉHO XENOLÓGA PROJEKTU „KORÁB-2“. ODPORÚČAM AMIREDŽlBIHO.
ER-2, KOMOV — ZÁKLADNÁ, SIDOROVOVI. VEĽMI ŤA PROSÍM, YACHRÁŇ MA PRED DOBROVOĽNÍKMI.
ER-2, KOMOV — EURÓPSKE TLAČOVÉ STREDISKO. DOMBINIMU. PRÍCHOD VÁŠHO VEDECKÉHO KOMENTÁTORA POKLADÁM ZA PREDČASNÝ. PROSÍM, ABY STE INFORMÁCIE ŽIADALI OD CENTRA, KOMISIA PRE KONTAKTY.
A tak ďalej, v podobnom duchu. Päť rádiogramov bolo adresovaných do Hlavného informačného strediska. Tým som nerozumel.
Práve som najintenzívnejšie pracoval, keď znova zadrnčal dešifrátor.
— Odkiaľ? — spýtal sa ma Komov z druhého konca kabíny. Stál vedľa Majky a prezeral si okolie.
— „CENTRUM, HISTORICKÉ ODDELENIE…“ — prečítal som.