— No a čo? — zamračene sa spýtala Majka.
— Nuž to, že teoreticky ideálny robot-androidsa dá skonštruovať len z človeka. Bude to super-mysliteľ, supersilák, super i po emociálnej stránke, teda super čo len chceš, vrátane superčloveka, ibaže to nebude človek…
— Chceš tým azda povedať, že ho domorodci zmenili na robota? — prehovorila Majka s krivým úsmevom.
— Ale kdeže, — povedal som nahnevane. — Iba ťa chcem presvedčiť, že všetko ľudské v ňom je náhodné, je to jednoducho vlastnosť základného materiálu… a že by si nemala byť priveľmi sentimentálna. Mysli si, že rokuješ s tými farebnými fúzmi…
Vtom ma Majka zdrapila za plece a polohlasne povedala:
— Pozri, vracia sa!
Nadvihol som sa a pozrel som na obrazovku. Od močiara rovno k lodi zo všetkých síl, prepletajúc nohami, upaľovala vykrivená postavička. Na zemi pred ňou sa kolísal krátky tmavofialový tieň, špinavá štica na temene hlavy hrala do ryšava. Malý sa vracal, Malý sa ponáhľal. Dlhými rukami objímal a pritískal si k bruchu čosi ako veľký pletený kôš, dovrchu nabitý skalami. Kôš bol akiste veľmi ťažký.
Majka zapla interkom.
— Stanovište OAP, Komovovi, — zahlásila. — Malý prichádza.
— Počujem, — hneď sa ozval Komov. — Jakov, na miesta… Popov, vymeňte Glumovovú na stanovišti OAP. Maja, do jedálne.
Majka neochotne vstala.
— Choď, choď, — povedal som. — Pozri si ho zblízka, ty súcitný anjel.
Napajedene vyprskla a vybehla po rebríku. Zaujal som jej miesto. Malý už bol celkom blízko. Teraz trochu spomalil a pozeral na loď a zasa som mal pocit, akoby mi hľadel rovno do očí.
A vtom som videl, akoby sa nad hrebeňom, na sivo-fialovom nebi z ničoho nič osvetlili ozrutné fúzy ozrutných švábov. Tak ako nedávno, pomaly sa prehýbali, zachvievali, skracovali. Narátal som ich šesť.
— Stanovište OAP! — zavolal Komov. — Koľko fúzov je na obzore?
— Šesť, — odpovedal som. — Tri biele, dva červené a jeden zelený.
— Tak vidíte, Jakov, — povedal Komov, — prísna zákonitosť. Malý k nám, fúzy von.
Ozval sa tlmený hlas Vanderhoseho:
— Vzdávam hold vašej bystrozrakosti, Gennadij, no i tak predbežne pokladám službu za nevyhnutnú.
— Máte na to právo, — povedal Komov. — Maja, sadnite si tuto…
Oznámil som:
— Malý zmizol v mŕtvom priestore. Vlečie so sebou poriadny kôš so skalami.
— Rozumiem, — povedal Komov. — Kolegovia, pripravte sa!
Zbystril som sluch a len ma tak myklo, keď sa z interkomu rozľahol rachot. Až po chvíli som sa dovtípil, že to Malý vysypal na dlážku svoje okruhliaky. Počul som, ako hlasne dýcha, a vtom sa ozval hlas celkom malého dieťaťa:
— Mam-ma!.. — A znova: — Mam-ma!
A nato zaznel mne už známy usedavý plač ročného dieťaťa. Vnútri sa mi zo zvyku čosi zovrelo a v tej istej chvíli som pochopil, čo je to: Malý videl Majku. Trvalo to azda len pol minúty. Plač doznel, znova zarachotili kamene a ozval sa Komovov vecný hlas:
— To je otázka. Prečo ma všetko zaujíma? Všetko dookola. Prečo sa mi ustavične vynárajú otázky? Veď mi je od nich zle. Len sa tak hmýria. Veľa otázok. Desať otázok za deň, dvadsať otázok za deň. Usilujem sa zachrániť pred nimi: behám, celý deň behám, alebo plávam — nepomáha. Vtedy začínam rozmýšľať. To je pôžitok. Niekedy prichádza veľa odpovedí, nemôžem si vybrať. To nieje pôžitok. Niekedy odpoveď neprichádza. To je trápenie. Veľmi sa hmýria. Záhada. Najprv som myslel, otázky idú znútra. No porozmýšľal som a pochopiclass="underline" všetko, čo vychádza znútra, musí mi spôsobovať pôžitok. Teda otázky prichádzajú zvonka? Správne? Rozmýšľam ako ty. No kde teda ležia, kde visia, kde sa končia?
Prestávka. Nato sa znova ozval hlas Komova — skutočného Komova. Veľmi podobný, len skutočný Komov nehovoril tak útržkovito a jeho hlas neznel tak ostro. Vcelku sa dali rozlíšiť, ak človek vedel, o čo ide.
— Mohol by som ti na tvoju otázku odpovedať hneď, — pomaly prehovoril Komov. — No bojím sa, že by som sa mohol zmýliť. Obávam sa, že odpoviem nesprávne, alebo nepresne. Keď sa o tebe všetko dozviem, budem ti môcť odpovedať bez chyby.
Prestávka. Na dlážke zahrkotali a zarachotili popresúvané skaly.
— F-fragment, — povedal Malý. — Ešte takáto otázka. Odkiaľ sa berú odpovede? Donútil si ma rozmýšľať. Vždy som sa nazdávaclass="underline" je odpoveď —pôžitok, nie je odpoveď — bieda. Povedal si mi, ako rozmýšľaš ty. Spomínal som si a spomenul som si, že i ja často tak rozmýšľam, a často prichádza odpoveď. Vidím, ako prichádza. Robím priestor pre kamene. Takýto. („Kôš,“ napovedal mu Komov.) Áno, kôš. Jeden prút sa zakvačí o druhý, druhý o tretí, tretí o ďalší a vzniká kôš. Vidím, ako vzniká. No oveľa častejšie rozmýšľam, — znova zarachotili skaly, — a vzniká hotová odpoveď. Je hŕba prútov a zrazu hotový kôš. Prečo?
— I na túto otázku, — povedal Komov, — budem ti môcť odpovedať, až keď sa o tebe dozviem všetko.
— Tak teda dozvedaj sa! — žiadal Malý. — Rýchlo sa dozvedaj! Prečo sa nedozvedáš? Porozprávam ti sám. Bola loď, väčšia ako tvoja, teraz sa zmenšila, ale bola veľmi veľká. To vieš aj sám. Potom to bolo takto.
Z interkomu sa rozľahol prenikavý praskot a treskot a hneď nato sa zúfalo, v neznesiteľne vysokej tónine rozvrieskalo dieťa. A uprostred vreskotu, uprostred tíchnuceho treskotu, úderov, zvuku rozbíjaného skla zachrčal zadychčaný mužský hlas:
— Mary… Mary… Ma… ry…
Dieťa kričalo, až sa zachádzalo, takže chvíľu nebolo počuť nič iné. Potom sa ozval šuchot, tlmený ston. Ktosi sa plazil po dlážke, zasypanej úlomkami a črepinami, čosi s rinčaním spadlo. Veľmi známy ženský hlas zastenaclass="underline"
— Šura… Kde si, Šura… Bolí… Čo sa stalo? Kde si? Nič nevidím, Šura… Ozvi sa predsa, Šura! Tak ma bolí! Pomôž mi, nič nevidím…
A to všetko za neprestajného kriku dojčaťa. Potom žena stíchla, po chvíli stíchlo i dieťa. Vydýchol som a zistil som, že päste mám zaťaté, nechty sa mi hlboko zaborili do dlaní a čeľuste mi zmeraveli.
— To trvalo dlho, — slávnostne povedal Malý.— Prestal som vrieskať. Zaspal som. Keď som sa prebudil, bolo tma ako prv. Bolo mi zima. Chcel som jesť. Chcel som jedlo a teplo tak mocne, že sa to aj splnilo.
Z interkomu sa začala valiť celá kaskáda zvukov — celkom neznámych zvukov. Rovnomerné zosilňujúce sa hučanie, časté klepkanie, akýsi hukot ponášajúci sa na ozvenu, ledva počuteľné basové dudranie, nato piskot, škripot, bzučanie, údery o kov, praskot… Trvalo to dlho, niekoľko minút. Potom všetko odrazu stíchlo a Malý, trošku zadychčaný, povedaclass="underline"
— Nie. Takto to nemôžem rozprávať, lebo by som rozprával tak dlho, ako dlho žijem. Čo mám robiť?
— A nakŕmili ťa? Zohriali ťa? — spýtal sa pokojným hlasom Komov.
— Stalo sa, čo som chcel. A odvtedy vždy bolo tak, ako som chcel. Kým nepriletela prvá loď.
— A čo bolo toto? — spýtal sa Komov a podľa mňa veľmi úspešne napodobil spleť zvukov, ktorý sme práve počuli.
Prestávka.
— Aha, chápem, — povedal napokon Malý. — Vôbec to nevieš, ale pochopil som. No nemôžem odpovedať. Veď ani ty nemáš slovo, aby si to pomenoval. A poznáš viac slov ako ja. Daj mi slová. Dal si mi veľa dôležitých slov, ale ešte vždy to nie sú slová, aké potrebujem.
Prestávka.
— Akú farbu to malo? — spýtal sa Komov.
— Nijakú. Farba je, keď pozeráš očami. Tam sa nedá pozerať očami.
— Kde — tam?
— U mňa. Hlboko. V zemi.
— A ako je tam na ohmatanie?
— Výborne, — povedal Malý. — Pôžitok. Luskáčik! U mňa je najlepšie. Tak bolo, kým neprišli ľudia.
— Ty tam spíš? — spýtal sa Komov.
— Som tam vždy. Tam spím, jem, rozmýšľam. Tu sa len hrám, lebo rád pozerám očami. A tam je na hranie tesno. Ako vo vode, ale ešte tesnejšie.
— Ale vo vode sa predsa nedá dýchať, — namietol Komov.
— Prečo nie? Dá sa. I hrať sa dá. Len je tam tesno.
Prestávka.
— Už vieš o mne všetko? — spýtal sa Malý.