— No, konečne! — zvolal Komov a pristúpil ku mne.
— „… PROJEKT „KORÁB“, — čítal som. — ER-2, VANDERHOSEMU, KOMOVOVI. INFORMÁCIA. VAMI OBJAVENÁ LOĎ REGISTRAČNÉ ČÍSLO TAKÉ A TAKÉ JE EXPEDIČNÁ RAKETA „PÚTNIK“ ZAREGISTROVANÁ V PRÍSTAVE DEJMOS, ODIŠLA DRUHÉHO JANUÁRA ROKU DVESTOTRIDSAŤJEDEN NA SLOBODNÝ VÝSKUM DO ZÓNY „C“. POSLEDNÝ RAZ SA OHLÁSILA ŠIESTEHO MÁJA DVESTOTRIDSAŤŠTYRI Z OBLASTI „TIEŇ“. POSÁDKA: MARIA-LUJZA SEMIONOVOVA A ALEXANDER PAVLOVIČ SEMIONOV. OD DVADSIATEHOPRVÉHO APRÍLA DVESTOTRIDSAŤTRI CESTUJÚCI: PIERRE ALEXANDROVIČ SEMIONOV. ARCHÍV „PÚTNIKA“…
Ešte tam čosi bolo, no v tej chvíli som počul Komova, ako sa mi za chrbtom zasmial, takže som sa začudovane zvrtol k nemu. Komov sa smial, Komov žiaril.
— Presne to som si myslel! — povedal triumfálne a všetci sme pozerali naňho s otvorenými ústami. — To som si myslel! Je to človek! Chápete, deti? To je človek!
5. kapitola
ĽUDIA, ČO NIE SÚ ĽUDIA
— Nehýbať sa zo svojich miest! — veselo zavelil Komov, schytil puzdrá s aparatúrou a odišiel.
Pozrel som na Majku. Stála ani stĺp uprostred kabíny, pohľad mala zastretý, pery sa jej pohybovali — rozmýšľala.
Nato som pozrel na Vanderhoseho. Obrvy mal vysoko zdvihnuté, bokombrady mu trčali na obe strany, čo sa pamätám, prvý raz sa ponášal nie na cicavca, ale na rybu vytiahnutú z vody. Na výhľadovej obrazovke som videl, ako Komov, ovešaný aparatúrou, rezko kráčal popri stavenisku rovno k močiaru.
— Tak, tak! — prehovorila Majka. — Teda preto tie hračky…
— Prečo? — živo sa spýtal Vanderhose.
— Zrejme preto, že sa on s nimi hral, — vysvetlila Majka.
— Kto? — nechápal Vanderhose. — Komov?
— Nie. Semionov.
— Semionov? — prekvapene sa spýtal Vanderhose. — Hm… No a čo?
— Semionov mladší, — objasnil som netrpezlivo.
— Cestujúci. Dieťa.
— Aké dieťa?
— Semionovovcov! — povedala Majka. — Už chápete, načo mali ten šijací prístroj? Všelijaké čepčeky, košieľočky, plienky…
— Plienky! — ohromene zopakoval Vanderhose.
— Tak im sa narodilo dieťa! Áno, áno, áno! Čudoval som sa, kde nabrali cestujúceho a k tomu menovca! Ani na rozum mi… No, pravdaže!
Ozvala sa rádiovýzva. Mechanicky som sa ohlásil. Bol to Vadik. Hovoril náhlivo a polohlasne, akiste sa obával, že ho prichytia…
— Čo sa to tam u vás robí, Stas? Ale rýchlo, už aj sa presúvame ďalej.
— Také dačo sa nedá rýchlo vyrozprávať, — povedal som nespokojne.
— Len dvoma slovami. Našli ste loď Pútnikov.
— Akých Pútnikov? Čo za Pútnikov? — začudoval som sa. — Kde?
— No, tých… čo ich hľadá Gorbovskij…
— Kto ich našiel?
— No vy! Predsa ste ich našli? — Odrazu sa mu hlas zmenil. — Kontrolujem nastavenie, — povedal odmerane. — Vypínam.
— Čo našli? — spýtal sa Vanderhose. — Akú loď?
Hodil som rukou.
— Ále, akísi zvedavci… Teda, narodil sa v apríli v tridsiatom treťom a posledný raz sa ohlásili v máji v tridsiatom štvrtom… Jakov, ako často sa museli hlásiť?
— Raz mesačne, — povedal Vanderhose. — Ak je loď na voľnom výskume…
— Moment, — prerušil som ho. — Máj, jún…
— Trinásť mesiacov, — pomohla mi Majka. Neveril som a spočítal som si to sám.
— Áno, — povedal som.
— Neuveriteľné, však?
— Čo je neuveriteľné? — obozretne sa spýtal Vanderhose.
— V deň havárie, — vysvetlila Majka, — malo dieťa rok a jeden mesiac. Ako mohlo ostať nažive?
— Domorodci, — povedal som. — Semionov zotrel palubný denník, to znamená, že niekoho videl… A Komov ma zbytočne hrešil! Bol to naozaj detský plač! Vari som nikdy nepočul ročné decká?… Všetko to nahrali, a keď vyrástol, dali mu to vypočuť…
— Na nahrávanie potrebovali techniku, — poznamenala Majka.
— No, ak nenahrali, tak si zapamätali, — povedal som. — To nie je dôležité.
— Aha, — ozval sa Vanderhose. — Videl nehumanoidov, alebo humanoidov, no v štádiu strojovej civilizácie. A preto podľa predpisu zotrel palubný denník.
— Na strojovú civilizáciu to tu nevyzerá, — povedala Majka.
— Teda sú to nehumanoidi… — svitlo mi odrazu. — Kamaráti, ak tu žijú nehumanoidi, nuž je to taký prípad, že jednoducho neviem… Človek ako sprostredkovateľ, chápete? A pritom je to i človek i nie človek, humanoid i nehumanoid! To tu ešte nikdy nebolo! O takom dačom by si nik netrúfol ani len snívať!
Bol som vo vytržení, Majka tiež. Perspektívy nás oslňovali. Hmlisté, nejasné, no oslepujúco optimistické. Nešlo len o to, že prvý raz v dejinách by sa mohol nadviazať kontakt s nehumanoidmi. Navyše ľudstvo dostávalo jedinečné zrkadlo, otvárali sa pred ním dvere do predtým celkom nedostupného, nepochopiteľného sveta principiálne inej psychológie a neurčité Komovove myšlienky vertikálneho pokroku napokon získavali experimentálny základ…
— Lenže prečo by sa nehumanoidi babrali s ľudským dieťaťom? — zamyslene prehovoril Vanderhose. — Načo by im bolo a… vyznajú sa v tom vôbec?
Perspektívy trochu pohasli, no Majka hneď vyzývavo namietla: — Na Zemi sú známe prípady, keď nehumanoidi vychovali ľudské deti.
— Lenže to je na Zemi! — smutne povedal Vanderhose.
A mal pravdu. Všetky známe rozumné nehumanoidy zaostali za človekom oveľa väčšmi než vlci alebo i osmonohy. Veď taký seriózny odborník ako Krüger tvrdil, že rozumné Harrotove slizniaky hľadia na človeka so všetkou jeho technikou nie ako na jav reálneho sveta, ale iba ako na plod svojej nepredstaviteľnej fantázie…
— A pri tom všetkom ostal nažive a vyrástol! — povedala Majka.
Aj ona mala pravdu.
Som skeptickej povahy. Nerád zveličujem alebo priveľmi fantazírujem. Nie ako Majka. No tu sa jednoducho nič iné nedalo predpokladať. Ročné dieťa. Ľadová pustatina. Samo. Je predsa jasné, že samo by nemohlo vyžiť. A na druhej strane — zotretý palubný denník. Čo iné sa tu ešte dá vymyslieť? Prišli nejakí humanoidi, náhodou sa ocitli v blízkosti dieťaťa, vychovali ho a potom odleteli… Veď je to hlúposť…
— A možno neostal nažive? — nahlas uvažovala Majka. — Možno po ňom ostal len jeho plač a hlasy jeho rodičov?
Chvíľku sa mi zdalo, že všetko stroskotalo. Táto Majka vždy čosi vymyslí! No hneď som si pripomenul ďalší argument:
— Ale ako vchádza do lode? Ako rozkazuje mojim robotom? Nie, kamaráti moji, alebo sme vo vesmíre stretli presnú — rozumiete? — presnú, ideálnu imitáciu človeka, alebo je to kozmický Maugli. Nemám poňatia, čo z toho je pravdepodobnejšie.
— Ani ja neviem, — povedala Majka.
— Ani ja, — ozval sa i Vanderhose.
Z reproduktora sa rozľahol Komovov hlas:
— Na palube, pozor! Vyšiel som na pozíciu. Poriadne pozerajte okolo. Ja odtiaľto veľa nevidím. Boli rádiogramy?
Pozrel som do prijímacieho otvoru.
— Celý zväzok, — povedal som.
— Celý zväzok, — oznámil Vanderhose do mikrofónu.
— Stas, moje rádiogramy ste poslali?
— Á… ešte nie všetky, — povedal som a rýchlo som si sadol k rádiostanici.
— Ešte nie všetky, — oznámil Vanderhose.
— Čo je to za neporiadok! — vyhrešil nás Komov. — Prestaňte filozofovať a pusťte sa do roboty. Maja, dávajte pozor na obrazovku. Zabudnite na všetko a sledujte obrazovku. Popov, nech je môj posledný rádiogram o desať minút v éteri. Jakov, prečítajte, čo prišlo na moje meno…
Keď som dovysielal a obzrel som sa, všetci boli pohrúžení do práce. Majka sedela pri pulte, na panoramatickej obrazovke bolo vidieť Komovovu drobnú postavičku celkom pri brehu. Nad močiarom sa prevaľovala hmla a na všetkých tristošesťdesiatich stupňoch v polomere siedmich kilometrov od lode nebol nijaký pohyb. Komov sedel k nám chrbtom: akiste čakal, že náš Maugli príde z močiara. Majka pomaly otáčala hlavu z boka na bok, skúmala okolie a chvíľami maximálne zväčšovala niektorý podozrivý úsek — vtedy sa na obrazovkách malých monitorov zjavoval raz zvädnutý krík, inokedy fialový tieň duny na lesknúcom sa piesku, alebo nejasná škvrna v riedkej štetine zakrpatených stromov.