Čo som sa tak vyplašil? Aké sú tu vlastne dôvody k panike? Je tam toho, vystrčil fúzy… Riadne fúzy, to je fakt, ba povedal by som — fúziská ohromujúcej veľkosti. No, koniec koncov, iste to nie sú nijaké fúzy, ale čosi ako antény. Možno nás jednoducho pozorujú. My pozorujeme ich a ony zasa nás. Vlastne ani nie nás, ale svojho chovanca, Pierra Alexandroviča Semionova — zaujíma ich, ako sa mu tu vodí, či mu náhodou neubližujú…
Ak sa to uváži, protimeteoritné delo je strašné, nechcel by som ho tu použiť. Jedna vec je zrovnať so zemou dajaký balvan a vyčistiť tak pristávaciu plochu, alebo povedzme zasypať úžľabinu, keď potrebujeme rezervoár sladkej vody, a iná vec je strieľať takto, do živého… A vôbec, používali sa niekedy PMD ako obranný prostriedok? Asi áno. Stalo sa, už sa nepamätám kde, že u nákladného automatu zlyhal riadiaci mechanizmus a automat sa valil rovno na tábor. Museli ho zničiť. A rozoberali sme i takýto incident: na ktorejsi biologicky aktívnej planéte sa prieskumná loď dostala pod „cieľavedomý neprekonateľný vplyv biosféry“… Či sa naozaj dostala alebo nie, to sa doteraz nevie, no kapitán usúdil, že sa dostala, a vystrelil z kormového dela. Spálil okolo seba všetko až po obzor, takže pri vyšetrovaní experti len bezradne rozhadzovali rukami. Pamätám sa, kapitánovi dlho nedovolili lietať… No, škoda reči, PMD je strašný prostriedok. Krajný prostriedok.
Chcel som sa odpútať od podobných myšlienok, preto som odmeriaval vzdialenosti po ciele a vypočítal výšku a hrúbku cieľov. Zistil som vzdialenosti: štrnásť, štrnásť a pol a šestnásť kilometrov. Výška cieľov — od päťsto do sedemsto metrov a hrúbku mali približne rovnakú: naspodku okolo päťdesiat metrov a celkom na konci fúza necelý meter. A všetky boli naozaj článkované ako bambusové tyče alebo cievkové antény. Zdalo sa mi, že na ich povrchu rozoznávam akýsi pohyb, smerujúci zdola nahor, akúsi peristaltiku, no možno to bola len hra svetla. Pokúsil som sa odhadnúť vlastnosti materiálu, z ktorého môžu pozostávať takéto útvary, ale vychádzal mi akýsi nezmysel. Áno, keby som ich mohol ohmatať analyzačným lokátorom, lenže to, prirodzene, nesmiem. Ktovie, ako by zareagovali. A ani to nie je dôležité. Najdôležitejšie je, že pravdepodobne je tu technologická civilizácia. Vysoko vyvinutá civilizácia, to je fakt. Je len nepochopiteľné, prečo sa zahrabali pod zem, prečo svoju rodnú planétu uvrhli do pustoty a ticha. Napokon, keď si to človek rozváži, každá civilizácia má svoje predstavy o komforte. Tak napríklad na Tagore…
— Stanovište OAP! — zreval mi Vanderhose pri samom uchu, až som sa strhol. — Ako vidíš ciele?
— Vidím… — odpovedal som bezmyšlienkovite, no vtom som sa zaraziclass="underline" fúzy nad horami netrčali. — Vlastne ich už nevidím… — dokončil som slabým hlasom.
— Spíš na stanovišti!
— Vôbec nespím… Pred chvíľočkou tu ešte boli, na vlastné oči som ich videl…
— A čo si videl na vlastné oči? — spýtal sa Vanderhose.
— Ciele. Tri ciele.
— A teraz?
— A teraz už nie sú.
— Hm… — povedal Vanderhose. — Je to akési čudné, čo povieš?
— Áno, — povedal som s účasťou. — Veľmi čudné. Boli a odrazu nie sú.
— Komov sa vracia, — oznámil Vanderhose. — Azda on bude múdrejší?…
Naozaj, k lodi sa vracal Komov obvešaný puzdrami. Kráčal nemotorne, zrejme mu opuchli nohy, a chvíľami sa obracal dozadu — možno sa lúčil s Pierrom Alexandrovičom, no chlapca nebolo vidieť.
— Koniec, — povedal Vanderhose. — Nechaj všetko tak a bež do kuchyne, priprav niečo horúce a dáke víno. Gennadij iste premrzol do kosti. Ale podľa hlasu vyzerá, že je spokojný, čo myslíš, Majka?
V momente som bol v kuchyni a začal som náhlivo pripravovať varené víno, kávu a ľahké občerstvenie. Strašne som sa bál, že prepasiem čo len slovo z toho, čo bude Komov rozprávať. No keď som behom dotisol stolík do kabíny, Komov ešte nič nerozprával. Stál pred stolom, šúchal si zamrznuté líce, na stole bola rozprestretá najväčšia a najpodrobnejšia mapa nášho sektoru a Majka mu prstom ukazovala miesta, odkiaľ sa nedávno vystrkovali fúzy antény.
— Tu nie je nič, — vzrušene vykladala Majka, — iba zamrznuté skaly, sto metrov hlboké kaňony, sopečné priepasti, ale nič živé. Letela som tadiaľ nesčíselne ráz. Tam človek nevidí ani len krík.
Komov mi roztržito poďakoval kývnutím hlavy, vzal do rúk pohár s vareným vínom, nachýlil tvár a začal hlasno chlípať. Postenkával, lebo nápoj ho popálil, no odfukoval s pôžitkom.
— A pôda je tu drobivá, — pokračovala Majka, — neuniesla by také konštrukcie. Veď to sú desiatky a možno i stovky tisíc ton!
— Áno, — prisvedčil Komov a s klepnutím postavil pohár na stôl. — Škoda reči, je to naozaj čudné. — Mocne si pošúchal dlane. — Premrzol som ako pes, — prehodil. Bol ani vymenený — rumenný, s červeným nosom, žičlivý, oči sa mu veselo ligotali. — Je to čudné, kamaráti. Ale toto ešte nie je najčudnejšie — napokon, vari je málo čudného na cudzích planétach? — Zvalil sa do kresla a vystrel nohy. — Viete, dnes ma ťažko dačo prekvapí. Za tie štyri hodiny som sa napočúval také veci… Niektoré, pravdaže, bude treba prekontrolovať. No sú tu dva základné fakty, ktoré sú už teraz takrečeno nad slnko jasnejšie. Po prvé: Malý… volá sa Malý… naučil sa už plynne hovoriť a rozumie prakticky všetko, čo mu vravia. Pritom je to chlapec, ktorý sa za celý svoj uvedomelý život vôbec nestýkal s ľuďmi!
— Čo znamená plynne? — neveriacky sa spýtala Majka. — Po štyroch hodinách učenia — a plynne?
— Áno, po štyroch hodinách učenia celkom plynne! — triumfálne povedal Komov. — Ale to je ešte len po prvé. Po druhé, Malý žije v hlbokom presvedčení, že je jediným obyvateľom tejto planéty.
Nepochopili sme.
— Prečo jediný? — spýtal som sa. — Aký jediný?
— Malý je hlboko presvedčený, — s dôrazom zopakoval Komov, — že na tejto planéte okrem neho nie je ani jeden rozumný domorodec.
Zavládlo mlčanie. Komov vstal.
— Máme veľa práce, — povedal. — Zajtra ráno chce k nám Malý prísť na oficiálnu návštevu.
6. kapitola
NEĽUDIA A OTÁZKY
Pracovali sme celú noc. V jedálni sme skonštruovali improvizovaný diagnoster s indikátorom emócií. Ja a Vanderhose sme ho dali dokopy doslovne z ničoho. Zhotovili sme prístrojček nízkovýkonný, chatrný, s nevýraznou citlivosťou, no niektoré fyziologické parametre meral viac-menej uspokojivo, a pokiaľ ide o indikátor, zaznamenával len tri základné pozície: veľmi výrazné záporné emócie (červená žiarovka na pulte), veľmi výrazné kladné emócie (zelená žiarovka) a celá ostatná emocionálna škála (biela žiarovka). Nuž ale čo sme mali robiť? V zdravotníckom oddelení stál nádherný stabilný diagnoster, ale bolo nad slnko jasnejšie, že Malý by nesúhlasil, aby sa len tak z ničoho nič uložil do matne bieleho sarkofágu s masívnym hermetickým vekom. Do deviatej hodiny sme si so všetkým ako-tak poradili, keď tu sa v celej nástojčivosti vynoril problém, kto bude mať službu na stanovišti OAP.
Vanderhose ako kapitán lode, zodpovedajúci za bezpečnosť, nedotknuteľnosť a všeličo iné, kategoricky odmietol zrušiť túto službu. Majka, ktorá na stanovišti presedela celú druhú polovicu noci, kojila sa nádejou, že ona bude bezpochyby prítomná pri oficiálnej návšteve. No trpko sa sklamala. Vyšlo najavo, že len Vanderhose môže kvalifikovane pracovať s diagnosterom a udržiavať ho v činnosti — v hociktorej chvíli sa mu mohol pokaziť nastavovací mechanizmus — môžem iba ja. A nakoniec vyšlo najavo i to, že Komov pre akési veľmi závažné xenologické príčiny nechcel, aby sa na prvej besede s Malým zúčastnila žena. Slovom, Majka, bledá od zúrivosti, pobrala sa naspäť na stanovište, pričom ju Vanderhose nezabudol celkom chladnokrvne vyprevadiť popri pulte indikátora emócií, takže každý sa mohol presvedčiť, že indikátor funguje — červená žiarovka svietila, kým Majka nezmizla v chodbe. Napokon, na stanovišti OAP mohla počúvať, čo sa hovorí v jedálni, a to cez interkom so zosilňovačom.