O deviatej hodine pätnástich minútach palubného času vyšiel Komov na prostriedok jedálne a poobzeral sa. Všetko bolo hotové. Diagnoster bol nastavený a zapnutý, na stole sa pýšili misy s lahôdkami, osvetlenie bolo vyregulované na miestne denné svetlo. Komov stručne zopakoval inštrukcie, ako sa máme správať pri kontrole, zapol registrujúcu aparatúru a vyzval nás, aby sme zaujali svoje miesta. My s Komovom sme si sadli k stolu oproti dverám, Vanderhose sa vtisol za panel diagnostera a čakali sme.
Prišiel o deväť štyridsať palubného času.
Zastal vo dverách, ľavou rukou sa chytil verají a zohol pravú nohu. Takto stál asi minútu a zaradom si nás prezeral cez otvory svojej neživej masky. Bolo tak ticho, že som počul jeho dych — pravidelný, silný, ľahký, akoby pracoval dobre nastavený mechanizmus. Zblízka a pri jasnom svetle pôsobil ešte čudnejším dojmom. Všetko na ňom bolo čudné: i póza, na človeka neprirodzená a zároveň nenútená, i ligotavá, akoby lakom pokrytá zelenkasto belasá pokožka, i nepríjemná disproporcia v rozložení svalov a šliach, i nezvyčajne silné kolenné kĺby, i prekvapujúco úzke a dlhé chodidlá. Čudné bolo i to, že nebol až taký malý — asi ako Majka. I to, že na prstoch ľavej ruky nemal nechty. I to, že v pravej ruke zvieral hrsť čerstvých listov.
Napokon sa jeho pohľad zastavil na Vanderhosem. Pozeral naňho tak dlho a uprene, že mi prišla na um pochabá myšlienka: netuší Malý, akú funkciu má diagnoster? Ale náš odvážny kapitán si zohnutým prstom trochu nervózne našuchoril bokombrady a v rozpore s inštrukciami sa zľahka uklonil.
— Fenomenálne! — nahlas a zreteľne prehovoril Malý hlasom Vanderhoseho. Na indikátore zablikala zelená žiarovka.
Kapitán si zasa nervózne našuchoril bokombrady a podlízavo sa usmial. A vtom Malému ožila tvár a odmenil Vanderhoseho celou sériou strašných grimás, ktoré sa rýchlo striedali. Vanderhosemu vystúpil na čelo studený pot. Neviem, ako by sa to všetko skončilo, no Malý sa napokon odlepil od rámu dverí, prešmykol sa popri stene a zastal pri obrazovke videofónu.
— Čo je to? — spýtal sa.
— Videofón, — odpovedal Komov.
— Áno, — povedal Malý. — Všetko sa hýbe a pritom tam nič nie je. Obrazy.
— Tu je jedlo, — povedal Komov. — Nechceš sa najesť?
— Jedlo — osobitne? — čudne sa spýtal Malý a pristúpil k stolu. — Toto je jedlo? Nepodobá sa. Záhada.
— Na čo sa nepodobá?
— Na jedlo.
— Len ochutnaj, — poradil mu Komov a prisunul k nemu misu s pečivom.
Tu Malý odrazu klesol na kolená, vystrel ruky a otvoril ústa. Zarazene sme mlčali. Malý sa nehýbal, oči mal zatvorené. Trvalo to len niekoľko sekúnd, nato sa mäkko prevalil na chrbát, sadol si a ráznym pohybom rozhodil na dlážku pred sebou zgniavené listy. Tvárou mu znova prebehlo rytmické vlnenie. Rýchlymi a veľmi presnými dotykmi prstov začal presúvať lístky, pričom si zavše pomáhal i nohou. Ja a Komov sme sa nadvihli v kreslách a naťahujúc krk sme ho pozorovali. Listy akoby sa samy od seba ukladali do čudného vzoru, nepochybne súmerného, ktorý však nevyvolával nijaké asociácie. Malý na okamih zmeravel, a vtom jediným energickým pohybom zasa zhrnul listy do kôpky. Tvár mu znehybnela.
— Rozumiem, — prehovoril, — to je vaše jedlo. Ja tak nejem.
— Pozri, ako sa to robí, — povedal Komov. Vystrel ruku, vzal pečivo, náročky pomaly si ho zdvihol k ústam, opatrne odhryzol a začal demonštratívne žuť. Malému po mŕtvolnej tvári prebehla triaška.
— To sa nesmie! — takmer skríkol. — Nič sa nesmie brať rukami do úst. Bude zle!
— Len to skús, — povzbudzoval ho Komov, no vtom pozrel na diagnoster a zarazil sa. — Máš pravdu. Netreba. Čo budeme robiť?
Malý si kľukol na ľavú pätu a zvučným barytónom prehovoriclass="underline"
— Svrček na peci. Hlúposť. Vysvetli mi ešte raz: kedy odtiaľto odídete?
— Teraz je to ťažko vysvetliť, — mäkko povedal Komov. — Veľmi, veľmi potrebujeme dozvedieť sa o tebe všetko. Ešte si predsa nič o sebe nepovedal. Keď sa o tebe všetko dozvieme, odídeme, ak budeš chcieť.
— Vieš o mne všetko, — povedal Malý Komovovým hlasom. — Ty vieš, ako som vznikol, ako som sa sem dostal. Vieš, prečo som k tebe prišiel. Vieš o mne všetko.
Očí mi vyliezli na vrch hlavy, no Komov akoby sa vôbec nezačudoval.
— Prečo si myslíš, že všetko viem? — spýtal sa pokojne.
— Rozmýšľal som. Pochopil som.
— To je fenomenálne, — pokojne povedal Komov, — ale nie je to celkom pravda. Neviem ničo tom, ako si tu žil pred mojím príchodom.
— Odídete hneď, len čo sa o mne všetko dozviete?
— Áno, ak budeš chcieť.
— Tak teda sa spytuj, — povedal Malý. — Rýchlo sa spytuj, lebo i ja sa ťa chcem opytovať.
Pozrel som na indikátor. Len čo mi pohľad padol naň, zmocnil sa ma nepríjemný pocit. Len pred chvíľkou tam bolo neutrálne biele svetlo, a teraz jasným rubínovým svetlom žiaril signál zápornej emócie. Letmo som si všimol, že i Vanderhose sa tvári znepokojene.
— Najprv mi porozprávaj, — povedal Komov, — prečo si sa tak dlho skrýval?
— Češirská mačka, — zreteľne vyslovil Malý a presadol si na pravú pätu. — Dávno som vedel, že ľudia znova prídu. Čakal som, bolo mi zle. Potom som videclass="underline" ľudia prišli. Začal som premýšľať a pochopil som — ak ľuďom poviem, odídu a zasa bude dobre. Istotne odídu, no nevedel som kedy. Štyria ľudia. Veľmi veľa. I jeden je veľmi veľa. Ale lepšie ako štyria. Prichádzal som k jednému a zhováral som sa s ním v noci. Záhada. Nato som si pomysleclass="underline" jeden človek nemôže hovoriť. Prišiel som k štyrom. Bolo veľmi veselo, hrali sme sa s obrazmi, bežali sme ako vlny. Zasa záhada. Večer som videclass="underline" jeden sedí osve. Ty. Porozmýšľal som a pochopiclass="underline" čakáš na mňa. Prišiel som. Češirská mačka! Takto to bolo.
Hovoril výrazne a úryvkovite Komovovým hlasom, a len nelogické slová vyslovoval neznámym zvučným barytónom. Jeho ruky a prsty ani na sekundu neostávali na pokoji, i sám sa jednostaj pohyboval a jeho pohyby boli rýchle a plynulé, akoby sa prelieval z jednej pózy do druhej. Bol to fantastický obraz: zvyčajné steny jedálne, vanilková vôňa zákuskov, všetko také domácke, všedné, len zvláštne fialkasté svetlo a v tom svetle na dlážke pružné, plavné a pohyblivé malé monštrum. A na pulte poplašné rubínové svetielko.
— Odkiaľ si vedel, že ľudia zasa prídu? — spýtal sa Komov.
— Rozmýšľal som a pochopil.
— Možno ti to dakto povedal?
— Kto? Kamene? Slnko? Krovie? Som sám. Ja a moje obrazy. No tie mlčia. S nimi sa môžem len hrať. Nie. Ľudia prišli a odišli. — Rýchlo preložil niekoľko lístkov na dlážke. — Porozmýšľal som a pochopiclass="underline" prídu znova.
— A prečo ti bolo zle?
— Lebo tu boli ľudia.
— Ľudia nikdy nikomu neškodia. Ľudia chcú, aby všetkým okolo bolo dobre.
— Viem, — povedal Malý. — Už som to predsa povedaclass="underline" ľudia odídu a bude dobre.
— Od ktorých skutkov ľudí ti je zle?
— Od všetkých. Sú tu, alebo môžu prísť — je zle. Odídu navždy — je dobre.
Červené svetielko na pulte ma mučilo. Nezdržal som sa a nenápadne som Komova postrčil nohou pod stolom.
— Odkiaľ si vedel, že ak ľuďom povieš, odídu? — spýtal sa Komov, vôbec si ma nevšímajúc.
— Vedel som: ľudia chcú, aby všetkým dookola bolo dobre.
— No ako si sa to dozvedel? Veď si sa nikdy nestýkal s ľuďmi.
— Veľa som rozmýšľal. Dlho som nechápal. Potom som pochopil.
— Kedy si pochopil? Dávno?
— Nie, nedávno. Keď si odišiel od jazera, chytil som rybu. Veľmi som sa začudoval. Ktovie prečo umrela. Začal som rozmýšľať a pochopil som, že určite odídete, ak vám poviem.
Komov si zahryzol do spodnej pery.
— Zaspal som na brehu oceánu, — povedal odrazu. — Keď som sa zobudil, videl som, že na mokrom piesku pri mne sú stopy ľudských nôh. Porozmýšľal som a pochopil som: kým som spal, popri mne prešiel človek. Odkiaľ som to vedel? Predsa som nevidel človeka, videl som len stopy. Rozmýšľal som: predtým tu stopy neboli, teraz sú, to znamená, že sa zjavili, kým som spal. Sú to ľudské stopy, nie stopy vĺn, ani stopy skaly, čo sa zgúľala z hory. Teda okolo mňa prešiel človek. Kým som spal, okolo mňa prešiel človek. Takto rozmýšľame my. A ako rozmýšľaš ty? Prileteli ľudia. Nič o nich nevieš. No porozmýšľal si a vedel si, že určite navždy odletia, ak sa s nimi pozhováraš. Ako si rozmýšľal?