Rúče dievča, — pochválil ju Komov. — Rátajte s tým, Maja, že sa na ďalšom stretnutí bezpodmienečne zúčastníte… Jakov, vezmite registrogramy, poďme ku mne… A vy, Stas… — Komov vstal a zamieril do kúta, kde bol inštalovaný blok videofónografov. — Tu máte kazetu a oznámte to v súrnych impulzoch do Centra. Kópiu si vezmem, bude to treba analyzovať… Kde som tu videl projektor? Aha, tu je. Myslím, že máme k dispozícii tak dve-tri hodiny, potom zasa príde… Áno, Stas! Zároveň poprezerajte rádiogramy. Ak tam je čosi dôležité… Ale len z Centra, zo základne alebo od Gorbovského, prípadne od Mboga.
— Požiadali ste ma… — povedal som vstávajúc.
— Ešte sa musíte pozhovárať s Michailom Albertovičom…
— Ach, áno! — Komov sa zatváril previnilo. — Viete, Stas, nie je to celkom legálne… Buďte taký láskavý a odošlite záznam súčasne cez dva kanály: nielen do Centra, ale i na základňu, osobne a dôverne Sidorovovi. Na moju zodpovednosť.
— Môžem aj na svoju, — zavrčal som už za dverami.
Prišiel som do kabíny, vložil som kazetu do automatu, zapol som vysielanie a poprezeral rádiogramy. Tentoraz ich nebolo veľa, len tri. Centrum už akiste urobilo opatrenia. Jeden rádiogram bol z Hlavného informačného strediska a pozostával z čísiel, písmen gréckej abecedy a značiek, aké som videl, len keď som reguloval tlačiarenské zariadenie. Druhý bol z Centra: Bader znova nástojčivo žiadal oznámiť predbežné názory o iných pravdepodobných oblastiach obývaných domorodcami, o možných typoch nadchádzajúceho kontaktu podľa Bulowovej klasifikácie a pod. Tretí rádiogram bol zo základne od Sidorova: Sidorov sa oficiálne spytoval Komova, v akom poradí sa má dodávať objednané zariadenie do oblasti kontaktu. Pohol som rozumom a usúdil som, že prvý rádiogram sa Komovovi môže zísť, neodovzdať tretí by bolo nepríjemné pred Michailom Albertovičom a čo sa týka Badera — nech si trochu počká. Aké tu môžu byť predbežné názory!
Po polhodine vysielací automat signalizoval, že sa vysielanie skončilo. Vybral som kazetu, vzal som dva lístky s rádiogramami a pobral som sa za Komovom. Keď som vstúpil, Komov s Vanderhosem sedeli pred projektorom. Na obrazovke rýchlosťou blesku dopredu a dozadu poletoval Malý, bolo vidieť moju a Komovovu napätú tvár. Vanderhose sedel naklonený tesne k obrazovke, lakťami sa opieral o stôl, bokombrady zvieral v zaťatých pästiach.
— … rýchle stúpanie teploty, — hundral, — vystupuje až na štyridsaťtri stupňov… A teraz si všimnite encefalogram, Gennadij… Tuto je Petersova vlna, zasa sa zjavuje…
Na stole pred ním boli rozprestreté kotúče registrogramov nášho diagnostera, kopa kotúčov sa váľala na dlážke a na posteli.
— Aha… — zamyslene hovoril Komov, pohybujúc prstom po registrograme. — Aha… Počkať, a tu sme čo mali? — Zastavil projektor, zvrtol sa po ďalší kotúč a zbadal ma. — Áno? — ozval sa namrzene.
Položil som pred neho rádiogramy.
— Čo je to? — spýtal sa netrpezlivo. — Aha… — Pohľadom preletel rádiogram z Hlavného informačného strediska, uškrnul sa a odhodil ho nabok. — Ešte to nie je ono, — povedal. — Napokon, odkiaľ by to mohli vedieť… — Potom si prezrel Sidorovov rádiogram a uprel pohľad na mňa. — Odoslali ste mu?…
— Áno, — povedal som.
— Dobre, ďakujem. Zostavte v mojom mene rádiogram, že zariadenie nie je predbežne potrebné. Až keď im povieme.
— Dobre, — povedal som a vyšiel.
Zostavil a odoslal som rádiogram na základňu a šiel som pozrieť, ako sa má Majka. Zamračená Majka starostlivo krútila dolaďovače. Pochopil som, že trénovala zacieľovanie dela na ciele, umiestené ďaleko od seba.
— To je beznádejné, — povedala, keď ma zbadala. — Ak všetci súčasne vychrlia na nás oheň, je s nami koniec. To sa jednoducho nedá stihnúť.
— Po prvé, môžeš zväčšiť priestorový uhol zásahu, — povedal som a pristúpil som bližšie. — Pravdaže, efektívnosť sa zníži troj až štvornásobne, no dá sa zasiahnuť štvrtina obzoru a vzdialenosti nie sú veľké… A po druhé, naozaj veríš, žeby na nás mohli vystreliť?
— A ty?
— Akosi sa mi to nezdá…
— Ak sa ti to nezdá, načo tu sedím?
Sadol som si na dlážku pri jej kresle.
— Pravdu povediac, neviem, — povedal som. — I tak tu niekto musí pozorovať. Vysvitlo, že planéta je biologicky aktívna, musí sa teda konať podľa inštrukcií. Prieskumno-strážnu družicu nedovolia vypustiť…
Chvíľu sme mlčali.
— Je ti ho ľúto? — odrazu sa spýtala Majka.
— Ani neviem… — povedal som. — Prečo ľúto? Skôr sa cítim akosi stiesnene. Ale ľutovať… Prečo vlastne by som ho mal ľutovať? Je predsa bodrý, pohyblivý… nemôžem povedať, že by bol poľutovaniahodný.
— Nehovorím o tom. Neviem, ako by som sa vyjadrila… Počúvala som a bolo mi na vracanie,ako sa Komov k nemu správa. Veď on absolútne kašle na chlapčeka…
— Ako to myslíš — kašle? Komov musí nadviazať kontakt. Postupuje podľa istej stratégie… Chápeš predsa, že bez Malého nemôžeme nadviazať spojenie…
— Chápem. A akiste z toho mi je na vracanie. Veď Malý o domorodcoch nič nevie… Je len slepým nástrojom!
— No, neviem, — povedal som. — Podľa mňa, v tomto si sentimentálna. Predsa to nie je človek. Je domorodec. Nadväzujeme s ním kontakt, a preto musíme prekonať isté prekážky, rozriešiť rozličné záhady… Musíme na to pozerať triezvo, vecne. City sú tu zbytočné. Povedzme si úprimne, veď ani on k nám necíti lásku. A ani ju nemôže cítiť. Koniec koncov, čo je to kontakt? Zrážka dvoch stratégií.
— Och, — zvolala Majka. — Aký si nudný, ťarbavý. Vieš len zostavovať programy. Kybernetický technik!
Neurazil som sa. Videl som, že Majka mi v podstate nemá čím oponovať, a cítil som, že ju čosi naozaj trápi.
— Zasa máš predtuchy, — povedal som. — Nov skutočnosti i sama vieš, že Malý je jediná nitôčka, ktorá nás spája s tými neviditeľnými tvormi. Ak sa Malému nezapáčime, ak si ho aspoň trochu nezískame…
— Presne tak, — skočila mi Majka do reči. — O to práve ide. Nech Komov hovorí čokoľvek, nech robí čokoľvek, človek hneď cíti: jediné, čo ho zaujíma, je kontakt. Všetko pre veľkú myšlienku vertikálneho pokroku!
— A podľa teba ako by mal postupovať? — spýtal som sa.
Mykla plecom.
— Neviem. Hádam ako Jakov… Tak či tak, jediný z vás sa s Malým zhováral po ľudsky.
— No, vieš, — povedal som trochu urazene, — kontakt na úrovni bokombrád, to je tiež…
Obaja sme stíchli, nahnevaní na seba. Majka až priveľmi usilovne krútila dolaďovače a zameriavala čierny priesečník na zasnežené výbežky horského hrebeňa.
— Majka, — nevydržal som napokon. — Ty vari naozaj nechceš, aby sme nadviazali kontakt?
— Ale chcem, — povedala Majka bez štipky nadšenia. — Veď si videl, ako som sa tešila, keď sme konečne pochopili, čo a ako… No vypočula som si ten váš rozhovor… a neviem. Možno je to preto, že som sa nikdy nezúčastnila na nadväzovaní kontaktu… Takto som si to nepredstavovala…
— Nie, — povedal som. — O to tu nejde. Tuším, čo sa s tebou robí. Ty si myslíš, že Malý je človek…
— To si už raz povedal, — ozvala sa Majka.
— Nie, vypočuj ma do konca. Tebe ustavične bije do očí to ľudské na ňom. Ale skús na to ísť z druhej strany. Nehovoriac o fantómoch, o mimikri, čo má vlastne z človeka? Do istej miery celkový výraz, vzpriamenú chôdzu. No, hlasivky… Čo ešte? Ani svalstvo nemá ako my, a to predsa priamo súvisí s génmi… Teba jednoducho mýli jeho reč. Naozaj, výborne hovorí… Ale ani to, koniec koncov, nie je ľudské! Nijaký človek nie je schopný naučiť sa plynne hovoriť za štyri hodiny. A nejde len o slovnú zásobu, musí si osvojiť intonáciu, frazeológiu… Ak chceš vedieť, je to vlkolak, a nie človek! Majstrovská imitácia. Veď si len pomysli: pamätá si, čo s ním bolo v dojčenskom veku a možno aj — ktovie! — v matkinom lone… Vari je toto ľudské?… Videla si niekedy robotov-androidov? Prirodzene, nevidela, ale ja som videl.