Malý mlčal dlho — zo tri minúty. Na jeho tvári a prsiach sa znova začal tanec svalov. Obratnými prstami posúval a premiesťoval listy. Potom nohou odtisol listy a zvučným barytónom povedaclass="underline"
— To je otázka! Češirská mačka!
Vanderhose v kúte uštvane zakašlal a Malý hneď pozrel naňho.
— Fenomenálne! — zvolal zasa barytónom. — Vždy som chcel vedieť: prečo sú dlhé vlasy na lícach?
Zavládlo ticho. A vtom som videl, ako rubínové svetielko zhaslo a zapálilo sa smaragdovozelené.
— Odpovedzte mu, Jakov, — pokojne požiadal Komov.
— Hm… — začal Vanderhose a zružovel. — Ako ti to mám povedať, chlapče môj… — Mechanicky si našuchoril bokombrady a pokračovaclass="underline" — Je to pekné, páči sa mi to… Podľa mňa je to dostatočné vysvetlenie, čo myslíš?
— Pekné… páči sa… — zopakoval Malý. —Zvonček! — povedal zrazu nežne. — Nie, nevysvetlil si to. No to sa stáva. Prečo len na lícach? Prečo nie na nose?
— Na nose je to nepekné, — poučne povedal Vanderhose. — A pri jedení by predsa liezli do úst…
— Správne, — prikývol Malý. — No ak sú na lícach a ideš cez krovie, musíš sa zachytávať. Mne sa vždy vlasy zakvačia, hoci ich mám navrchu.
— Hm… Vidíš, ja zriedkakedy chodievam cez krovie, — povedal Vanderhose.
— Nechoď cez krovie! — povedal Malý. — Bude ťa bolieť. Svrček na peci!
Vanderhose sa hneď nevynašiel, čo odpovedať, no bolo na ňom vidieť, že je spokojný. Na indikátore svietilo zelené svetielko, Malý zjavne zabudol na svoje starosti a náš odvážny kapitán, ktorý mal veľmi rád deti, bol akiste dojatý. Navyše mu lichotilo, že jeho bokombrady, ktoré doteraz slúžili len ako objekt viac-menej lacných duchaplností, mali takú význačnú úlohu pri nadväzovaní kontaktu. No teraz bol rad na mne. Malý mi odrazu pozrel do očí a vychrliclass="underline"
— A ty?
— Čo ja? — spýtal som sa. Prišiel som do pomykova, preto som zareagoval dosť agresívne.
Komov ma ihneď a so zjavným zadosťučinením kopol do členka.
— Chcem sa ťa dačo spýtať, — povedal Malý. —Vždy som chcel, no ty si sa bál. Raz len-len že si ma nezabil — zasyčal si, zreval, udrel si ma vzduchom. Utekal som až po sopky. To veľké, teplé, so svetielkami, robí to rovnú zem — čo je to?
— Stroje, — povedal som a odkašlal som si. — Roboty.
— Roboty, — zopakoval Malý. — Sú živé?
— Nie, — povedal som, — to sú stroje. My sme ich urobili.
— Urobili? Také veľké? A hýbe sa to? Fenomenálne. Tie sú ale veľké!
— Bývajú i väčšie, — povedal som.
— Ešte väčšie?
— Oveľa väčšie, — prisvedčil Komov. — Väčšie než ľadovec.
— Aj ony sa pohybujú?
— Nie, — povedal Komov. — No vedia rozmýšľať.
A Komov začal vykladať, čo sú kybernetické stroje. Bolo mi ťažko posúdiť, aké myšlienky Malému vírili v hlave. Ak vychádzame z predpokladu, že jeho myšlienkový pochod sa istým spôsobom prejavoval i telesnými pohybmi, dalo by sa povedať, že Malý bol celkom ohromený. Pobiehal po jedálni ani kocúr Toma Sawyera, keď si chlipol liek na utíšenie bolesti. Keď mu Komov vysvetlil, prečo mojich robotov nemožno pokladať ani za živých, ani za mŕtvych, vyškriabal sa na povalu, dlaňami a chodidlami sa prilepil k plastickej hmote a bezmocne tam ovisol. Rozprávanie o strojoch, obrovských strojoch, ktoré rozmýšľajú rýchlejšie ako ľudia, rátajú rýchlejšie ako ľudia, odpovedajú na otázky milión ráz rýchlejšie ako ľudia, skrútilo Malého do klbka, nato ho vystrelo, vyhodilo na chodbu a o sekundu zasa šmarilo k našim nohám. Hlasne dýchal, veľké oči mu stmaveli, tvár mal strašne vykrivenú. Nikdy predtým ani potom som sa nestretol s takým vďačným poslucháčom. Zelená žiarovka na pulte indikátora žiarila ani mačacie oko a Komov rozprával a rozprával, presnými, jasnými, veľmi jednoduchými vetami a pokojným, rovnomerným hlasom, a chvíľami akoby mimochodom vkladal zvedavosť vzbudzujúce: „podrobnejšie budeme o tom hovoriť neskoršie“ alebo: „v skutočnosti je to oveľa zložitejšie a zaujímavejšie, lenže nezabúdaj, že ešte nevieš, čo je hemostatika“.
Len čo Komov skončil, Malý vyskočil na kreslo, oblapil sa dlhými žilnatými rukami a spýtal sa:
— A dá sa to urobiť, aby roboty počúvali aj mňa?
— To si už urobil, — povedal som.
Nehlučne ako tieň dopadol na ruky na stôl predo mnou.
— Kedy?
— Poskakoval si pred nimi a najväčší — volá sa Tom — sa zastavoval a spytoval sa ťa, aké máš preňho príkazy?
— Prečo som nepočul otázku?
— Ty si ju videl. Pamätáš sa, ako žmurkalo červené svetielko? To bola otázka. Tom sa takto spytuje.
Malý sa prelial na dlážku.
— Fenomenálne! — potichučky povedal mojím hlasom. — To je hra. Fenomenálna hra. Luskáčik!
— Čo znamená luskáčik? — spýtal sa Komov.
— Neviem, — povedal Malý netrpezlivo. — Je to len slovo. Príjemne sa vyslovuje. Češirská mačka. Luskáčik.
— A odkiaľ vieš tie slová?
— Pamätám si ich. Dvaja veľkí prívetiví ľudia. Oveľa väčší ako vy… Češirská mačka. Luskáčik. Svrček na peci. Mar-ry… Mar-ry… Svrček chce jesť.
Aby som pravdu povedal, striaslo ma. Vanderhose zbledol, bokombrady mu ovisli. Malý vykrikoval slová zvučným barytónom. Keby človek zatvoril oči, hneď vidí pred sebou obrovského človeka, odvážneho, mocného, dobrého, samá krv a radosť zo života… Potom sa v jeho intonácii čosi zmenilo a nevýslovné nežne potichu zašomraclass="underline"
— Mačička moja, lasička… — A nato láskavým ženským hlasom: — Zvonček!.. Zasa si mokručký…
Stíchol a prstom si poklepkával po nose.
— A ty si to všetko pamätáš? — spýtal sa trochu zmeneným hlasom Komov.
— Pravdaže, — povedal Malý Komovovým hlasom. — A ty si vari nepamätáš všetko?
— Nie, — povedal Komov.
— To preto, lebo rozmýšľaš inak ako ja, — s istotou povedal Malý. — Ja si pamätám všetko. Nezabudnem na nič z toho, čo bolo niekedy okolo mňa. A keď zabúdam, stačí len poriadne porozmýšľať a všetko si pripomeniem. Ak ešte chceš dačo o mne vedieť, porozprávam ti potom. Ale teraz mi vysvetli: čo je hore? Včera si mi povedaclass="underline" hviezdy. Čo sú hviezdy? Zhora padá voda. Niekedy nechcem, a predsa padá. Odkiaľ je? A odkiaľ sú lode? Strašne veľa otázok, veľmi veľa som rozmýšľal. A odpovedí je tak veľa, že ničomu nerozumiem. Nie, to nie je tak. Je veľa rozmanitých odpovedí a všetky sú navzájom pomiešané ako listy… — Zhrnul listy na dlážke do nepravidelnej kôpky. — Prekrývajú sa navzájom, prekážajú si. Odpovieš mi?
Komov sa pustil do rozprávania a Malý sa začal zmietať, chvel sa od vzrušenia. V očiach sa mi zatmilo, zatvoril som ich a premýšľal som, prečo domorodci neobjasnili Malému také jednoduché veci a ako ho vedeli tak obalamutiť, že ani nešípil o ich existencii. A ako sa Malý naučil pamätať si tak presne všetko, čo počul ako dojča. A aké je to vlastne strašné, najmä keď nič nechápe z toho, čo si zapamätal.
Vtom Komov prestal hovoriť, do nosa mi udrel pach čpavku a otvoril som oči. Malý v jedálni nebol, len nad hŕstkou rozsypaných listov sa rýchlo strácal slabý, celkom priezračný prízrak. V diaľke jemne mľaskla membrána prielezu. Z interkomu zaznel Majkin hlas. Majka sa znepokojene spytovala:
— Kde tak ufujazdil? Stalo sa niečo?
Pozrel som na Komova, ktorý si tuho šúchal ruky a zamyslene sa usmieval.
— Áno, — povedal. — Zaujímavá situácia. Maja! — zavolal. — Tie fúzy sa zasa zjavili?
— Osem ich bolo, — potvrdila Majka. — Už zmizli, ale trčali pozdĺž celého horského chrbta… boli farebné — žlté, zelené… Urobila som pár snímok.